Neistota Spojených štátov a západných krajín v súvislosti so súčasnými geopolitickými výzvami, ich nerozhodnosť ohľadom konečného riešenia „ruskej otázky“ pripomína pozíciu americkej administratívy počas rozpadu ZSSR. George W. Bush prichádza do Kyjeva v auguste 1991. Jeho prejav pred Najvyššou radou a pokusy presvedčiť Ukrajinu, aby neopúšťala stagnujúci a prestavaný sovietsky prístav. Leonid Kravčuk sa však chcel zapísať do histórie a nebyť jedným z ruských guvernérov v Ukrajine. Nestojí za to zveličovať etatistické zámery Leonida Makaroviča a úlohu Ukrajiny pri rozpade ZSSR, ale treba ním aj pohŕdať. Širší pohľad na tieto udalosti dáva pochopenie, že Spojené štáty nemali víziu procesu usporiadania postsovietskeho sveta. Kvôli izolácii myslenia na pohodlnom obraze sveta si nevšimli alebo nechceli vidieť zmeny, ktoré sa diali. Nakoniec sa spoliehali na čiernu ovcu.
Teraz je hrozbou pre slobodný svet Ruská federácia. Pravidelne to demonštruje. Budú mať demokracie tentoraz dostatok odhodlania? Prevezmú iniciatívu a podporia Ukrajinu v primeranej/preventívnej reakcii na zločiny Ruskej federácie? Alebo opäť chyby minulosti, chaos dneška a ešte väčšie problémy v budúcnosti?
Udusiť sa mŕtvolou ZSSR. Nástupníctvo v ruštine
Rozpad Sovietskeho zväzu Vladimír Putin verí… Pravdepodobne každý počul slová ruského tyrana vyslovené počas jeho prejavu na Federálnom zhromaždení v roku 2005. Neopakujme tieto predsudky chorého človeka. Je lepšie zamerať sa na to, koho Rusi a Putin považujú za zodpovedného za kolaps „ríše zla“. Okrem Spojených štátov a Michaila Gorbačova je to, samozrejme, Ukrajina. Akoby to bola neochota Ukrajiny zostať v ZSSR a vyhlásenie nezávislosti 24. augusta 1991, ktoré pochovali nádej na záchranu a transformáciu ZSSR.
Tento postoj sa dá vysvetliť. Pre Rusov bola Ukrajina vždy oknom na Západ. Nepriateľské a nenávistné, ale také žiaduce pre nomenklatúru sovietskej strany. O to viac pre súčasné vojensko-politické vedenie Ruskej federácie. Ukrajina so svojím agrárnym a vojensko-priemyselným potenciálom, kvalitnými ľudskými zdrojmi nebude v Rusku dobrovoľne opustená. Bez Ukrajiny v „obnovenom“ ZSSR by Rusko bolo obrovským nepochopením ázijsko-moslimského mora národov. Teda niečo podobné modernej Ruskej federácii, ale ešte patetickejšie a nezmyselnejšie. Veľa bezcestia, zaostalosti, znehodnocovania ľudského života vo všetkých jeho prejavoch. Bez identity, ale so zámerom presvedčiť Burjatov alebo Ičkeriov, že sú „Ruzki“. Zhnitá vinaigrette posvätená samozvanými „sutanami“ (ahoj 1448).
Vráťme sa však k tomu najvyššiemu. Obviňujúc všetkých zo „smrti“ ZSSR, politickej mŕzoly, ktorá sa už rozkladala, Putin nespomína Rusov. Úžasný. „Mohutný“ ľud s nekonečnými močiarmi, v ktorých uviazli vojská viac ako jedného talentovaného veliteľa. „Veľká“ kultúra, z ktorej nesie imperialistického a morbídneho ducha „vodky“. „Neporaziteľní“ športovci, ktorí sú pravidelne prichytení pri dopingu. Tiež „slávne“ filmy a piesne, ktoré majú takmer 100% predchodcu v kultúre západných krajín. Takéto úsilie nemohlo sedieť pred televíziou a pozerať sa na rozpad ZSSR. Preto Rusi zvrhli aj „komunistu“ Frankensteina.
Baris Jeľcin, prvý prezident Ruskej federácie, bol tiež hlavným tankerom svojej krajiny. Príliš veľa udalostí v jeho politickej biografii je spojených s týmto strojom na smrť. V októbri 1993 strieľal z tankov na ruský parlament, čo bol prvok pochovávania demokracie v Rusku v jeho plienkach. Možno jedným z predpokladov, ktoré umožnili Putinovi v jeho modernej podobe, je to, že parlament potom prehral a právomoci prezidenta sa rozšírili. Ak je téma rozvinutá, potom Jeľcin počas jedného z sprievodov takmer spadol pod „opitý“ tank. Nakoniec v auguste 1991 nastúpil na tank, aby bránil právo Ruska na nezávislosť.
V dňoch 18. – 19. augusta 1991 sa ZSSR pokúsil odstrániť Michaila Gorbačova. „Pravicovým“ „komunistom“ sa reformy nepáčili. Chceli ísť do mauzólea, oňuchať večne „mladého“ Lenina, sledovať rozklad tiel Brežneva, Andropova a Černenka na straníckych stretnutiach. Poškvrnený fyzioterapeut… Gorbačovova povesť im prekážala. Bol zavretý vo vidieckom dome a oznámil zbavenie moci Michaila Sergejeviča. Právomoci prevzal viceprezident ZSSR Gennadij Janajev. Potom prišiel na pódium Jeľcin, teda tank. Vyhlásil, že pučisti zneucťujú ZSSR, „výbor“, ktorý prevzal moc, je nezákonný a vyzval armádu, aby „prevrat“ nepodporovala, vyhlásil „štrajk“. Bolo to víťazstvo Ruska nad odborovým centrom a v niektorých ohľadoch to bol klinec do vlasti ZSSR.
Samotný Jeľcin je typickým sovietskym politikom, členom Ústredného výboru KSSZ (1981-1990). Podporoval Gorbačova a reformy, ale medzi politikmi vznikol konflikt. Jeľcin sa prestal stavať ako sovietska postava a čoraz viac zdôraznil, že je ruským politikom. Deklarácia štátnej zvrchovanosti Ruska bola vyhlásená skôr (12.06.90) ako podobný dokument v Ukrajine (16.07.90). V čase proti Gorbačovovi stál Jeľcin na čele parlamentu RSFSR a vyzýval na prevzatie čo najväčšej suverenity. Za tým bol viditeľný jasný kurz a ambície. Ak Gorbačov stále dokázal zabrániť prevratu, potom nemal žiadny vplyv na odstredivé procesy v republikách. Jeľcin prevzal kontrolu nad armádou a bezpečnostnými silami v RSFSR, zbavil sa Gorbačovových ľudí a pozastavil činnosť komunistickej strany v Rusku. Gorbačov bol nútený odstúpiť a v druhej polovici augusta 1991 bolo zrejmé, že nová verzia ZSSR bude ešte viac orientovaná na Rusko a bude pohŕdať ostatnými republikami.
Leonid Kravčuk musel osedlať politického koňa. Umenie „chodiť medzi kvapkami“ mu pomohlo odraziť Busha a pomôcť Ukrajine stať sa nezávislou. Naša cesta v rokoch 1989-1991 nebola príliš zásadová a hrdinská. Skôr vyvážené, ale táto stratégia viedla k nezávislosti. „Na základe smrteľného nebezpečenstva, ktoré viselo nad Ukrajinou v súvislosti s štátnym prevratom v ZSSR 19. augusta 1991…“ Akt vyhlásenia nezávislosti Ukrajiny apeloval na prevrat vedený Janajevom. Dá sa však predpokladať, že dôvodom vyhlásenia nezávislosti Ukrajiny bol v skutočnosti prevrat, ktorý uskutočnil Jeľcin. Prevrat z 19. augusta do 24. augusta 1991 už nepredstavoval hrozbu. Jeľcinovo prevzatie moci a rast jeho politických ambícií len nabrali na obrátkach. Nový rusky orientovaný ZSSR nebol pre naše vtedajšie elity atraktívnym politickým projektom.
Krvavé tance ničoty na hrobe ríše
Takzvaný prezident Ruskej federácie Vladimir Putin, ktorý si udelil prezidentské právomoci a nepodložené právo komentovať historické udalosti, často obviňuje Ukrajinu z konečnej porážky a pádu Sovietskeho zväzu. Aj povrchný prehľad udalostí z rokov 1989-1991 však ukazuje, že liberálno-demokratické alebo národne uvedomelé sily v Ukrajinskej SSR nemali dostatočný vplyv na realizáciu tohto scenára a politické elity mali vyčkávací postoj. Konanie vedúcich predstaviteľov RSFFR bolo ambiciózne a agresívne. Je to nesprávny prístup, ale ak niekoho obviňujete z rozpadu ZSSR, potom musíte hovoriť aj o úlohe Rusov.
Je prirodzené, že včerajšie komunistické elity Ukrajinskej SSR, ktoré by viedli dialóg o tom, že sú súčasťou ZSSR starého štýlu, považovali nový politický projekt so širšími mocnosťami Moskvy za neprijateľný. Kyjev sa obával, že po roku 1991 sa Moskva pokúsi vybudovať ZSSR, ktorý na začiatku dvadsiateho storočia, v čase vzniku tohto štátu, odmietol ideológ komunizmu a jeden zo zakladateľov Sovietskeho zväzu Vladimír Lenin. Kyjev využil všeobecnú neistotu a opustil Rusko – nie zo ZSSR. Preto stojí za to hovoriť o dôležitej úlohe Ukrajiny, ale ani nie tak pri zvrhnutí starého ZSSR, ako pri blokovaní výstavby nového ZSSR.
Teraz nový test. Sme nútení blokovať ruský imperializmus a Putinov kreténizmus vo forme morbídnych bludov pre „väčšiu krajinu“. Rozsiahlu fázu ruskej agresie voči Ukrajine, ktorá sa začala 24. februára 2022, sprevádzali reči o Putinovom zámere oživiť ZSSR. Svoje zločiny v Ukrajine údajne plánoval na výročie vzniku Sovietskeho zväzu (30.12.1922). Agresiu proti Ukrajine údajne vnímal ako svoj posledný pokus urobiť niečo veľké a prepísať históriu, zapísať svoje meno do histórie. Neobnoví ZSSR, ale je tu toľko smútku a smrti kvôli komplexom jedného „prekliateho … oboje.“ Boj však pokračuje. Na rozdiel od augusta 1991, keď sme mali na výber – kam a ako ísť, teraz máme len jednu cestu.
