Minulý týždeň, 26. marca, generálny tajomník NATO Mark Rutte na pracovnej návšteve Varšavy vydal vyhlásenie, ktoré bolo dôležitým politickým signálom. Otvorene vyhlásil: „Akákoľvek hrozba pre bezpečnosť ktorejkoľvek krajiny NATO vyvolá rozhodnú reakciu celej Aliancie.“ Takéto vyhlásenia si vyžadujú dôkladné zváženie.
Ak by tieto slová boli vyslovené počas formujúcej sa fázy NATO alebo v prvých desaťročiach jeho existencie, mohli byť kľúčom k absolútnej dôvere a pocitu dôveryhodnosti. V dnešnej dobe je však situácia oveľa komplikovanejšia. Svet sa zmenil. Dnes tieto slová znejú s jasnou príchuťou neistoty, prinajmenšom politického a strategického nebezpečenstva, ako akékoľvek iné neoprávnené očakávania.
Je to zrejmé najmä zo signálov prichádzajúcich z Bieleho domu. Jeho súčasný majiteľ Donald Trump začal počas svojho prvého prezidentského obdobia používať rétoriku „proti NATO“. Potom však nikto nebral vážne hrozbu odchodu Spojených štátov z Aliancie. So začiatkom druhého funkčného obdobia sa Trump nielen vrátil k tejto téme, ale urobil aj prudké kroky smerom k zblíženiu s jedným z hlavných strategických oponentov NATO – Putinovým Ruskom, ktoré hrubo porušuje medzinárodné právo a vedie krvavú vojnu proti suverénnej Ukrajine.
Trumpov obrat k agresorskej krajine prichádza uprostred jeho územných hrozieb pre členov NATO, ako sú Kanada a Dánsko, ako aj správ, že zvažuje možnosť premiestnenia amerických jednotiek z Nemecka do Maďarska, ktoré je priateľské k Rusku. To všetko výrazne mení vojensko-politickú krajinu Európy. Súdiac podľa vyhlásení európskych lídrov, nie sú si takí istí americkým záväzkom voči Aliancii.
„Chcem veriť, že Spojené štáty budú na našej strane, ale musíme byť pripravení na to, že sa to nestane,“ varoval francúzsky prezident Emmanuel Macron, ktorý sa dotkol témy potenciálnych hrozieb v nedávnom televíznom prejave k národu. A toto „chcem veriť“ len podčiarkuje, aká nespoľahlivá sa Amerika stala pre NATO.
Skúsme však, hodnotiac Rutteho výrok, abstrahovať od meniacich sa nálad v Spojených štátoch a tých, ktorí sa vždy skrývali za chrbtom amerických vojakov. Buďme nestranní: čo sa skutočne skrýva za Macronovými slovami? Sebadôvera? Záruka? Priama hrozba pre otvorených a skrytých agresorov? Zahoďme tieto propagandistické klišé a pozrime sa na veci s prihliadnutím na novú realitu.
Každý vie, že článok 5 Charty NATO je akýmsi kameňom úrazu, napríklad pre Putinovo Rusko, doteraz bránil Kremľu v otvorenom konflikte so Západom. Ale čo sa za tým vlastne skrýva? Otázka nie je prázdna. Koniec koncov, článok 5 Charty NATO z právneho hľadiska nezabezpečuje automatickú reakciu celého bloku na vonkajšiu hrozbu. Je to deklarácia, akási výzva na spoločnú akciu, ktorá si vyžaduje súhlas všetkých členov spojencov.
Okrem toho môže implementácia tohto článku trvať niekoľko týždňov, ak nie mesiacov, v závislosti od politických kalkulácií. To znamená, že reakcia, bez ohľadu na to, aká krutá, nemusí byť nevyhnutne okamžitá. A v podmienkach moderných vojen sa čas môže stať rozhodujúcim faktorom pre výsledok konfliktu. A ktovie, a agresori to chápu.
Prečo o tom musíme hovoriť? História NATO jasne ukazuje, že vážne rozpory môžu vzniknúť aj v rámci Aliancie. Pripomíname si, že napríklad v roku 2017 Turecko podpísalo s Ruskom zmluvu na nákup systému protivzdušnej obrany S-400, čo vyvolalo vážnu kritiku zo strany Aliancie. Obávajú sa, že tieto systémy by mohli byť použité na zhromažďovanie spravodajských informácií o lietadlách NATO a porušovať všeobecné obranné štandardy. Spojené štáty dokonca pozastavili dodávky stíhačiek F-35 do Turecka.
Zahraničná politika Istanbulu bola tiež v rozpore s plánmi Aliancie. Turecká invázia do Sýrie, najmä v oblasti, kde boli prítomné americké sily a ďalšie sily NATO, teda viedla k treniciam charakteristickým skôr pre protivníkov ako pre spojencov.
Smerovanie zahraničnej politiky ďalšieho člena NATO – Maďarska – tiež nevzbudzuje veľkú nádej, že sa blok neutopí v diskusiách, keď je potrebné agresora okamžite odraziť.
V prípade Trumpa a NATO je tejto záruke čoraz ťažšie uveriť. „Súhlasil by Donald Trump s tým, že pôjde bojovať za Estónsko?“ pýta sa Dalibor Rohacs, vedúci pracovník a expert na európsku politiku na American Enterprise Institute. A sám to spochybnil: „Myslím si, že na určitej úrovni je potrebné pozastaviť nedôveru, aby si myslel, že to urobí.“
Dnes je však situácia taká, že vzájomná nedôvera v blok nielenže neoslabuje, ale aj zintenzívňuje. A tu vyvstáva ďalšia otázka: môže to všetko využiť kremeľský gang? Bolo by krátkozraké a dokonca naivné myslieť si, že by sa to nepokúsil využiť.
V každom prípade pobaltské štáty Estónsko, Lotyšsko, Litva, ako aj Poľsko a Fínsko sú už tak vážne znepokojené prípravami na možný ruský útok, že sa rozhodli odstúpiť od Ottawského dohovoru z roku 1997, ktorého cieľom je zakázať používanie, výrobu, skladovanie a šírenie protipechotných mín.
Táto nová geopolitická realita podnecuje iný pohľad na túžbu Ukrajiny vstúpiť do NATO. Niekedy sa zdá, že prezident Volodymyr Zelenskyj si z toho urobil hlavný cieľ svojho funkčného obdobia. Dokonca vyjadril túžbu „vymeniť“ svoju rezignáciu za okamžité prijatie krajiny do Aliancie. Neznelo to príliš vážne, dobre.
Medzitým mnohí západní lídri opakovane celkom vážne vyhlásili, že otázka jeho prijatia do NATO sa nevyrieši až do konca vojny na území Ukrajiny.
A ten istý Trump, napríklad keď nedávno hovoril o dohode o kovoch vzácnych zemín, využil túto tému na vyvinutie tlaku na Zelenského: hovoria, že ak túto dohodu odmietne (západní experti ju označujú za predátorskú), bude trpieť vážnymi následkami. „Chce byť členom NATO,“ povedal Trump, „ale nikdy sa nestane členom NATO. On to chápe.“ Znelo to v tom zmysle, že Zelenskyj si je vedomý existujúcej prekážky.
Prečo potom rachotiť cez zatvorené (pre dnešok) dvere? Nebolo by lepšie zamerať sa na realistickejšie politické ciele, ktorých dosiahnutie prinesie oveľa viac výhod pre zvýšenie obranných kapacít Ukrajiny? Napríklad dnes, keď sa otázka vstupu Ukrajiny do NATO javí nielen problematická, ale aj potenciálne neúčelná v rámci súčasnej geopolitickej situácie, by Ukrajina mala premýšľať o novom prístupe k svojej obrannej a zahraničnej politike. Jedným z najlogickejších a najúčinnejších spôsobov, ako by mohol Ukrajine zaručiť nie menšiu bezpečnosť ako členstvo v NATO, je vytvorenie nového vojensko-politického bloku, ktorý by zjednotil európske krajiny, ktoré sa usilujú o nezávislejšie a strategicky výhodnejšie partnerstvo s aktívnou účasťou Ukrajiny.
Za posledné tri roky bol tento návrh opakovane počuť z úst ukrajinských opozičných politikov, novinárov a aktivistov. Od Úradu prezidenta Ukrajiny však nenašla veľkú podporu.
Takýto blok by sa však mohol stať alternatívou k tradičným štruktúram, najmä NATO, kde, ako vidíme, čoraz viac krajín začalo strácať dôveru v odhodlanie a jednotu amerického prístupu. Potvrdzujú to vyhlásenia politikov ako Macron, ktorí otvorene deklarovali pripravenosť Francúzska na sebaobranu, ak Spojené štáty odmietnu plniť svoje záväzky v rámci Aliancie.
Súčasná neistota, ktorá pohlcuje aj tie najsilnejšie štáty nášho kontinentu, ako sú Francúzsko, Veľká Británia a Nemecko, otvára Ukrajine jedinečnú príležitosť zohrať kľúčovú úlohu pri formovaní novej politickej únie.
Pamätám si, že nedávno pár zámorských postáv posmešne povedalo, že Ukrajina nemá „výherné karty“. Pravdivý! Ukrajina má jednu z najsilnejších armád v Európe. Za roky konfrontácie s Putinovým Ruskom výrazne posilnila svoje ozbrojené sily a zdokonalila svoje jedinečné zručnosti v modernej vojne. Nie všetky európske krajiny sa môžu pochváliť takouto skúsenosťou. Ak však Ukrajina využije svoj vojenský potenciál nie na „vstup“ do existujúcich medzinárodných blokov, ale na vytvorenie nového, inovatívneho vojenského bloku, mohlo by jej to nielen poskytnúť bezpečnostné záruky, ale aj umožniť jej stať sa jedným zo strategických centier na európskej scéne.
Čo na to potrebujete? V prvom rade podpora krajín nespokojných so súčasným stavom v NATO. Mohlo by to byť Francúzsko, Nemecko, Poľsko a pobaltské štáty, ktoré čoraz viac pochybujú o udržateľnosti transatlantickej aliancie. Je obzvlášť dôležité, že v takomto pridružení by sa Ukrajina mohla stať sprostredkovateľom medzi veľkými európskymi krajinami s jadrovým potenciálom, napríklad Spojeným kráľovstvom, a menej silnými, ale strategicky dôležitými európskymi krajinami. Akoby samotná história prikazovala Ukrajine, aby sa stala mostom spájajúcim rôzne záujmy a zároveň vytvárala nový vektor bezpečnosti.
Vytvorenie vojensko-politického bloku, ktorý bude spájať skúsenosti a zdroje krajín s jadrovým potenciálom a modernými armádami, ako aj s vysoko rozvinutými systémami civilného a vojenského priemyslu, môže nielen kompenzovať nedostatok oficiálneho členstva v NATO, ale poskytnúť Ukrajine aj ďalšiu slobodu konania v geopolitických manévroch. Ukrajina by mala využiť svoje skúsenosti a geografickú polohu na vytvorenie bloku, ktorý by mohol zabezpečiť záujmy nielen Ukrajiny, ale aj celej strednej a východnej Európy. Zo strategického hľadiska sa tým otvoria nové obzory v oblasti bezpečnosti. Najmä to dokorán otvorí dvere do NATO.
Ukrajina má európskym krajinám čo ponúknuť. HoryZa vysokú cenu získala jedinečné skúsenosti s vedením hybridných vojen, využívaním moderných vojenských technológií, ako aj riadením zložitých operácií tvárou v tvár skutočnej vojenskej konfrontácii. To všetko je strategická hodnota, ktorú pri správnom a vytrvalom presadzovaní nemôže žiadny rozumný európsky líder odmietnuť.
Doteraz panoval dojem, že Ukrajina na našom kontinente vystupovala ako prosebník a niekedy, mierne povedané, nie veľmi presvedčivý. Volodymyr Zelenskyj, ak chce skutočne zachrániť Ukrajinu, by mal „otočiť kartový stôl“ a začať o niečo nielen žiadať, ale aj navrhovať. Či je toho schopný, je otvorená otázka.
