Rusko napriek ekonomickým a vojenským ťažkostiam naďalej realizuje svoje imperiálne ambície a vojna v Ukrajine sa stáva kľúčovou skúškou pre medzinárodnú bezpečnosť. Hoci sa objavujú mierové návrhy, každý z nich riskuje odmenu agresora a podkopávanie základov medzinárodného poriadku.
Existujú vo východnej Európe náznaky, ktoré by naznačovali blížiaci sa mier? Na prvý pohľad sa takto dá interpretovať množstvo najnovších trendov. Na jednej strane je Ukrajina pod obrovským tlakom – na bojisku aj na medzinárodnej úrovni. Ruské ozbrojené sily pomaly, ale isto postupujú na Donbase a ruské útoky na ukrajinskú energetickú infraštruktúru sú čoraz ničivejšie.
V Spojených štátoch novozvolený prezident Donald Trump oznámil, že chce vojnu ukončiť čo najskôr. V západnej a strednej a východnej Európe sa objavila falanga populistických strán, pre ktoré má medzinárodné právo, európsku solidaritu a demokratické hodnoty – a tým aj osud Ukrajiny – prinajlepšom druhoradý význam. Nielen radikálna ľavica a pravica, ale aj niektorí centristickí politici, vrátane nemeckého kancelára Olafa Scholza, vedú kampaň ako potenciálni mierotvorci, ktorých zdravý rozum údajne bráni eskalácii vojny.
Na druhej strane, Putinova vláda v Rusku je pod ekonomickým tlakom. Inflácia rastie a rubeľ klesá. Ľudské a materiálne straty Ruska na ukrajinskom fronte sú obrovské a Moskva ich môže kompenzovať len čiastočne. Na Blízkom východe, na južnom Kaukaze a v strednej Ázii je Rusko vytláčané ako faktor moci a Putin s ním stráca povesť geopolitického stratéga. v Ukrajine aj v Rusku nedávne prieskumy verejnej mienky ukazujú, že väčšina obyvateľov je za skoré prímerie na Donbase.
Dá to Európe konečne šancu navždy ukončiť vojnu? Nepravdepodobné, pretože väčšina dobrých úmyslov a návrhov v tomto smere vedie do slepej uličky. Mnohé plány prímeria a ďalekosiahlejšie nápady na urovnanie nezohľadňujú základné preferencie zúčastnených strán. Sú v rozpore s ambicióznymi hegemonickými ambíciami Ruska a základnými bezpečnostnými záujmami Ukrajiny. Formulka „nič o Ukrajine bez Ukrajiny“ nie je len ušľachtilou politickou zásadou, ale aj zárukou prežitia Kyjeva. Rusko sa snaží nielen obmedziť ukrajinský národ, ale aj ho eliminovať ako nezávislé kultúrne spoločenstvo a suverénny národný štát.
Mnohé mierové projekty sú však vedome alebo nevedome založené na stratégii riešenia konfliktov, ktorá predpokladá, že ruská vojenská agresia bude odmenená a Ukrajina naopak potrestaná za vzdanie sa jadrových zbraní. Podobne ako dôsledky nedbanlivého prístupu súčasných generácií k životnému prostrediu, medzinárodné uznanie víťazstva Ruska v Ukrajine by do medzinárodného bezpečnostného systému vložilo tikajúcu časovanú bombu. Čiastočné prímerie môže byť dnes na chvíľu možné. Konsolidácia územných ziskov Ruska a/alebo strata zvrchovanosti Ukrajiny však prispeje k opakovaniu a napodobňovaniu krokov následných ruských alebo iných revizionistických vlád.
Okrem toho by územné a/alebo politické orezanie ukrajinského národného štátu zakotvené v zmluve bolo varovným signálom pre ostatné krajiny sveta, ktoré sú vo vzťahu k svojim susedom relatívne slabšie. Či už boli vlády demokraticky zvolené alebo sa dostali k moci nedemokratickým spôsobom, mnohí prehodnotia svoje národné bezpečnostné stratégie. Pravdepodobnosť regionálnych pretekov v zbrojení sa zvyšuje. Nové programy jadrových zbraní a ukončenie platnosti Zmluvy o nešírení jadrových zbraní a Dohovoru o chemických a biologických zbraniach sa stanú reálnymi scenármi.
Mnohí zástancovia čiastočnej kapitulácie Ukrajiny sa teraz vydávajú za priateľov mieru a odporcov vojny. Musia však povedať nielen „A“, ale aj „B“: cena za víťazstvo Ruska, ktoré je v súčasnosti jediným možným dočasným ukončením vojny, nebude len očividnou nespravodlivosťou voči Ukrajine. Bude to znamenať aj oslabenie medzinárodného systému štátov.
Ľudstvo by vstúpilo do akéhosi „nového starého sveta“: silnejší by opäť začali posúvať hranice, imperiálne mocnosti by vojensky potláčali slabších a expanzionistické vlády by beztrestne páchali genocídu. Iba tí, ktorí sú pripravení zaplatiť takú vysokú cenu, majú právo požadovať zastavenie dodávok zbraní na Ukrajinu, zrušenie sankcií voči Rusku a prevod ukrajinských trofejí do Moskvy – okupované územia, deportované deti, vyvlastnený majetok atď.
Mnohí zdanliví priatelia mieru si nevšimnú, že svojou rétorickou podporou povzbudzujú ruských imperialistov a vojnových štváčov. Väčšina údajných odporcov vojny v Európe zabúda alebo zamlčuje skutočnosť, že ide o odmeňovanie útočníkova tým zvýšiť pravdepodobnosť budúcich vojen. Koniec koncov, teraz budeme uvažovať o tom, že umožníme agresorovi zbierať plody svojej agresie, ako o deeskalácii, a nie o falošnej pacifistickej stratégii, ktorá zvyšuje pravdepodobnosť opakovaného použitia sily.
Okrem neznalosti vysokej miery vedľajších škôd pre svet a jeho bezpečnostnú politiku mnohí podporovatelia rokovaní v prípade ruského víťazstva trpia politickým kreténizmom o imperiálnych zámeroch Ruska. Dnešné moskovské vedenie možno ešte nemá plne fašistické črty, ale usiluje sa o oveľa viac než len o obmedzenie suverenity a zaberanie území v Ukrajine. Konečným cieľom nie je len čo najväčšia eliminácia nezávislého ukrajinského národného štátu.
Ukrajina je tiež politickým testovacím miestom, geostrategickým nástrojom, zónou vojenského nasadenia a rezervoárom zdrojov pre Rusko na dosiahnutie širších cieľov vo východnej Európe aj mimo nej. Od roku 2022 nepriateľstvo Moskvy aj jej ciele voči Západu neustále rastú. Dobytie Ukrajiny teraz nie je ani tak cenou, ako skôr prvým krokom v zásadnej reštrukturalizácii európskej a globálnej politiky, ktorú uskutočňuje Moskva. To neznamená okamžité pokračovanie kinetickej vojny mimo Ukrajiny. Opakované hrozby Moskvy o použití konvenčných zbraní a zbraní hromadného ničenia proti Západu nie sú predzvesťou činov, ale súčasťou hybridného súboru nástrojov na ničenie demokratických spoločností, štátov a organizácií.
V určitých fázach je diplomacia pre Moskvu vhodným podvratným nástrojom, a nie alternatívnym prístupom k riešeniu konfliktu. Ako nedávno povedala švédska politologička Charlotte Rohdeová, „ruské divadlo vyjednávania“ má viac performatívnych a manipulatívnych funkcií ako praktických. Minimálnym cieľom rokovaní môže byť obmedzenie vyjednávacieho partnera a maximálnym cieľom môže byť získanie ústupkov, ktoré by inak museli byť získané čisto vojensky. Zahraniční vyjednávači dnes vystupujú ako „užitoční idioti“ Kremľa, ktorí podporujú hybridnú vojnu Moskvy a nevedomky bránia skutočnému a trvalému mierovému urovnaniu posilnením Ukrajiny.
Útok Ruska na Ukrajinu nie je len útočnou vojnou za zničenie, ale pôsobí aj ako klin pre Moskvu. Diskusiu o pomoci Ukrajine a ukončení vojny rozdeľujú západné strany, parlamenty, vlády a aliancie. Prílev utečencov z Ukrajiny zintenzívňuje protizápadné populistické strany, ako sú Alternatíva pre Nemecko a Únia Sarah Wagenknechtovej v Spolkovej republike Nemecko. V neposlednom rade ju Rusko, ktoré si Ukrajinu podmanilo vojensky, diplomaticky alebo kombinovanými prostriedkami, využije ako odrazový mostík a zdroj pre akcie Moskvy na západe – kinetické alebo hybridné.
Najmä európske štáty, ako aj ďalšie západné a nezápadné krajiny, musia mať množstvo národných záujmov v spravodlivom mieri, aby sa ukončila rusko-ukrajinská vojna. To však bude možné len vtedy, ak sa budú vykonávať nové úspešné ukrajinské útočné operácie založené na dobrom vybavení modernými zbraňami. Kým nebude splnená táto základná podmienka, hľadanie rovnováhy a kompromisu s Moskvou bude len podporovať už aj tak dobrodružné zahraničnopolitické ambície Ruska, a nie ich odrádzať.
Preložené z poľštiny
Text bol publikovaný v rámci projektu spolupráce medzi nami a poľským časopisom Nowa Europa Wschodnia.
Pôvodný názov článku: Wynegocjowany rozejm z Rosją?
