V polovici októbra prezident Ukrajiny Volodymyr Zelenskyj prinútil medzinárodných odborníkov (ukrajinských aj zahraničných) horúčkovito diskutovať o otázke jadrového štatútu Ukrajiny. Boli na to nejaké skutočné dôvody? Ťažko povedať, len ukrajinský vodca mimochodom spomenul jadrové zbrane. Urobil to úmyselne, mal určitú myšlienku? Možno. Alebo mohol bez rozmýšľania vyhŕknuť – náš prezident má takú chybu.
Pripomeňme si, čo presne povedal Volodymyr Zelenskyj počas tlačovej konferencie v Bruseli, keď sa dotkol témy Budapeštianskeho memoranda: „Hovoríme o tom, že keby sa Ukrajina nevzdala jadrových zbraní, bol by to dáždnik. Alebo by sme mali mať nejaké spojenectvo… Vyberáme si NATO. Nie jadrové zbrane, my si vyberáme NATO.“
Teraz uplynulo 30 rokov od podpísania tohto neslávne známeho Budapeštianskeho memoranda. Problém, aj keď trochu nešikovne formulovaný Zelenskym, však nezmizol, ale skôr sa zhoršil.
V tejto súvislosti som si spomenul na svoju prvú cestu do „kapitalistického sveta“. Bolo to vo februári 1994. V tom čase som bol ešte študentom Fakulty žurnalistiky a mal som šťastnú príležitosť navštíviť belgický Leuven ako súčasť delegácie „Študentského bratstva“. Toto je úžasný univerzitný kampus neďaleko Bruselu. Pozvali nás tam aktivisti študentskej organizácie Katolíckej univerzity v Leuvene. Medzi podujatiami, ktoré pre nás zorganizovali, bol aj diskusný panel, kde sme my, ukrajinskí študenti, boli hlavnými diskutérmi. A prišli si nás vypočuť nielen Spudovci a miestna ukrajinská diaspóra, ale aj univerzitní profesori, ktorí mali záujem počuť z prvej ruky informácie o relatívne novej, stále neznámej krajine.
Stojí za zmienku, že potom sa svetový záujem o Ukrajinu opäť zvýšil. Bolo to kvôli našim jadrovým zbraniam, ktorých sme sa dobrovoľne a vlastne hlúpo vzdali. V tom čase teda ešte nebolo podpísané neslávne známe Budapeštianske memorandum. Problém však už bol zásadne vyriešený medzi Leonidom Kravčukom, Borisom Jeľcinom a Billom Clintonom. Okrem toho už boli podpísané hanebné dohody Massandra a okrem absolútne nespravodlivého rozdelenia Čiernomorskej flotily v nich bola aj klauzula o „likvidácii jadrových hlavíc strategických jadrových síl umiestnených v Ukrajine“. To znamená, že v čase spomínanej debaty v Leuvene bola strata jadrových zbraní a jadrového štatútu Ukrajiny takpovediac lekárskym faktom.
V tom čase boli správy o dobrovoľnom odmietnutí Ukrajincov od jadrových zbraní v západnom svete prijaté s veľkým nadšením. A to je pochopiteľné: nejaký temný nový štát, inklinujúci k nacionalizmu (pretože túžba po národnej suverenite nie je ničím iným ako formou nacionalizmu), opúšťa taký faktor globálneho nebezpečenstva, akým sú jadrové zbrane. A to zo strategických aj taktických a navyše – z bombardérov schopných niesť takéto zbrane.
Nie je teda prekvapujúce, že v tejto panelovej diskusii nám bola položená „rečnícka“ otázka: sme rovnako ako celý západný svet spokojní s rozhodnutím našej vlády vzdať sa atómových zbraní? Aké veľké bolo prekvapenie a sklamanie publika, keď sme odpovedali záporne. Ako najstarší zástupca delegácie som sa snažil vysvetliť zmäteným Belgičanom, že vo všeobecnosti sme stále proti jadrovým zbraniam a za jadrové odzbrojenie na celom svete, ale… Strácame však pomerne silný odstrašujúci prostriedok na pozadí agresívnych zámerov Ruska, ktoré nám práve vzalo väčšinu Čiernomorskej flotily a základne v Sevastopole.
Neskôr, na improvizovanom bufete po diskusii, ku mne prišiel študent z Leuvenu a s trpkým úsmevom na tvári sa ma buď spýtal, alebo mi vyčítal: „No, ako to, že sme boli takí radi, že ste sa vzdali jadrových zbraní, a vy to hovoríte tu.“ Snažil som sa mu v prvom rade opísať bezpečnostnú situáciu v Ukrajine, jej neistotu voči ruskej agresii. Uviedol mu príklady takejto agresie v Gruzínsku, Moldavsku, provokácií proti pobaltským štátom. Pripomenul mu slová jedného z najpopulárnejších ruských politikov v tom čase Vladimíra Žirinovského, ktorý sa Ukrajine vyhrážal vojnou a okupáciou. „Nie, to nie je vážne, kto je ten Žirinovskij? Politická marginálna. Nemá žiadny vplyv na politiku Kremľa,“ oponoval mi môj náprotivok, ktorý sa ukázal byť študentom politológie a veľmi sa zaujímal o východoeurópske záležitosti.
Západ bol teda presvedčený, že Rusko je pevne na ceste demokracie a spolupráce s civilizovaným svetom. Že tamojšiu situáciu úplne kontroluje prezident Boris Jeľcin – demokrat, aj keď nedokonalý, nie bez zvláštností a zlých návykov. Ale stále je sám sebou.
V tejto súvislosti sa mimovoľne pripomínajú slová Gerharda Schrödera. Keď sa prvýkrát stretol s ruským prezidentom Vladimirom Putinom ako nemecký kancelár, nazval ho „krištáľovo čistým demokratom“. Myslím tým, že keď západní politici nazývajú niekoho v Rusku „demokratom“, potom by sa k tomu malo pristupovať s určitou dávkou skepticizmu. Dokonca aj pomerne veľký podiel.
Vo februári 1994 teda takmer nikto na Západe nevnímal Rusko ako hrozbu. Eufória mieru, ktorá sa začala pádom Berlínskeho múru, ešte nepominula. Samozrejme, existovali určité podozrenia, že vojny v Podnestersku, Abcházsku, Južnom Osetsku atď. sa viedli na príkaz Kremľa prostredníctvom rôznych „zástupcov“. Ale v záujme všeobecnej dobrej predstavy o mieri na celom svete sa na takéto maličkosti možno pozerať zvrchu. Dokonca až po zastrelenie ruského parlamentu tankami na jeseň 1993 a zmenu ústavy Ruskej federácie.
Je mi ľúto, že ja sám, rovnako ako drvivá väčšina Ukrajincov, som pred 30 rokmi nemal ani potuchy o situácii, keď by sa Rusko zmenilo natoľko, že by išlo do otvorenej vojny proti Ukrajine. Rôzne skryté zásahy – naplno som si to predstavoval. Ako napríklad aktívna ruská pomoc Leonidovi Kučmovi počas volebnej kampane v tom istom roku 1994. Vtedy bol jednoznačne považovaný za proruského kandidáta, tak prečo nepomôcť. A bol to Kučma, kto podpísaním neslávne známeho Budapeštianskeho memoranda definitívne zastavil zrušenie jadrového štatútu Ukrajiny.
Hoci sa úprimne priznávam, aj ja, aktívny kritik memoranda, som dúfal, že dohody v Budapešti sa napriek ich absolútnej formálnosti a podmienenosti budú stále realizovať. Existovala nádej na „všemohúcu Ameriku“, ktorá by nás v takom prípade nenechala uraziť a na jej miesto by postavila drzé Rusko. Áno, je jasné, že samotné memorandum bolo právnou fikciou, nemalo najmenšiu právnu silu, nijako nechránilo Ukrajinu, nenútilo signatárske krajiny, aby sa nám ponáhľali na pomoc v prípade vonkajšej agresie. Napriek tomu bol dokument podpísaný v procese odovzdania celého jadrového arzenálu Ukrajiny a dokonca aj zrieknutia sa jadrového štatútu. Na základe tejto okolnosti som napríklad uvažoval takto. Ukrajina sa stala prvým štátom, ktorý sa dobrovoľne vzdal svojich existujúcich jadrových zbraní. Členovia jadrového klubu sú veľmi závislí od skutočnosti, že čo najmenej krajín vlastní jadrové zbrane. Preto urobia všetko pre to, aby presvedčili zvyšok sveta: v žiadnom prípade nevytvárajte atómové zbrane, ale ak ste ich už vytvorili, môžete nám ich bezpečne odovzdať v rámci našich železných bezpečnostných záruk. Tým nebudete menej chránení, naopak, teraz budeme vystupovať ako garanti vašej bezpečnosti a v prípade útoku na vás vás budeme chrániť všetkými našimi silami a prostriedkami.
Preto, aj keď sa Rusko jedného dňa pokúsi porušiť svoje slovo a pôjde proti nám do vojny, Spojené štáty vynaložia maximálne úsilie, až po priamu vojenskú konfrontáciu, aby nás ochránili. Pretože ak sa Spojené štáty (a najlepšie v spojenectve s Francúzskom a Veľkou Britániou) nestanú horou v našej obrane, potom sa v budúcnosti už nikto nebude chcieť vzdať jadrového arzenálu. Naopak, rozhodne sa, že stojí za to ho vybudovať. To znamená, že celá globálna politika nešírenia jadrových zbraní, zameraná na zabránenie získaniu jadrového štatútu štátom, ktoré ho pred rokom 1967 nemali, letí pod chvostom mačky.
Tieto moje nádeje rýchlo rozptýlila takzvaná „ruská jar“ v roku 2014. A Rusko po totálnej invázii urobilo kontrolný výstrel do hlavy nádeje, vydierajúc Ukrajinu a celý svet svojimi jadrovými zbraňami. Najmä so zbraňami, ktoré sme jej dobrovoľne odovzdali pred 30 rokmi.
