Aký je teda účel „špeciálnej vojenskej operácie“? Takáto otázka trápi duše mnohých Rusov, pýtajú sa jeden druhého niekde v kuchyni, potichu, tajne, pretože v skutočnosti neveria v úlohy „demilitarizácie“ a „denacifikácie“ Ukrajiny, ktoré vyhlásil ich vodca Vladimír Putin ešte vo februári 2022.
Dobývať nové krajiny? A to v čase, keď Rusko nie je ani čiastočne schopné vyrovnať sa so svojimi miliónmi štvorcových kilometrov. Preraziť pozemný koridor na Krym a premeniť Azovské more na ruské vnútorné more? Možno, ale Rusko, bohužiaľ, dosiahlo tento cieľ už v máji 2022 pádom obrany Mariupolu. Kremeľ by sa preto mal po dosiahnutí svojho cieľa upokojiť a zastaviť nepriateľské akcie, pokúsiť sa uzavrieť mier alebo aspoň posilniť „Surovikinovu líniu“, aby sa zabezpečilo, že ozbrojené sily Ukrajiny už nebudú schopné preraziť na pobrežie Azov.
Putin tak posledných šesť mesiacov vyhlasuje „novú“ túžbu: dobytie štyroch regiónov – Záporožia, Chersonu, Luhanska a Donecka – v rámci ich administratívnych hraníc. Ale to je akýsi úplný nezmysel. Ako môžu veľmi podmienečne vytýčené administratívne hranice regiónov korelovať s vojenskými plánmi, s hranicami anexie, s niektorými kvázi-hranicami? Je to tak, že ak by Ukrajina uskutočnila administratívno-územnú reformu, ktorej plány boli vyhlásené už v roku 2005, potom by Putin musel upraviť aj svoje vojenské chúťky? Nuž, predpokladajme, že demokraticko-vlastenecká Najvyššia rada, zvolená na jeseň 2014, prekresľuje všetky hranice regiónov, alebo aspoň len Luhansk a Doneck. Charkov, Dnipro (vtedy Dnepropetrovsk) a Záporožie boli podriadené územiam Donbasu kontrolovaným Kyjevom a nekontrolované územia boli ústavne formalizované ako región Donbas.
Ospravedlňujem sa, že som sa uchýlil k takýmto strašidelným, čisto hypotetickým manipuláciám, len sa snažím vysvetliť sebe a čitateľom absurditu Putinových územných nárokov. Hoci je jasné, že hlavným cieľom ruskej invázie na Ukrajinu sú neúzemné zisky, prinajmenšom nie sú ani zďaleka na prvom mieste v rebríčku cieľov Putinovej „špeciálnej vojenskej operácie“.
Pomôcť nám pochopiť túto problematiku článok v ruskom obchodnom časopise „Profil“ s názvom „Čím by sa Ukrajina mala stať po skončení ruskej špeciálnej operácie“. Sľubný názov, však? Autorom tohto by sa dalo povedať, programového textu je Dmitrij Trenin. A predtým, ako pristúpime k analýze samotných téz uvedených v článku, stojí za to povedať aspoň pár (alebo dokonca nie málo) slov o tejto osobe, ktorá je celkom zaujímavá.
V článku sa uvádza, že Dmitrij Trenin je profesorom, vedeckým školiteľom Ústavu ekonomiky a stratégie svetovej vojny Vysokej ekonomickej školy a popredným výskumníkom Ruskej akadémie vied. Z jeho životopisu vieme, že bol profesionálnym vojakom, v roku 1977 absolvoval Vojenský inštitút Ministerstva obrany ZSSR v Moskve. Tešil sa osobitnej dôvere vojenského a politického vedenia ZSSR, inak by nezískal pozíciu styčného dôstojníka na oddelení zahraničných vzťahov Skupiny sovietskych síl v Nemecku. A čo znamenalo toto „používanie zvláštnej dôvery“? Len to, že bol agentom KGB – žiadne možnosti. Preto sa neskôr stal docentom na Vojenskom inštitúte ministerstva obrany ZSSR. Navyše dôvera v neho v Kremli bola taká vysoká, že bol prijatý do delegácie ZSSR, ktorá v rokoch 1985-1991 viedla v Ženeve epochálne (bez preháňania) rokovania so Spojenými štátmi o jadrových a vesmírnych zbraniach.
Zdalo by sa, že s tvárou Trinina je všetko jasné ako denné svetlo. Ako sa však ukázalo, nie pre každého. Pretože nakoniec sa Sovietsky zväz rozpadne a dôjde k podivným metamorfózam. Nie, nie s Treninom, pretože, ako viete, neexistujú žiadni bývalí členovia kadetov. Zmeny nastávajú s jeho vnímaním na Západe. Akonáhle urobí niekoľko liberálno-demokratických vyhlásení, trochu predstiera, že je zo Západu, okamžite sa zamiloval do západných odborných kruhov. Trenin bol pozvaný, aby vyučoval najprv na Vojnovej akadémii NATO v Ríme, potom na Slobodnej univerzite v Bruseli. Okrem toho bol Trinin zapojený do takej slávnej a vplyvnej „myšlienkovej továrne“ po celom svete, akou je Carnegie Center. Okrem toho sa v roku 2008 stal riaditeľom moskovskej pobočky centra a túto pozíciu zastával až do totálnej invázie Ruska na Ukrajinu. Rozumiete, však? Kadet Trenin bol jedným z tých, ktorí formovali názor Západu na Rusko, ospravedlňovali jeho imperiálne ambície, právo mať vlastné zóny vplyvu, čo samozrejme zahŕňalo aj Ukrajinu. A všetko to robil so západnými peniazmi, celkom dobre, aby som bol úprimný.
A nebol ani zďaleka sám, boli tu desiatky, ak nie stovky takýchto stážistov na rôznych odborných pozíciách platených zo západných grantov. Všetci naliali ruský imperiálny jed do uší západnej spoločnosti. Preto nie je nič prekvapujúce na tom, že Západ tak slabo reagoval na všetky hrozivé signály prichádzajúce z Kremľa. Začať agresiu v Moldavsku a Gruzínsko, hybridné invázie v pobaltských štátoch, prípadne priama intervencia v Ukrajine.
Prejdime však konečne k samotnému článku. Na samom začiatku autor radí čitateľom, aby zabudli na Ukrajinu v rámci hraníc 31. decembra 1991 najmenej raz a navždy. Takáto Ukrajina podľa neho „už dlho neexistuje“.
Čo bude ďalej? Nasleduje nezmysl, ktorý je nám už známy z kremeľskej propagandy, že Ukrajina je súčasťou „ruského sveta“. Dokonca aj tí vojaci Ozbrojených síl Ukrajiny, ktorí odvážne bojujú proti rasistickým útočníkom, sú podľa Trenina „v skutočnosti ruský ľud“. Čo je to za zázrak – vyvstane rozumná otázka. Autor vysvetľuje: pretože „bojujú v ruštine – horlivo, vynaliezavo a zúrivo, napriek obrovským stratám“. No, dobre.
Ale predsa, aký je účel „špeciálnej vojenskej operácie“? V odpovedi na túto otázku Trenin uvádza svoje tri pravdepodobné scenáre konca vojny. Podľa prvého, najradikálnejšieho scenára Rusko okupuje celé územie Ukrajiny vrátane Ľvova a „prístup k hraniciam s krajinami NATO“. Dochádza k akémusi „druhému zjednoteniu Ukrajiny s Ruskom“. A ukrajinská štátnosť je de facto zrušená a neobnovuje sa ani vo forme nejakej pseudorepubliky či autonómie. To je všetko, Ukrajina už nie je – zabudnite na to!
Samotný autor však chápe absurditu takéhoto vývoja udalostí. Nie, nie tak, ako chápeme túto absurditu. Koniec koncov, vieme s istotou, že rusisti nikdy nedobudú celú Ukrajinu, s výnimkou svojich vlhkých snov. Trenin naopak vidí nevýhodu takéhoto plánu iným spôsobom: „Existujú dôvodné pochybnosti o schopnosti udržať celú Ukrajinu pod kontrolou Moskvy a potom ju úplne integrovať do Ruskej federácie, ako aj materiálne náklady pre Rusko na takéto riešenie problému.“ To znamená, že by bolo pekné prehltnúť celú Ukrajinu, ale sám autor chápe, že agresor sa takýmto prehnaným kúskom udusí.
Druhým scenárom, ktorý Trenin považuje za najmenej prijateľný a najnebezpečnejší pre Rusko, je zastavenie vojny približne na súčasných pozíciách a vytýčenie hraníc pozdĺž demarkačných línií. „Toto je zatrpknutá banderova prozápadná Ukrajina v mierne zmenšených hraniciach v porovnaní s rokom 2022. Je to prudko protiruský štát, nástroj Západu na neustály nátlak na Rusko a provokovanie a potom vo vhodnej chvíli odrazový mostík pre novú vojnu za „oslobodenie okupovaných území“. Hlavnou myšlienkou tejto „neporazenej“ Ukrajiny bude pomsta,“ hodnotí autor túto možnosť.
Existuje aj tretí scenár – skutočne opustiť Ukrajinu, ktorá ešte nebola dobytá, aj keď sa sama ohýba. Nech sa zmení na veľké „gulai-pole“, opustené Západom aj Ruskom. Z nejakého dôvodu je autor presvedčený, že rovnako ako v roku 1920 budú Ukrajine vládnuť rôzni otcovia a strýkovia, ako Machno, Zelenij Grigorev, Angel atď., ktorí roztrhajú krajinu na kusy. A Rusko bude tento chaos šikovne manipulovať prostredníctvom svojich vplyvov. Ukrajina sa tak zmení na bezpečnú nárazníkovú zónu pre Rusko s krajinami NATO.
V tejto súvislosti však autor vyjadruje dve významné pochybnosti: „Po prvé, že Západ „ustúpi“ od ukrajinského „gulai-polye“ a nepoužije svojich „hrdinov“ na boj proti Rusku, ktorý sa po skončení nepriateľských akcií v Ukrajine nezastaví. Po druhé, že Moskva bude schopná riadiť túto machnovščinu.“ Nuž, s takýmito výhradami nemožno nesúhlasiť.
A tak prejdeme k štvrtému scenáru, pre ktorý bol tento článok napísaný. Stojí za to uviesť väčší citát, aby nás nikto neobvinil z vytrhávania slov z kontextu:
„Najlepšou a nie úplne fantastickou možnosťou pre nás by bolo vytlačiť protiruské, revanšistické prvky v západných regiónoch Ukrajiny. Tam by si mohli vytvoriť vlastnú „slobodnú Ukrajinu“ pod protektorátom Západu alebo sa stať zónou vplyvu susedných štátov – Poľska, Maďarska a Rumunska. Západ by sa mohol utešovať tým, že časť krajiny sa vyhla kontrole Moskvy, a špekulovať, že západná Ukrajina, pozostávajúca z piatich alebo siedmich regiónov, sa počas studenej vojny stane obdobou Nemecka. Nechať. Nie je strašidelné podľahnúť tomu, čo je pre nás nielen drahé, ale aj nebezpečné. Chyba Stalina, ktorý anektoval Halič a Volyň a tým nakazil sovietsku Ukrajinu vírusom nacionalizmu, sa nemôže opakovať.
Hlavná vec je, že „Halič“, berúc do úvahy všetku možnú pomoc zo Západu, nepredstavuje nebezpečenstvo pre Rusko, to znamená, že by mala podkritické množstvo. Zvyšok Ukrajiny – izolovaný od ohniska ultranacionalizmu, ako aj bez regiónov, ktoré sa už pripojili alebo sa ešte môžu pripojiť k Ruskej federácii – by sa stal novým suverénnym ukrajinským štátom. Zároveň štát, ktorý nie je pod našou okupáciou. Má zmysel ponúknuť takúto perspektívu Ukrajincom a vysvetliť, aké je to pre nich prospešné.“
Najzaujímavejšie (najvtipnejšie) na tejto pasáži je konštatovanie, že fragmentácia Ukrajiny je pre ňu prospešná. Pretože táto kastrovaná Ukrajina by dostala neuveriteľnú hospodársku pomoc Rusku, ako aj prístup na trhy Euroázijskej únie.
Autor tiež hádže na Ukrajincov toto kultúrne a civilizačné „lákadlo“: „Nová Ukrajina by bola zároveň pevne oddelená od mimozemského Banderovho živlu, ktorý sa historicky formoval izolovane od Ruska a na protiruskom základe. Nová Ukrajina ako štát a spoločnosť bola vytvorená na širokom celoruskom – alebo, ak chcete, východoslovanskom – základe. Takáto Ukrajina by sa stala dedičom Kyjevskej Rusi a Záporožských kozákov; bola by hrdá na prínos svojho ľudu k posilneniu a prosperite ruského cárstva a Ruskej ríše, ako aj Sovietskeho zväzu, ktorého dôležitou súčasťou boli maloruské krajiny. Konečne by stelesňoval historický sen niekoľkých generácií Ukrajincov o nezávislosti.“
Jednoducho fantastické! Autor chce predať myšlienku vykastrovaného, pseudoštátneho, úplne nezávislého útvaru ako realizáciu „historického sna niekoľkých generácií Ukrajincov o nezávislosti“. Vážne? A kde je logika? Otázka pre autora o zásype: prečo Ukrajinci snívali o tejto nezávislosti? A nezávislosť od koho?
Ďalej autor akosi neopatrne urobil jeden vážny defekt. Ukrajincov zvádza slávou záporožských kozákov, ale Záporožie a celý región považuje za súčasť Ruska. Mimochodom, okrem štyroch vyššie uvedených regiónov, ktoré Putin ponáhľal zahrnúť do ruskej ústavy (Luhansk, Donecký, Záporožský a Cherson), by Rusko podľa štvrtého scenára malo mať aspoň Mykolajivskú, Odeskou a Charkovskú oblasť (Sumská a Dnepropetrovská oblasť sú voliteľné).
Ukrajina sa teda v snoch ruských imperiálov mala rozdeliť na tri časti – čisto ruskú, bábkovo-ruskú a „banderovú“. Pamätajte, nie je to tak dávno, čo sme niekde videli takéto rozdelenie. Svojho času o ňom hovoril odporný, ale už zosnulý ruský politik Vladimir Žirinovskij už v 90. rokoch. Spomeňte si na jeho slávne príslovie: „A Ľv dáme Poliakom.“ Potom sa táto téza objavila počas prezidentskej kampane v roku 2004. Janukovyčovi politickí stratégovia v tom čase zastrašovali voličov na východnej a strednej Ukrajine, že ak Viktor Juščenko zvíťazí, Ukrajina sa rozdelí na tri stupne. Prvou odrodou je Halič a Volyň (aj bez Zakarpatska a Bukoviny), druhou je stredná Ukrajina, tretia je južná a východná Ukrajina.
Keby ruskí propagandisti lepšie učili dejiny dvadsiateho storočia, vedeli by aspoň to, že skutočné rozdelenie Ukrajiny sa odohralo počas druhej svetovej vojny. Nacistickí okupanti ho rozdelili na okres Halič, Ríšsky komisariját Ukrajiny a frontové ukrajinské územia, kde vládol Wehrmacht. Kremeľskí propagandisti berú ako vodítko „hodných“ predchodcov. Zároveň konajú podobným spôsobom.
Teraz je každému jasné, že takýto plán s bábkovou Ukrajinou s centrom v Kyjeve je úplná absurdita a nikdy sa nezrealizuje. Vidíme, ako veľmi Rusko postupuje v Doneckej oblasti, koľko ľudí a vybavenia stráca za každý získaný kilometer. Preto na dosiahnutie tohto plánu nebude mať Kremeľ žiadnych ľudí, vrátane severokórejských legionárov, ani zbrane a muníciu vrátane munície z KĽDR.
Tak prečo a pre koho člen kadetu Dmitrij Trenin napísal tento článok. Predpokladám, že pre tých pseudomierových síl na Západe, ktorí chcú, aby Ukrajina uzavrela mier s Ruskom za akýchkoľvek podmienok. Ako, pozrite, Ukrajinci, nerobte mier, Rusko vás rozdelí na tri časti a potom budete musieť zabudnúť na suverenitu.
A v prvom rade je to odkaz pre Donalda Trumpa, s ktorým Vladimír Putin tak dychtivo vyjednáva. Netreba poprieť, že novozvolený prezident, a to aj pod tlakom Elona Muska, ktorý je taký zraniteľný voči ruskej propagande, môže padnúť na návnadu Kremľa. Preto musia naši diplomati vynaložiť maximálne úsilie, aby tomu zabránili.
