Minulý piatok americký súd čiastočne pozastavil realizáciu plánu prezidenta Donalda Trumpa na zrušenie Agentúry Spojených štátov pre medzinárodný rozvoj (USAID), umožnil svojim zamestnancom vrátiť sa do práce. Negatívna vlna z tohto kroku Bieleho domu sa však už začala šíriť po celom svete. Pre Ukrajinu to viedlo nielen k ukončeniu financovania projektov mimovládnych organizácií, ale aj k nepríjemnejším stratám.
Najmä toto rozhodnutie Trumpa viedlo k verziám, ktoré spochybňujú všeobecne akceptovanú interpretáciu udalostí Euromajdanu v rokoch 2013-2014 v Ukrajine a v západných krajinách. Medzi týmto chórom „informátorov“ vyniká rozhovor s americkým politikom, Trumpovým nominantom na post šéfa ministerstva zdravotníctva Robertom F. Kennedym mladším, v ktorom tvrdí, že počas tohto obdobia Spojené štáty vyčlenili najmenej 5 miliárd dolárov na financovanie protestov v Ukrajine.
Kennedy Jr. povedal, že takéto financovanie zohralo kľúčovú úlohu pri zvrhnutí Janukovyčovej vlády. Trumpov spolupracovník zároveň obvinil bývalú ministerku zahraničných vecí USA Victoriu Nulandovú z účasti na organizovaní zmeny moci v Ukrajine a tlačil na politikov, ktorí nepodporovali prozápadný kurz, aby tak urobili. Toto vyhlásenie absolútne zapadá do jedného z hlavných naratívov Kremľa, kde je Euromajdan vnímaný ako „štátny prevrat“ organizovaný zvonku s priamou účasťou západných krajín. Ale je to naozaj tak?
Otázka nie je taká nevinná, ako by sa mohlo zdať. Ako viete, ruský diktátor Putin a jeho stúpenci opakovane zdôrazňovali, že Majdan a zvrhnutie Janukovyča prinútili Rusko anektovať Krym a začať nepriateľské akcie na východe Ukrajiny. Samozrejme, fašistický pán Kremľa sa jednoducho šklbe a snaží sa dať svojmu porušovaniu medzinárodného práva aspoň nejakú legitimitu.
Euromajdan bol medzitým výsledkom masového hnutia, ktoré sa začalo ako pokojné zhromaždenia a demonštrácie, ktorého dôvodom boli fakty nehanebnej korupcie zo strany Janukovyča, jeho syna a ich komplicov pri prerozdeľovaní majetku, ako aj prípady divokej svojvôle zo strany vtedajšej polície a ďalšie skutočnosti nezákonnosti. Pamätám si, že skupinové znásilnenie a zbitie mladej ženy „príslušníkmi orgánov činných v trestnom konaní“ v jednom z malých ukrajinských miest vyvolalo v Ukrajine bezprecedentnú vlnu rozhorčenia. V normálnej krajine by obyvateľstvo takéto skutočnosti nemalo tolerovať.
Janukovyč a spol. toto všetko otvorene ignorovali, veriac vo svoju beztrestnosť. A v určitom okamihu sa hlava režimu rozhodla, že o osude ľudí môže rozhodnúť sama. Stalo sa tak v novembri 2013, keď Janukovyč úplne nečakane, zradne odmietol podpísať asociačnú dohodu s Európskou úniou. Ľudia boli na túto udalosť pripravovaní dlho, dúfala v ňu takmer celá krajina. A potom… raz a prezident, ktorým väčšina občanov opovrhovala, sám rozhodol, že Ukrajina nemusí ísť do Európskej únie. To spôsobilo šok. To nemohlo spôsobiť šok. Študenti vyšli s pokojným protestom, pokojným a máločným. A na príkaz ich vzali „zhora“ a brutálne zbili a bili, aby sa nemohli rozhorčiť len úplne ľahostajní ľudia. Takto prišli občania na Majdan.
Od prvého dňa, keď desaťtisíce Ukrajincov oznámili neobmedzenú protestnú akciu na hlavnom námestí hlavného mesta, bolo jasné: nešlo len o protest proti jednému konkrétnemu rozhodnutiu odporného prezidenta, ale o žiadosť väčšiny obyvateľov krajiny o zmeny, o lepší život, o zbavenie sa bezprávia zo strany sudcu, prokurátora, policajnej „mafie“ a zlodejských oligarchov. Ľudia nielen v Kyjeve, ale aj v iných mestách vyšli na námestia a požadovali zmeny. Ako svedok týchto udalostí potvrdzujem: občania nežiadali nič navyše, volali len po reformách, spravodlivých voľbách a boji proti deštruktívnej korupcii. A čo je pozoruhodné, za tieto ideály bojovali nielen verejné organizácie a aktivisti, ale aj státisíce občanov, ktorí neboli spojení so žiadnou politickou stranou.
Dôležité je aj to, že protesty boli spočiatku nenásilné. Situácia sa začala meniť až vtedy, keď orgány činné v trestnom konaní začali tvrdo potláčať protesty v Kyjeve, najmä po streľbe na demonštrantov 18. – 20. februára. Úplne neodôvodnené použitie sily proti pokojným demonštrantom vyvolalo radikalizáciu protestov. Výsledok udalostí silne ovplyvnila aj skutočnosť, že Janukovyč sa ukázal ako krátkozraký a zbabelý politik, odmietol vyjednávať s opozíciou a snažil sa skryť za bezpečnostné zložky. V dôsledku toho sa jeho sila začala rozpadať. O výsledku konfrontácie bolo rozhodnuté.
Vzhľadom na tieto udalosti by sme nikdy nemali zabúdať, že Janukovyčovo odstavenie od moci bolo formalizované po prvé po jeho úteku a po druhé oficiálnym uznesením Najvyššej rady. Bolo to úplne legitímne rozhodnutie legitímne zvoleného parlamentu, ktorý s odvolaním sa na prezidentovu neschopnosť vykonávať svoje úradné povinnostiKy, prijal zákon o jeho rezignácii. Tento proces bol z právneho hľadiska úplne legitímny, hoci prebiehal v podmienkach politickej nestability. Vo všeobecnosti je slovo „štátny prevrat“ v tomto prípade úplne nevhodné.
Niektorí kritici Euromajdanu nazývajú tieto udalosti štátnym prevratom, pretože protesty údajne finančne podporovali zvonku a zúfalí demonštranti nie vždy konali pokojne. Ak však analyzujeme podrobnejšie, je zrejmé, že všetky výdavky na Majdan boli financované z darov ukrajinských občanov. A žiadne peniaze neovplyvnili podstatu toho, čo sa stalo, ale len pomohli vyhnúť sa príliš veľkým „domácim“ problémom na Majdane a ešte väčšiemu počtu obetí.
Zvonku nebolo možné zorganizovať Majdan v takom rozsahu. Stal sa symbolom spontánneho ľudového povstania proti autoritárskemu režimu. Nešlo len o stiahnutie vládcu, ktorý konal v rozpore so záujmami ľudu, ale o skutočnú požiadavku spoločnosti na demokraciu, na zmenu systému, na oslobodenie od režimu, ktorý obmedzoval základné slobody. Ľudia na Majdane požadovali nielen zmenu moci, ale aj zmeny v samotnom politickom systéme, prechod na otvorenejší a transparentnejší štátny systém. Ich kroky boli zamerané na obnovenie ich práv, a nie na násilné zničenie štátnej moci.
Okrem toho stojí za to pripomenúť, že protesty na Majdane nesprevádzalo násilné obsadzovanie štátnych zariadení, ako je to zvyčajne pri štátnych prevratoch. Demonštranti tak dočasne využili niektoré administratívne budovy (Dom odborových zväzov, Kyjevská mestská rada), ale len na zabránenie podchladeniu ľudí v zime a na organizovanie lekárskej starostlivosti.
Na rozdiel od klasického prevratu sa demonštranti nepokúšali presadiť svoju moc silou, ale konali spočiatku len v rámci politického boja a neskôr – aby sa bránili proti ozbrojenému násiliu bezpečnostných síl.
Dôležité je aj to, že po Janukovyčovom úteku moc v krajine skutočne prešla na legitímne zvolenú Najvyššiu radu. Dnes sa dá veľa polemizovať o tom, ako dobre alebo zle ľudoví poslanci tých rokov využili okno príležitostí, ktoré sa otvorilo pre oneskorené transformácie. Faktom však zostáva: ukrajinskému ľudu sa podarilo odraziť autoritatívny režim, ktorý bol arogantný. Aj keď v nasledujúcich rokoch boli ideály Majdanu do istej miery kontaminované mocou Petra Porošenka, udalosti na Majdane v rokoch 2013-2014 sa stali živým potvrdením, že Ukrajinci sú pripravení bojovať za svoje práva, za demokraciu a slobodu. V tom, mimochodom, sa výrazne líšia od Rusov.
Raz, v prvých rokoch po Euromajdane, som musel tieto udalosti nazvať „očkovaním proti autoritárstvu“. Pamätám si, že niektorí čitatelia nesúhlasili: hovoria, že nebolo očkovanie – stačí sa pozrieť, čo robia Porošenko a spol. Ale život potvrdil moju správnosť. Porošenkovo znovuzvolenie v roku 2019 bolo napriek všetkým nedostatkom týchto volieb dôkazom, že Ukrajinci nestratili vieru v demokratické procesy.
Áno, je zlé, že vo voľbách v roku 2019 mnohí ukrajinskí občania v skutočnosti nehlasovali za Zelenského, ale proti Porošenkovi. Áno, je zlé, že Volodymyr Oleksandrovyč, ktorý sa skrýval za stanné právo, sa tiež ukázal ako autokrat, aj keď to priamo nesúviselo s odrazením vonkajšej agresie. Ale bez ohľadu na to, ako sa pozeráme na to, čo sa stalo z vrcholu súčasnosti, potom sa počas hlasovania v roku 2019 stalo to, čo možno bezpečne nazvať vôľou ľudu. Áno, nie veľmi vedomé, ale stále úplne slobodné. Mať slobodu voľby je drahé, časom z toho vyrastie niečo progresívne a kreatívne. To bolo možné najmä vďaka Euromajdanu.
Dnes, napriek ťažkým skúškam, ktorým Ukrajina čelí kvôli prítomnosti takého zlomyseľného suseda, akým je Putinovo Rusko, sa ukrajinský ľud stále usiluje o demokratické zmeny. Jasne to vidím ako novinár, ktorý pracuje v médiách viac ako tucet rokov. Ukrajinská žurnalistika žije! Nemohol ho zničiť provládny telethon „United News“, na ktorý sa márne minuli miliardy. Neodstúpila pod tlakom tých, ktorí sú pri moci a vriec s peniazmi – mimochodom, do značnej miery vďaka pomoci USAID. Dá sa očakávať, že po skončení vojny, keď Ukrajina znovu získa bezpečnosť a stabilitu, ľudia nebudú tolerovať autoritárstvo, bez ohľadu na to, od koho pochádza. Očkovanie prijaté v krutej zime 2013-2014 nedovolí, aby sa Ukrajinci stali stádom bez slov a zároveň pomôže vyriešiť takéto problémy bez protiústavných štátnych prevratov.
