Prinajmenšom ťažký rok 2024 sa skončil niekoľkými leteckými incidentmi so stratami. Ale ak v situácii s haváriou na juhokórejskom letisku Muan naozaj máme nehodu – lietadlo sa zrazilo s vtákmi, piloti nestihli otvoriť podvozok a za dráhou bola betónová stena, ktorá zhoršila následky tvrdého pristátia na katastrofálne – potom let č. 8243 leteckej spoločnosti AZAL má úplne inú povahu. A úplne iné pozadie.
Na začiatok si pripomeňme, že takéto incidenty síce nie sú pravidelné – veď Rusi zostreľujú osobné lietadlá iných krajín nie každý rok – a zároveň sú vlastné agresorskej krajine. A nejde ani tak o samotný incident, ale o to, čo sa stane ďalej. Spomeňme si na jeden z najznámejších incidentov studenej vojny – zostrelenie lietadla Kórejský Air 007 v oblasti ostrova Sachalin, ku ktorému došlo 1. septembra 1983.
Jeseň-83 bola obdobím zhoršenia vonkajšej aj vnútornej situácie v ZSSR, zhoršenie, ktoré sa stalo predvídateľným dôsledkom objavenia sa čekistického kadeta Jurija Andropova na hlavnej pozícii v krajine (vtedy to bol generálny tajomník ÚV KSSZ). Sovietska protivzdušná obrana zostrelila osobné lietadlo, jasne si to uvedomovala, a potom začala vymýšľať verziu za verziou – od „preletel a zmizol z nášho vzdušného priestoru“ až po „najvinnejší, nebolo nič, čo by poslalo civilné lietadlo na prieskumnú misiu“.
Žiadne priznanie viny, žiadny súcit s nevinnými obeťami. Nie, Kremeľ vtedy, rovnako ako dnes, bol vždy zodpovedný za všetko okrem nich. Presne ten istý príbeh sme videli pred desiatimi a pol rokmi, keď systém protivzdušnej obrany Buk ruských ozbrojených síl zostrelil Malajzijčana Boeing. Svet počul tie najneuveriteľnejšie fikcie, až po „španielskeho dispečera Carlosa“, ktorý sa zrodil v mozgu ruských propagandistov (a tam zomrel).
Nový incident je s ostreľovaním Azerbajdžanca Embraer 190 v oblasti Grozného, ale príbeh je rovnaký. Nepriznanie viny – a nehovoríme len o ostreľovaní, ale aj o úprimne opovrhnutiahodnom zatvorení všetkých ruských letísk v regióne a rušení systémov GPS– navigácia v celom letovom úseku z Grozného do Aktau v Kazachstane. Rusi si môžu vymyslieť akékoľvek výhovorky, ale svet sa teraz nedá presvedčiť, že neurobili všetko pre to, aby potopili lietadlo zasiahnuté vlastnou protivzdušnou obranou v Kaspickom mori – a zničili tak následky útoku a svedkov.
Navyše, keď sa Vladimír Putin cynicky ospravedlnil Ilhamovi Alijevovi za to, že „incident sa stal vo vzdušnom priestore Ruskej federácie“ (ak by Rusi strieľali na lietadlo nie na oblohe nad Grozným, ale niekde na hraniciach, stále nad azerbajdžanskou pôdou, potom by nikto nepočul ani tieto ospravedlnenia), jeho vreckoví propagandisti zaútočili na prezidenta Azerbajdžanu.
Navyše, tento útok nebol pre Rusov len tradične imperiálny, arogantný a špinavý – títo ľudia sa napríklad ponúkli, že sa pomstia Azerbajdžanu za to, že miestny vodca požaduje spravodlivosť tým, že vyvíja tlak na azerbajdžanskú diaspóru v Rusku. Kremeľskí propagandisti sa zhodli, že by stálo za to nafúknuť separatistické nálady v tejto juhokaukazskej krajine – najmä na severe Azerbajdžanu, medzi Lezginmi a ďalšími dagestanskými národmi a na juhu, kde žije iránsky ľud Talyšov, pôvodní obyvatelia tohto štátu.
Mimochodom, talyšský separatizmus v južných oblastiach Azerbajdžanu nie je dnešným vynálezom kremeľských propagandistov. V roku 1990 sa v Lankarane, najväčšom meste azerbajdžanskej časti historického regiónu Talyš, začali zodpovedajúce hnutia. Hnutia, ktoré – čím ďalej sa vzďaľujeme od tých čias, tým viac dôkazov a potvrdení sa objavuje, je odhaľovaných alebo jednoducho uznávaných ľuďmi, ktorí predtým mlčali – s najväčšou pravdepodobnosťou nafúknuté Výborom pre štátnu bezpečnosť ZSSR. V prípade Talyša by to bolo celkom logické – Azerbajdžan bol vtedy, na prelome 80. a 90. rokov, otvorene protimoskovský kvôli krvavému januáru 1990, keď sovietske vojská zinscenovali skutočnú deštrukciu politickej opozície v Baku, ktorá sa v skutočnosti zmenila na vraždenie civilistov. Mimochodom, 20. január je v Azerbajdžane oficiálnym Dňom národného smútku.
A v roku 1993, na vrchole prvej karabašskej vojny, sa na Lankarane objavila takzvaná Talyšsko-Muganská autonómna republika. Vtedajšiemu úradujúcemu prezidentovi krajiny Hejdarovi Alijevovi, ktorý sa do Baku vrátil z Nachičevanu len tri dni po objavení sa tejto „autonómie“, sa podarilo prísť na to, čo až presunom významnej časti vojsk z karabašského frontu. V skutočnosti sa talyšský separatizmus stal jedným z dôvodov porážky Azerbajdžanu vo vojne o Karabach – výsledkom ktorej bol „Artsakh“, nezávislý od Baku, ktorý na mnoho desaťročí ničil vyhliadky na zmierenie v Azerbajdžane.Erbajdžan a Arménsko a tiež zastavili vyhliadky na rozvoj Azerbajdžanu, ktorému neustále čelil duch Karabachu.
A syn vtedajšej hlavy štátu Ilhama, ktorý je teraz prezidentom Azerbajdžanu, by na to nemal zabúdať. Nemali by sme zabúdať, že situačné zblíženie s Ruskom na pozadí úspechov v Náhornom Karabachu (ktoré sa zmenilo na ochladenie turecko-azerbajdžanských vzťahov) neznamená, že Kremeľ začne zaobchádzať so svojím južným susedom normálne, humánne. Nie, ak je potrebné nejako zmyť, zakryť svoj vlastný zločin, Rusko s radosťou vytvorí ďalšie horúce miesto. Okrem toho je Azerbajdžan po vyriešení karabašskej otázky pripravený na širšiu integráciu (najmä ropu a plyn) do západného sveta, ako aj na budovanie nových vzťahov s Arménskom.
Arménsko, ktoré sa každý deň vzďaľuje od Ruska – a snaží sa nájsť nových partnerov na Západe. Predstavte si, čo sa stane, keď Arménsko úplne vytlačí Rusko zo svojho politického horizontu, dohodne sa na novom formáte vzťahov s Azerbajdžanom a začne spolupracovať s Európskou úniou. Do akej miery to zmierni napätie v regióne Zakaukazska. Ako veľmi to zjednoduší život tomu istému Azerbajdžanu, ktorý už nebude mať na svojej strane nezmieriteľného, „večného“ nepriateľa a problémy okupovaných území. To vlastne vytrháva región z ruského vplyvu, ničí záujmy Kremľa na južnom Kaukaze.
Preto by azerbajdžanské úrady mali brať zdanlivo emocionálne vyhlásenia propagandistov o možnosti talského separatizmu so všetkou vážnosťou. Na Kryme a Donbase sa všetko začalo aj okrajovými „sociálnymi hnutiami“. A potom sa zrazu stalo to, čo sa stalo. Čo sa deje už viac ako desať rokov.
