Ukrajinská spoločnosť nemala čas prežiť, smiať sa, prehrať si obscénne slovo, ktoré jeho prezident hodil na svojho ruského náprotivka, keď Volodymyr Zelenskyj predviedol ďalšie obscénne vystúpenie – v rozhovore s americkým blogerom/podcasterom Lexom Friedmanom. Slová, ktoré sa v informačnom priestore nedávno považovali za zakázané, už tentoraz nesmerovali na Východ, ale na Západ.
V skutočnosti bola celá táto udalosť zameraná na Západ, Ameriku a ešte viac na špecifické publikum, publikum tohto blogera. Takže Ukrajinci by sa vo všeobecnosti nemali dotknúť Zelenského rozhovorom – najmä tí, ktorí sú skutočnými kresťanmi a zdanlivo nie karikovanými kresťanmi a poznajú citát z Matúšovho evanjelia (ten istý, kde „spoznáte ich po ich ovocí“; prepáčte, milovníci počúvania rôznych rečí, ale slová nie sú ovocie, ako povedal iný klasik z inej časti sveta, „slová sú plevy“). Ale, bohužiaľ, bolelo to.
A, samozrejme, Ukrajinci priniesli na sociálne siete citáty z rozhovorov, tie isté citáty, s obscénnym jazykom – niektorí chvália Zelenského odvahu a tvrdosť, iní kritizujú a rozhorčujú sa nad prezidentovou zlou mužnosťou. Ale obaja urobili zo slov hlavy štátu, ktoré povedali americkej verejnosti, dobrú bezplatnú reklamu doma.
Takže do značnej miery máme do činenia s vedľajším účinkom. (Aj keď nemôžeme poprieť, že Bankova bola podozrivá: citáty z rozhovorov sa tak či onak Ukrajinci vrátia späť na Ukrajinu. ba“ Putinovi, tak prečo o tejto téme nešpekulovať znova. Alebo dokonca viackrát – aspoň kým nebude spätná väzba pozitívna. Neviem o tom, ale len hádam.) S účinkom, ktorý má nielen krátkodobé následky v podobe smiechu alebo nadávok v reakcii, ale aj oveľa hlbšiu úroveň vnímania a vplyvu.
Faktom je, že ukrajinská spoločnosť je stále nestabilnou spoločnosťou, spoločnosťou, ktorá si ešte nevytvorila vlastné pravidlá správania, určité spoločné (sociálne) zákony, všeobecnú etiku a estetiku medziľudskej komunikácie. Jednoducho povedané, my, Ukrajinci, sme sa ešte neposunuli dostatočne ďaleko od sovietskych čias – času triumfu sovietskej chamtivosti vo všetkých významoch slova – aby sme boli považovaní za vysoko rozvinuté, kultúrne a stabilné civilizované spoločenstvo. Ďalších 10-15 rokov až do súčasnosti väčšina Ukrajincov nielen tolerovala, ale bola aktívnym konzumentom takého pseudokultúrneho artefaktu, akým je „ruský šansón“, teda banálne ruské väzenie blatnyak. A prečo ísť ďaleko – televízny seriál „Slovo chlapca“ populárny v dnešnom Rusku (ktorý možno nazvať, ako to urobili niektorí ruskí liberáli, „kazanský príbeh o Rómeovi a Júlii“, ale absolútna väčšina miestneho obyvateľstva odtiaľ vytiahla maximum „chushpans“) sa sledoval aj v Ukrajine. A nie každý, kto sa pozeral, pľul.
Okrem toho, a to je dôležité pochopiť, Ukrajinci sú stále spoločnosťou, ktorá je nejakým spôsobom orientovaná na politických lídrov. Napríklad Kučmova ukrajinizácia ovplyvnila aj vnímanie ukrajinského jazyka v jeho primárnom volebnom poli. A naopak – Janukovyčova kriminálno-gangsterská minulosť v skutočnosti umožnila časti jeho voličov správať sa, povedzme si priamo a úprimne, ako dobytok. No a čo ak Sam sedel, zrazil klobúky a všeobecne, ako sa hovorí, nepohrdol útokom už v kyjevskom období svojej kariéry.
Takže politickí a štátni lídri – našťastie alebo bohužiaľ, rozhodnite sa sami – sú tak či onak vzorom pre veľkú časť ukrajinskej spoločnosti. Nie, to neznamená, že keď Porošenko alebo Zelenskyj začali chodiť na knižné podujatia (neberieme do úvahy Juščenka, vždy bol prezidentom časti Ukrajiny a piateho a šiesteho zvolila celá krajina, pozrite sa na výsledky prvého kola volieb v roku 2014 a druhých volieb v roku 2019), všetci ukrajinskí gop okamžite prestali piť na ihriskách a prešli na čítanie aspoň Kokotyukhových detektív. Ale tieto ich kroky prinajmenšom nastavili vektor, legitimizovali určité veci – a priniesli im opak na okraj.
V ukrajinských podmienkach to nie je tak jasne viditeľné ako v niektorých iných krajinách. Spomeňte si napríklad na Spojené štáty počas prvého prezidentského obdobia Donalda Trumpa – ako jeho volebná hystéria viedla k útoku na Kapitol. Môže povedať, koľko chce, že nepodnecoval svojich stúpencov – ale to bude len formálna pravda. Ale v skutočnosti títo ľudia, ktorí sledovali, ako ich idol zanedbáva všetky dlhodobé pravidlá, zákony a modely správania, si nemohli pomôcť, ale skĺzli do toho, do čoho skĺzli.
Existuje ešte lepší (z hľadiska ilustrácie) príklad – toto je náš bláznivý agresorský sused. O tom, že ide o „Putinovu vojnu“, môžete hovoriť, koľko chcete, ale všetci sme videli, ako sa Rusi správali a správali na okupovaných ukrajinských územiach. Odkiaľ berú taký postoj k Ukrajincom a Nie nejakí vymyslení „nacisti“, „benderiti“ a iní „predstavitelia kyjevskej junty“? Odkiaľ pochádza táto extrémna agresivita a nekonečná xenofóbia?
Dá sa povedať veľa, že je v nich už od čias Andreja Bogoljubského (niektorí historici alebo takmer historickí videoblogeri to robia), ale v 90. rokoch minulého storočia, so všetkými regurgitáciami sovietskeho imperializmu, takýto postoj neexistoval. Aspoň k Ukrajincom. A dokonca ani pre Čečencov to tak vo všeobecnosti nebolo. Ruská tlač sa navyše často postavila na stranu Ičkerie, ktorá sa usilovala o nezávislosť. A potom sa k moci dostal Vladimír Putin…
Pamätáš si, ako sa začala jeho vláda? Od otvorene xenofóbnych a viac ako agresívnych „namočíme ich na záchod“. Samozrejme, neprišlo to z ničoho nič – napríklad film „Brat-2“ s ukrajinskoofóbnymi obvineniami o tom, že „ty si moja odpoveď na Sevastopol“, sa objavil bez ohľadu na Putinovu osobu a režisér filmu Alexej Balabanov to všetko nevymyslel, ale vzal to z povedomia ľudí. Ale keď niekde v spálenej kuchyni šomrajú nejakí okrajoví ľudia s pohárom spálenej vodky – je to jedna vec. A keď sú takéto veci vlastne výzvou na zabitie všetkých Čečencov, ktorí chcú mať svoj vlastný štát (a potom bez tejto časti konštrukcie, ktorá začína na „kto chce“), hovorí de facto hlava štátu, tiež supercentralizovaného, vertikálne orientovaného štátu, štátu, v ktorom osoba vodcu hrá obrovskú úlohu… To nemohlo spôsobiť procesy v ruskej spoločnosti, ktoré sme videli neskôr. Keď sa aj podmienečne uvedomelí ľudia tešili z anexie Krymu. Anexia, počas ktorej sa okrem iného preliala krv, ukrajinská krv. A v roku 2022 dosiahla likvidácia spoločnosti ruskými úradmi svoj vrchol – a svet videl Buču.
Ukrajina samozrejme nie je Rusko. A prezident, bez ohľadu na to, aké má hodnotenie v deň volieb, nie je diktátor a nikdy nebude, ani Kučma a Janukovyč neuspeli a Zelenskyj nemá ani polovicu skutočných schopností týchto politických osobností. Ale tak či onak, veľké množstvo občanov venuje pozornosť modelu správania v prvej osobe. A ak uvidia, že prezident si dovolí nielen nadávať, ale robiť to v štýle banálneho gopnika, potom bude reakcia, bohužiaľ, primeraná.
Ak teda chce Volodymyr Zelenskyj zanechať dobrú spomienku, musí si dobre premyslieť, kým šokuje niekoho iného a svoje publikum takýmito temperamentnými jazykovými trikmi. Alebo možno nejde o pamäť – je to o to, že keď si dovolíte takúto rétoriku, nebuďte prekvapení, že skôr či neskôr bude použitá proti vám. Spomeňte si aspoň na Geo Lerosa, na ktorého sa počas vojny zabudlo, a na jeho vystúpenia adresované prezidentovi, na ktorého meno, buďme úprimní, prišiel do Rady. Mimochodom, presne ten istý príbeh postihol Zelenského predchodcu: Porošenko priviedol do parlamentu Serhija Leščenka, ktorý sa neskôr zmenil najprv na nahnevaného nepriateľa vtedajšieho prezidenta a potom na verného služobníka ďalšej vlády. A Leros je len ďalším stelesnením starodávnej múdrosti, ktorá vám pripomína, že by ste mali robiť druhým to, čo chcete, aby oni robili vám. Pretože inak bude na každého Leščenka jeho vlastný Leros.
A čo sa týka vašich nadávok Putinovi alebo Bidenovi, nájdu sa takí, ktorí o vás budú takto hovoriť. Pretože vy, hlavný človek v krajine, ste im to dovolili. A potom sa tento proces už nezastaví. Preto sa od politických elít vyžaduje, aby boli čo najopatrnejšie v činoch a slovách. Je to tiež otázka národného prežitia, ak chcete. Pretože ak sa o šesť mesiacov nadávky vo verejnom priestore stanú pravidlom dobrých mravov, aký zmysel bude mať celá súčasná vojna? Prečo sa chrániť pred agresívnym dobytkom zvonku, ak sme vo vnútri v dôsledku týchto „zaujímavých experimentov“ vypestovali presne tie isté stvorenia?..
