Pod rúškom správ o zložitej situácii v niektorých oblastiach frontu sa v ukrajinskom tyle odohrávajú pomerne mimoriadne udalosti. Jedným z nich bol prudký skok priemernej mzdy v ústredných orgánoch: podľa ministerstva financií Ukrajiny mesiac pred koncom roka dosiahol 62 tisíc hrivien. V porovnaní s minulým januárom bol rast 61 %! Tempo zvyšovania blahobytu úradníkov štátneho aparátu je celkom hodné Guinnessovej knihy rekordov.
Ale nielen takýto zhon robí túto udalosť jedinečnou svojím spôsobom – samozrejme so znakiem mínus. Rekordný nárast príjmov predstaviteľov vládnucej elity sa uskutočňuje na pozadí ponižujúco zanedbateľného rastu platov lekárov, učiteľov a mnohých ďalších životne dôležitých kategórií pracovníkov, nehovoriac o žobráckych dôchodkoch miliónov starších ľudí.
Nemožno nespomenúť manévre, ktoré sa odohrali okolo platov pedagógov v prvej polovici aktuálneho akademického roka. Ako viete, otázka ich zvýšenia je upravená v článku 61 záverečných ustanovení príslušného zákona. Na to pripomenul v októbri počas hodiny otázok vláde vo Najvyššej rade šéf ministerstva školstva a vedy Oksen Lisovyi. Po oznámení minister okamžite povedal, že v krajine nie sú peniaze na implementáciu tohto právneho ustanovenia.
To všetko neznelo pre učiteľov veľmi úctivo. V novembri hovoril šéf kabinetu ministrov Denys Šmyhal s informáciami o ich platoch. Povedal, že od 1. januára 2025 vláda zavedie mesačný „učiteľský príplatok“ k platu vo výške 1000 hrivien „po ruke“. A aby sme nejako vyhladili nepríjemnosti takejto „štedrosti“, premiér sľúbil: „Od 1. septembra 2025 túto platbu zvýšime na 2000 hrivien „v rukách“ každého učiteľa.“ Ako, mať dosť sľubov.
Bolo by možné robiť aritmetiku, vypočítať percento „rastu“ platov učiteľov a porovnať ho so skokom platov úradníkov. Nezabúdajme však, že krajina je v situácii, keď odrazí najťažšiu vonkajšiu agresiu vo svojej histórii. Každý cent sa počíta.
Vynára sa však rozumná otázka: aké etické je tak silno zvyšovať platy úradníkov v čase vojny? Najmä ak vezmeme do úvahy, že vojna sa ani zďaleka neskončila, ekonomika je v kríze a mnohí Ukrajinci sú na pokraji prežitia, nedokážu sa vyrovnať s rastúcimi cenami potravín a služieb. V takýchto podmienkach možno zjavne neprimerané zvýšenie platov štátnych zamestnancov vnímať ako sociálnu nespravodlivosť. Navyše je to ako výsmech ľuďom.
Ak sa na to pozriete z tohto uhla, situácia ďaleko presahuje slušnosť. Poďme si prejsť oddelenia. Napríklad podľa ministerstva financií dostávajú zamestnanci protimonopolného výboru v priemere 118,7 tisíc hrivien. Výbor zamestnáva viac ako 260 ľudí. Plat manažmentu je jeden z najvyšších – 215 tisíc hrivien mesačne. A čo, prepáčte, zázrak? Čo robia správcovia tohto oddelenia, aby vyhrali, aby boli „nakŕmení“ lepšie ako vojaci v prvej línii?
Alebo tu je ministerstvo spravodlivosti, to isté, ktoré nedávno povolilo hacknutie štátnych registrov. Tam úradníci dostanú v priemere 100,5 tisíc hrivien. Na oddelení je ich 997. V niektorých ekonomicky prosperujúcejších krajinách nepracuje v celej vláde oveľa viac ľudí. Tento príklad jasne ukazuje, že štátny aparát v Ukrajine je neuveriteľne nafúknutý. V čase vojny sa to rovná sabotáži.
Korunou platovej absurdity je však, samozrejme, Ústredná volebná komisia Ukrajiny, ktorej objem práce sa počas stanného práva prudko znížil. Takmer dve a pol stovky jej zamestnancov dostáva v priemere 97,2 tisíc hrivien. A 18 vysokých úradníkov ministerstva má v priemere 310 tisíc hrivien mesačne. Nechápe ešte niekto, že je to úplne neprimerané plytvanie rozpočtovými peniazmi počas vojny, keď voľby nie sú možné? Dokonca by som povedal, že je nielen nerozumná, ale aj vzdorovito neúctivá voči ukrajinskej spoločnosti.
Tu prichádza na myseľ slávne príslovie „Železnej lady“ Margaret Thatcherovej, že neexistujú žiadne rozpočtové peniaze, ale iba peniaze daňových poplatníkov. Problém je v tom, že Ukrajina teraz prežíva nielen na úkor práce svojich občanov, ale predovšetkým vďaka zahraničnej pomoci. Je dobré, že civilizovaný svet sa Ukrajine v ťažkých časoch vojny neotočil chrbtom. Zlé je, že ukrajinská vládnuca elita, ktorá dostávala miliardu za miliardou od západných partnerov, si zjavne predstavovala, že je ekonomickým géniom a umožňuje promiskuitný postoj k vlastným aj cudzím peniazom.
Nemyslite si, že informácie o javoch zvláštnych pre vojnu v Ukrajine, vrátane byrokratických a platových bakchanálií, sa nedostanú do očí, uší a pocitov občanov západných krajín. Nie je napríklad náhoda, že slávny miliardár Elon Musk nedávno vojensky kritizoval novú americkú stranuZároveň nazval prezidenta Zelenského „šampiónom-lupičom“. „Šampión všetkých čias. Zelenskyj spáchal jednu z najväčších lúpeží peňazí (Spojených štátov – pozn. red.) všetkých čias,“ napísal Musk v tweete Sociálne médiá X. Samozrejme, berieme do úvahy výstrednosť najbohatšieho človeka na svete a nekritickú povahu jeho vnímania kremeľskej propagandy. Ale v tomto prípade by sa pozornosť nemala sústrediť na toto. V konečnom dôsledku si nemyslím, že Američan mal na mysli nejaké konkrétne fakty o sprenevere finančných prostriedkov osobne Vladimírom Alexandrovičom. S najväčšou pravdepodobnosťou išlo o Muskovu emocionálnu reakciu na informácie o nie najrozumnejšom míňaní medzinárodnej finančnej pomoci zo strany ukrajinských úradov. A tu samozrejme nejde len o platy – len málo vysokopostavených predstaviteľov Ukrajiny žije z jedného oficiálneho platu.
Zdá sa, že Musk, ktorý nie je vo svojich vyhláseniach veľmi zdržanlivý, v tomto prípade proti svojej vôli, zohral úlohu „lakmusového papierika“. Verejná mienka v mnohých západných krajinách sa postupne začína ochladzovať v otázke pomoci Ukrajine. Zatiaľ to nie je také zarážajúce. Zatiaľ všetko vyzerá celkom znesiteľne. Koniec vojny je však zatiaľ v nedohľadne. Podľa bývalého veliteľa Spoločných síl ozbrojených síl Ukrajiny Serhija Najeva, ktorého citoval kanál Monackého práporu T, má Putinovo Rusko dostatok zdrojov na pokračovanie vojny v Ukrajine 8-10 rokov. To neznamená, že vojna bude nevyhnutne trvať tak dlho. Zatiaľ však nič nepredznamenáva rýchly mier. Ukrajinská spoločnosť a predovšetkým ukrajinské orgány preto musia urobiť všetko pre to, aby daňových poplatníkov západných krajín neunavilo poskytovať pomoc Ukrajine. Koniec koncov, každý má dosť vlastných starostí.
Zdá sa však, že ukrajinské úrady sa neobávajú o verejnú mienku v západných krajinách, inak by skromný štátny rozpočet neminuli takým džentlmenským spôsobom. No nech sa potom postará aspoň o verejnú mienku vo svojej rodnej krajine. V takejto zložitej situácii, keď Ukrajina zažíva nielen vonkajšiu agresiu, ale aj hlbokú vnútornú hospodársku krízu, je mimoriadne dôležité zachovať jednotu spoločnosti. Vojna zjednocuje krajinu okolo myšlienky víťazstva, ale sociálna nerovnosť, ktorá je čoraz zreteľnejšia na pozadí výrazných rozdielov v príjmoch, môže vážne podkopať túto vnútornú úniu. To už podkopáva, čo sa prejavuje napríklad v desiatkach tisíc pokusov vyhnúť sa mobilizácii na obranu svojej rodnej krajiny, stovkami spôsobov nafúknuť nákupné ceny za to, čo jednotky Ozbrojených síl Ukrajiny potrebujú. Nehovoriac o banálnych krádežiach pri rôznych opravách a stavebných prácach v zadnej časti.
A, samozrejme, keď štátni zamestnanci, najmä tí, ktorých funkcie sú obmedzené stanným právom, dostávajú mnohonásobne vyššie platy ako krajania, ktorí každý deň čelia ťažkostiam vojny, vytvára to pocit nespravodlivosti a odcudzenia. Za takýchto podmienok je schopnosť občanov cítiť sa súčasťou spoločnej národnej myšlienky – myšlienky víťazstva nad nenávideným vonkajším nepriateľom – predmetom umelej erózie.
Nech mi ukrajinskí vlastenci odpustia, ale niekedy sa mi zdá, že súčasná vládnuca elita Ukrajiny svojimi zjavne pochybnými rozhodnutiami niekedy zámerne vrazí klin medzi rôzne vrstvy obyvateľstva, ako aj medzi vládu a ľud. Pravdepodobne sa stále mýlim, ale v takýchto chvíľach chcem zakričať smerom k Kancelárii prezidenta a Kabinetu ministrov Ukrajiny: „Čo to robíte, páni? Veď hráte do karát agresora! Spamätaj sa, kým nebude neskoro!“
