Hlavnou svetovou udalosťou minulého týždňa bol pád Asadovho režimu, ktorý sa pred desiatimi dňami považoval za takmer večný. To sa stáva často – diktátor dnes hovorí z budovy parlamentu a o štyri dni neskôr leží zastrelený niekde na provincii. Zdá sa, že Bašár al-Asad v tejto situácii dokončil svoju tyraniu celkom dobre. Teraz o tom však nebudeme hovoriť, pretože po roku 2016 sa príliš nelíšil od „DĽR“ a „LPR“ vytvorených pred niekoľkými rokmi. V skutočnosti, ako ukázala ofenzíva povstalcov, bez podpory a ochrany ruských jednotiek sa režim sýrskeho diktátora ukázal ako bezcenný.
Preto teraz budeme hovoriť o hlavnom porazenom minulého týždňa v Sýrii – Vladimírovi Putinovi, ktorý podľa nášho názoru utrpel tri vážne porážky medzi Aleppom a Damaskom naraz. Začnime tým nie najzrejmejším, ale nemenej dôležitým. Po tom, čo sa Kremeľ rozhodol podporiť Bašára al-Asada, po tom, čo ruské lietadlá bombardovali Aleppo a zastavili občiansku vojnu za viac-menej prijateľných podmienok pre svojho sýrskeho prisluhovača, Rusko skutočne prevzalo zodpovednosť za stav sýrskej provládnej armády. Ministerstvo obrany Ruskej federácie sa aspoň pravidelne chválilo rôznymi spoločnými vojenskými cvičeniami, procesom výcviku a výcviku Asadových jednotiek, pričom všetkými možnými spôsobmi demonštrovalo, že „naše pancierovanie je silné a naše tanky rýchle“.
A doslova tucet posledných dní ukázalo, že všetky tieto snahy, ktoré tak aktívne presadzovala ruská strana, sa ukázali ako skutočné potemkinovské dediny. Beletria. Imitácia. Mydlová bublina, ktorá praskla pri najmenšom dotyku. Sýrska armáda prakticky neodolala povstaleckým jednotkám, čím demonštrovala svoju úplnú neschopnosť. Mimochodom, aj ruské jednotky, ktoré zostali na území Sýrie – hoci práve od nich, od ich letectva, sa očakávali dôležité, ak nie kľúčové a rozhodné akcie. Ale nič z toho sa nestalo. Svet videl, že ruské ozbrojené sily, ako obranca aj ako „starší brat“, učiteľ a mentor, sú bezcenné.
Druhé zlyhanie je najzrejmejšie a najpochopiteľnejšie pre každého. Ide o geopolitickú porážku Ruska a týka sa nielen regiónu, v ktorom k nej došlo, Blízkeho východu, ale aj globálnej situácie ako celku. Práve ako východisko, respektíve útek Spojených štátov amerických z Afganistanu sa zmenil na problémy pre Spojené štáty nie v Strednej Ázii, ale vo svete ako celku. Nie nadarmo sa verí, že jedným z dôvodov, ktoré prinútili Kremeľ začať totálnu vojnu v Ukrajine, bol práve afganský prípad Bieleho domu – hovoria, že Spojené štáty sú slabé, vzdávajú sa „svojich“, takže sa za Ukrajinu veľmi postavia nebudú.
Teraz je situácia opačná. Rusko už preukázalo svoju slabosť, ak nie slabosť. Okrem toho Spojené štáty vedome opustili Afganistan (hoci to bola geopolitická chyba, ale americké úrady túto chybu urobili samy) a Ruská federácia je v skutočnosti zo Sýrie vyhostená. A ona, ktorá sa začiatkom roka 2022 považovala za takmer druhé centrum bipolárneho sveta, s tým nemohla nič urobiť. Nechcel som – čo je v skutočnosti ešte horšie pre povesť samotného Ruska. Koniec koncov, veľmoci, ako viete, „bojujú po celom svete“, to znamená, že majú, alebo by aspoň mali mať svoje vlastné záujmy v rôznych regiónoch sveta. A Stredozemné more, Blízky východ, je jedným z večných konfliktných regiónov, kde jednoducho musia byť zastúpení geopolitickí poprední hráči.
A Rusko to urobilo v poslednom desaťročí. Záchrana Asadovho režimu, vytvorenie vojenských základní na sýrskom pobreží boli vážnym úspechom Putinovho režimu. Dokonca symbolické – ak si pamätáte, že ruskí cisári aj sovietski generálni tajomníci sa snažili získať svoje body podpory v Stredozemnom mori – a podarilo sa to iba jemu, Vladimírovi Putinovi. A teraz sa táto oprava nápadov, tento večný sen ruských imperiálov (bez ohľadu na to, pod akými vlajkami pochodujú) rozpadla ako domček z kariet. A Kremeľ v tejto situácii nič neurobil. Asadov politický azyl v Moskve sa stal smiešnym maximom. Všetci už boli zhromaždení touto subríšou zla – gruzínski povstalci 90. rokov, prvý prezident Kirgizska Askar Akajev a náš Viktor Janukovyč, a môžeme si spomenúť aj na ďalšieho ázijského bábkového diktátora Babraka Karmala, ktorý bol zbavený všetkej moci v Afganistane a poslaný do exilu do Moskvy, kde zomrel v postsovietskych časoch. (A posledný komunistický vodca východného Nemecka, Erich Honnecker, ktorý mal blízko ku kadetovi Putinovi, nezostal v Moskve len preto, že mal rodinu v Čile – inak by tiež robil spoločnosť Karmalovi.) Teraz sa k tejto chmeľovej spoločnosti pripojí bývalý sýrsky diktátor. Akýsi klub porazených tyranov, ktorým nepomohlo udržať si moc ani Rusko – napriek všetkým svojim geostrategickým spôsobom.
Takže sú tu dve porážky – vojenská a politická. Čo je tretie? A treťou je ukrajinská porážka. Čo s tým má Ukrajina spoločné, na akej strane našu vojnu proti sýrskemu občianskemu konfliktu, v ktorom bolo Rusko len jednou zo strán? K skutočnosti, že v Sýrii Putin a spol. nedobrovoľne ukázali, že môžu stratiť to, čo považujú za svoje. Môžu sa navždy vzdať toho, čo dostali (vzali). A nejde len o stratu Chersonu, na ktorého uliciach v lete 2022 viseli plagáty „Rusko je tu navždy“, je to oveľa viac. Ide o stratu všetkého, čo sa získalo kriminálnymi činmi.
Samozrejme, záujmy a angažovanosť Ruska v ukrajinskej téme sú oveľa väčšie, hlbšie ako v Sýrii – aj keď sa tiež zdalo, že „Rusko je tu navždy“, Kremeľ organizoval koncerty, priviedol odborníkov z „Čoho?Kde?Kedy?“, skrátka sa usadil ako doma. Ale tlak na agresora môže byť tiež odlišný. Na vyhnanie Ruska zo Sýrie stačilo niekoľko desiatok povstaleckých jednotiek (aj keď stáli za Tureckom, Tureckom a Spojenými štátmi). A prinútiť Rusko opustiť Ukrajinu si vyžaduje oveľa viac úsilia, to je zrejmé. Sýrsky prípad však ukázal, že ak sa vynaloží množstvo úsilia zodpovedajúceho cieľu, Rusko sa vzdá svojho vlastného, nikam nepôjde.
Preto by sa mal pád režimu Bašára al-Asada posudzovať cez prizmu budúcej porážky Ruska v Ukrajine – ktorej kontúry možno začať vidieť po inaugurácii Donalda Trumpa. Tým, že dávate „svoje“ na jednom mieste, už všetkým ukazujete svoju slabosť. Buďte si teda istí, že sa budete musieť vzdať niečoho iného. Aj keď je toto „vlastné“ pre vás tristokrát posvätné a dokonca zapísané v ústave. Mimochodom, všetky zväzové republiky boli zapísané aj do ústavy ZSSR – a kde je teraz ústava? A tradície prepisovania zákonov, najmä tých základných, sú v Rusku tak rozvinuté…
