5. decembra si pripomíname 30. výročie podpísania neslávne známeho Budapeštianskeho memoranda. Tento dokument bol veľkou chybou ukrajinských orgánov a mal fatálne následky pre budúcu bezpečnosť Ukrajiny. Ak sa však zameráme na diplomatické zlyhania Kyjeva, ktorý súhlasil s výmenou silného jadrového arzenálu za formálny kus papiera, by bolo nesprávne hodnotiť memorandum ako výlučne ukrajinské fiasko. Budapeštianske memorandum bolo tiež globálnym nesprávnym odhadom celého kolektívneho Západu. Je to dôsledok neschopnosti západných politických elít správne pochopiť vtedajšiu geopolitickú situáciu a extrémne slabej úrovne predpovedí. Rovnako ako veľmi skreslené a naivné vnímanie Ruska.
V ukrajinskom informačnom priestore bolo Budapeštianske memorandum pred ruskou anexiou Krymu v roku 2014 len zriedka v centre pozornosti médií. Preto o ňom mala väčšina ukrajinskej spoločnosti dosť nejasnú predstavu. Ak sa Budapešť 1994 spomínala sporadicky, väčšinou to bolo pozitívne hodnotenie krokov ukrajinských orgánov a nedostatok reálnych alternatív. Ale po objavení sa „malých zelených mužíkov“ na území Krymu si všetci zrazu spomenuli na tento dokument a bezpečnostné záruky, ktoré sú v ňom uvedené. Ako sa ukázalo, boli fikciou.
Za posledných desať rokov bolo publikovaných mnoho článkov a štúdií o Budapeštianskom memorande. Hovorili o tom takmer všetci ukrajinskí politici, politológovia a diplomati. Tento medzinárodný akt sa stal témou diskusií nielen v odbornej komunite, ale aj v kuchyni a v rekreačných zariadeniach. Hlavný dôraz sa však vždy kládol na to, aká naivná a nezodpovedná bola ukrajinská vláda v prvej polovici 90. rokov, rozdávala atómové zbrane a nič na oplátku nedostala.
Kravčuk, Kučma a ďalší ukrajinskí politici, ktorí urobili kľúčové rozhodnutia o úplnom odzbrojení nášho štátu, majú naozaj čo viniť. Nesmieme však zabúdať ani na druhú stranu mince. Koniec koncov, keby nebolo kolektívnej pozície západných elít, ktorým víťazstvo v studenej vojne a mýty o „konci dejín“ zatemnili myseľ, Budapeštianske memorandum by sa možno nestalo.
Hoci to znie zvláštne, začiatkom 90. rokov sa Západ oveľa viac zaujímal o jadrový arzenál Ukrajiny, Bieloruska a Kazachstanu. A vôbec nepovažoval za potrebné obávať sa prítomnosti obrovského množstva jadrových zbraní a ich nosičov v ruskej súvahe. Preto sa v vtedajšej západnej tlači dali prečítať články o hrozbe, ktorú pre svet predstavovala nezávislá jadrová Ukrajina. Veľmi zriedkavo sa však objavili publikácie o podobnej hrozbe z Ruskej federácie, ktorá sa zrazu stala takmer majákom demokracie a príkladom spoľahlivého predvídateľného partnera. Západní politici sa vyjadrili v podobnom duchu.
25. novembra 1991 senátor Joe Biden, ktorý sa o mnoho rokov neskôr stal štyridsiatym šiestym americkým prezidentom, oslovil vtedajšieho amerického prezidenta Georgea H. W. Busha. A uviedol svoje argumenty, prečo by mala byť Ukrajina čo najskôr zbavená jadrových zbraní:
„Túžba Ruska získať americkú podporu na zničenie týchto zbraní nie je spôsobená len skutočnosťou, že oni (Rusi, – pozn. red.) obavy, že bude použitý proti Spojeným štátom. Obávajú sa, že bude použitá proti nim (Rusi – pozn. red.).
Na území Ukrajiny sa nachádza značné množstvo jadrových hlavíc. Zajtra vyhlásia nezávislosť, pán prezident. V skutočnosti znárodnia všetky zbrane, ktoré sú v súčasnosti na ich území. Okamžite sa stanú jadrovou veľmocou, pán prezident. S vládou, o ktorej nič nevieme, za okolností, ktoré si nedokážeme predstaviť, a pre Ruskú republiku je to nový rozmer, s ktorým sa musia vysporiadať.“
Prejav Joea Bidena má mimoriadne zaujímavú, aj keď zásadne chybnú logiku. Vyjadruje názor, že Rusko má všetky dôvody cítiť nebezpečenstvo kvôli existencii jadrovej Ukrajiny v blízkosti. Bohužiaľ, väčšina západných politikov uvažovala v podobnom duchu. Mohli vidieť hrozbu zo strany Ukrajiny, ktorá vlastní jadrové zbrane. Z nejakého dôvodu si však nevšimli podobnú hrozbu zo strany Ruskej federácie, ktorej arzenál bol oveľa silnejší. A ani sa neobťažovali aspoň povrchne oboznámiť sa s históriou vzťahov medzi Moskvou a Kyjevom. Zdá sa, že západní politici zažili náhlu amnéziu, ktorá vymazala spomienku na ruský imperializmus a jeho kriminálnu podstatu.
Keď bol Sovietsky zväz krok od kolapsu, administratíva amerického prezidenta Georgea H. W. Busha začala politickú aféru s Michailom Gorbačovom. Budúci prezident Bill Clinton pokračoval v tejto tradícii a vybudoval si obzvlášť priateľské vzťahy s ruským prezidentom Borisom Jeľcinom. Vedľajším účinkom takýchto vzťahov bola tendencia vidieť situáciu na území bývalého ZSSR očami Moskvy. Preto Moskva neustále šepká o potrebe čo najskôr odzbrojiť UkrajinuAinas si na Západe našli vďačných poslucháčov.
Myslenie Washingtonu zamerané na Moskvu sa odrazilo v internom memorande amerického ministerstva zahraničných vecí z apríla 1992: „Nič nie je v tomto procese dôležitejšie ako konsolidácia jadrových zbraní v demokratizujúcom sa Rusku.“ Administratíva Billa Clintona zároveň vyvíjala systematický tlak na Kyjev. Ako poznamenal Eugene Fishel, emeritný kolega z Centra pre štúdium bezpečnostnej politiky Georgea Masona: „Americká vláda vníma všetko správanie Ukrajiny zamerané na demonštráciu, obranu a obranu vlastných národných záujmov ako márne, provokatívne a dokonca hodné výsmechu a otvoreného zastrašovania.“
Keď kolektívny Západ (a najmä Spojené štáty) vyvíjal tlak na Ukrajinu, aby sa rozlúčila s jadrovými zbraňami, skutočne úprimne veril, že prítomnosť takýchto zbraní v Rusku nie je problém. Pretože Moskva bola v bizarnej predstavivosti amerických a mnohých západoeurópskych politikov považovaná za spoľahlivého partnera, ktorému sa dalo dôverovať. Jadrové zbrane v Ukrajine zároveň predstavujú hrozbu nielen pre Západ, ale aj pre samotné Rusko. Spomedzi vtedajších vysokopostavených amerických predstaviteľov zastával opačný názor iba minister obrany v Bushovej administratíve Dick Cheney, ktorý neveril v demokratické Rusko. Ale jeho varovania neboli vypočuté.
Stojí za zmienku, že prezident Bill Clinton, ktorý nesie veľkú časť zodpovednosti za zbavenie Ukrajiny jadrových zbraní, počas rozhovoru v apríli 2023 povedal, že teraz ľutuje svoju úlohu v tomto procese. Naznačil však, že Rusko by sa nemuselo odvážiť na inváziu, ak by Ukrajina mala stále svoj jadrový odstrašujúci prostriedok. Iní americkí a západní politici však vo všeobecnosti verejne nepriznali svoj podiel zodpovednosti za Budapeštianske memorandum a svoj súhlas s rýchlou denuklearizáciou Ukrajiny.
Začiatkom 90. rokov Západ odmietol rozumnú myšlienku, že silná a ozbrojená Ukrajina je najlepšou zárukou udržania rovnováhy síl v Európe a boja proti ruskému imperializmu. Sme zvyknutí byť kritickí voči ukrajinským politickým elitám a ich rozhodnutiam. Západní politici sú však schopní aj epických zlyhaní a zaujatého myslenia. A, bohužiaľ, túto vlastnosť nestratili dodnes.
