Pripomeňme si, ako sme si predstavovali vývoj udalostí v Spojených štátoch ráno 5. novembra. Kamala Harrisová a Donald Trump idú, podľa najprecíznejšej sociológie, nos k nosu. Boj bude veľmi tvrdý, víťaza nebude možné nájsť naraz, pomôže len „fotofiniš“, teda manuálne prepočítanie hlasov v tých „vratkých“ štátoch, kde sa počet odovzdaných hlasov pre každého kandidáta bude líšiť najviac o tisíc. A takéto štáty sa predpovedajú, ak nie všetkých sedem (Arizona, Nevada, Michigan, Wisconsin, Georgia, Severná Karolína a Pensylvánia), tak najmenej tri z nich. To by mohlo viesť k súdnym sporom a možno aj k ľudovým nepokojom, ktoré by prerástli do nepokojov, ako bol ten, ktorý sa odohral 6. januára 2020 počas útoku na Kapitol. Pretože Trump nikdy neprijme druhú porážku v rade…
Prečo sme takéto scenáre kreslili vo svojej fantázii? Pretože takto nám väčšina politických expertov predvídala priebeh volebného procesu. Spoliehali sa na výsledky prieskumov verejnej mienky, na terénny výskum (nie na ukrajinský sex, hoci to mohli urobiť), na analýzy, rozhovory, vedecké štúdie volebného poľa atď., atď., atď. Musíme priznať, že predpovede našej publikácie sa ukázali byť mierne povedané nepresné. Ale kto mal pravdu, ako sa ukázalo, boli stávkové kancelárie. Od druhej polovice septembra tvrdia, že šance na Trumpovo víťazstvo nie sú niekoľko percent, ale dvakrát vyššie ako šance Harrisovej, a preto ponúkli primerané sadzby.
Teraz možno tvrdiť, že v Spojených štátoch sa neodohralo nič viac ako „volebná revolúcia“. Všetky predchádzajúce predstavy o stranícko-politických preferenciách jednotlivých sociálnych vrstiev americkej spoločnosti sa ukázali ako nesprávne. A táto situácia nevznikla náhle, nie kvôli nejakej hlúposti, ktorú povedali Joe Biden alebo Kamala Harrisová, a nie kvôli nejakému úspešnému kroku Donalda Trumpa v záverečnej fáze pretekov. Ide len o to, že Amerika už nie je rovnaká ako v roku 2008 alebo 2012, keď demokrat Barack Obama mohol ľahko poraziť republikánskeho rivala, či už to bol vysoko rešpektovaný senátor John McCain alebo vysoko rešpektovaný (aj keď nie až tak) senátor Meat Romney. A hoci Obama, ako už môžeme posúdiť jeho zásluhy z určitej časovej vzdialenosti, bol v skutočnosti politikom, aj keď bystrým, ale prázdnym (nech mi jeho úprimní podporovatelia odpustia), presne vedel, čo od neho jeho priaznivci chceli počuť. Nepochyboval o tom, že černosi, Latinoameričania, mladí voliči a vysoko vzdelané biele ženy ho určite budú voliť. A môžete dať konkurentovi väčšinu bielych voličov bez vyššieho vzdelania, pretože štatisticky nebudú schopní zabezpečiť víťazstvo.
Na základe údajov z prieskumov verejnej mienky uskutočnených 5. novembra v Spojených štátoch analyzovaných rôznymi článkami môžeme s istotou povedať, že „Obamova metóda“ už nefunguje. Predtým garantované volebné podporné skupiny pre prezidentského kandidáta z Demokratickej strany už nie sú také poslušné ako kedysi, môžu sa ľahko rozšíriť na konkurenta.
Napríklad prisťahovalci z Latinskej Ameriky, z ktorých väčšina neustále volila demokratov, náhle zmenili svoje volebné preferencie. A nezáleží na tom, že ich Trump urážal, považoval za občanov druhej kategórie, vyhrážal sa, že ich zbaví určitých práv. Ale zároveň ich kúpil s prísľubom… nepúšťať ďalších Latinoameričanov do Spojených štátov. Paradox? Na prvý pohľad áno. V skutočnosti sa však už legalizovaným migrantom páčila nekonkurenčná perspektíva. Koniec koncov, novoprichádzajúci bývalí krajania sa môžu uchádzať o prácu, sociálnu pomoc, sociálne bývanie atď. Nech sa teda Trump nazýva menami, pokiaľ nevytvára zbytočnú konkurenciu.
Harrisová vkladala veľké nádeje do podpory žien obhajobou práva na potrat. Ale aj tu sa prepočítala. Áno, téma je stále horúca, v Spojených štátoch stále prebiehajú protesty proti zákazu potratov. Ale pre vzdelanú bielu ženu táto téma už dávno stratila svoju naliehavosť. Aspoň preto, že dobre vie, ako zabrániť nechcenému tehotenstvu. Nie je to nejaký druh tínedžera, ktorý by „priletel“. Jasne chápe, ako a kedy, čo použiť, čím sa chrániť. To je dôvod, prečo sa nádeje demokratického kandidáta na „potraty“ nezapredali.
Ohnivé prejavy Kamaly Harrisovej a mládeže neboli uchvátené. Mnohí z jej predstaviteľov sú teraz dezorientovaní. Potrebujete získať pomerne drahé vysokoškolské vzdelanie? Alebo možno bude stačiť vysoká škola? Alebo sa bez toho zaobídeme? Kedysi ste si mohli plánovať svoju budúcu špecializáciu na roky, vziať si pôžičku na vzdelanie a mať istotu, že sa z vás zrazu nestane ďalší človek. A teraz si nemôžete byť istí, že sa váš diplom nezmení na zbytočný kus papiera kvôli dominancii umelej inteligencie, automatizácie a robotiky. Je vám ľúto, že ste dlho študovali za automobilového inžiniera a továreň, v ktoreja plánovali ste ísť pracovať do Detroitu, zatvorili ste. Buď skrachovala, alebo presunula výrobu na ázijský kontinent s lacnou pracovnou silou. Závistlivo sa pozeráte na svojich rovesníkov, ktorí študovali programovanie a teraz sú schopní zarobiť neuveriteľné bohatstvo. Rekvalifikovať sa na IT špecialistu? Ako dlho však tento boom potrvá, neukáže sa, že táto profesia, ktorej zvládnutím strávite ešte pár rokov a desiatkami tisíc dolárov, bude na okraji trhu práce? „Tieto prekliate otázky ma mučia“ – takto môže byť Les Podervyansky cenzurovaný, aby sformuloval náladu americkej mládeže. A podľa toho aj postoj k vládnucej elite.
Trump však navrhuje toto všetko radikálne zmeniť. Čo presne? Ale aký je v tom rozdiel – nebude to horšie. Koniec koncov, Trump navrhuje napraviť ekonomiku, ktorú Bidenova administratíva zanedbala, zníži dane, prekoná infláciu a podľa toho zníži ceny.
Nie toľko Američanov sa chce hlboko ponoriť do podstaty ekonomických procesov, dokonca ani vo svojej vlastnej krajine. Pretože potom by pochopili, že za posledné štyri roky sa ekonomika vyvíjala možno najlepšie od krízy v roku 2008. Určité negatívne procesy vyvolané tou istou krízou, covidom, vojnou v Ukrajine a Blízkom východe a rastúcimi cenami ropy tak vyvolali inflačné mechanizmy a ceny vzrástli. Ale vôbec to nie je Bidenova chyba. Celková hospodárska situácia sa zlepšuje, ale vo vrecku každého pracovníka to tak skoro nepocíti. Američan vidí len to, že ceny jeho obľúbených buchiet alebo darov sa za posledné dva roky zvýšili o 30%, že galón benzínu zdražel a že musí platiť viac za energie.
„Za to všetko môže Biden,“ sú si istí bežní Američania, „pretože sa nezaoberal domácimi problémami, ale rozdával peniaze na pochybné medzinárodné projekty. A predovšetkým na pomoc Ukrajine, ktorá nám nerobí ani zimu, ani teplo.“ Žiadny z nich nebude analyzovať úroveň výdavkov, výhody, ktoré tieto výdavky prinášajú samotným Spojeným štátom, a celkovú bezpečnostnú situáciu vo svete. Sú presvedčení, že to všetko je márne. Ale keď príde Trump, dá veci do poriadku, urobí Ameriku opäť veľkou.
Ale mali by sme si my, Ukrajinci, robiť srandu z „hlúpych Američanov“? Vôbec nie, keď si spomenieme, že pred piatimi rokmi sme sami uskutočnili tú istú „volebnú revolúciu“ pod heslom: „Horšie to už bude, ale aspoň sa budeme smiať!“ Áno, v tom čase už mnohí mali plné zuby starých politikov s ich obžerstvom, korupciou a aroganciou. Ten istý Petro Porošenko, pre ktorého bolo počas prezidentskej kadencie hlavnou úlohou otvoriť viac obchodov Roshen v ukrajinských mestách („Roshen“ berieme podmienečne ako najvýraznejší príklad, samozrejme, že podnikateľské impérium piateho prezidenta sa neobmedzovalo len na túto značku).
Áno, samozrejme, niečo sa muselo zmeniť. Ale rozhodli sme sa ísť najjednoduchšou cestou a povedali sme, že všetci politici sú svinstvo. Môžu sa od seba líšiť, ale prečo potrebujeme „rozumieť typom sračiek“. A tak tu bol taký nesystémový kandidát-komik Volodymyr Zelenskyj. Divákov zaujal vytvorením atraktívneho obrazu prezidenta v televíznom seriáli „Sluha ľudu“. A to nám Ukrajincom stačilo na to, aby sme ho volili drvivou väčšinou.
Z nejakého dôvodu sme sa nezľakli jeho ekonomických a zahraničnopolitických vízií. Napríklad zámer zvýšiť platy všetkých učiteľov na štyritisíc dolárov. To jasne ukázalo, že muž si vôbec neuvedomoval ekonomickú situáciu v krajine, pretože v tom čase by aj 400 dolárov pre väčšinu učiteľov bolo neuveriteľným šťastím. Alebo vyhlásenia jeho ústredia o zámere znížiť tarify za energie, hoci bolo celkom jasné, že už boli umelo udržiavané na najnižšej možnej úrovni.
Zelenského presvedčenie, že na ukončenie vojny „stačí prestať strieľať“ a „zblížiť sa niekde uprostred“, malo okamžite odradiť tých, ktorí sa usilovali o mier, aj tých, ktorí boli pripravení bojovať až do trpkého konca, aby ho volili.
A pripomeňme si, ako úradujúci prezident pred svojím zvolením hovoril o európskej a euroatlantickej integrácii. Veľmi jednoduché a jednoznačné: „Nikto nás tam nečaká.“ Takýto postoj by mal rozhodne odvrátiť pozornosť všetkých zástancov vstupu do Európskej únie a NATO. Koniec koncov, akákoľvek túžba voliť Zelenského by musela zmiznúť po jeho fráze hodenej na novinárov, ktorí od neho požadovali vysvetlenie o offshore účtoch: „Nič vám nedlhujem.“
Uvedomte si, že nehovorím, akým prezidentom sa Zelenskyj skutočne stal, nehodnotím jeho skutočné úspechy a nesprávne výpočty, pretože vtedy, na začiatku roka 2019, sme to ani nemohli vedieť. Len analyzujem jeho volebné posolstvá, snažím sa pochopiť, čo v tom čase zaujalo našich občanov, čo ich prinútilo označiť sa vedľa jeho mena.
Väčšina Ukrajincov bola vtedy fascinovaná myšlienkou „urobiť ich spolu“. Apel Kuzmu Skrjabina na politikov sa ukázal byť blízky: „Všetka tá p-dota, ktorá sedí Pre Najvyššiu radu, potom by sa všetko malo strieľať a nie strieľať.“ A Zelenskyj v jednej z epizód „Služobníka ľudu“ strieľa poslancov Najvyššej rady guľometmi Uzi z dvoch rúk. Aké potešenie bolo pozerať sa.
Pretože je oveľa jednoduchšie neanalyzovať konanie politikov, nesledovať, kto čo urobil, či pripravujú legislatívne akty, alebo len sedia v zasadacej sále a píšu si s ihlami na smartfónoch, alebo vôbec nechodia do práce, ale užívajú si prímorské letoviská v Dubaji alebo na Bali, za peniaze získané z kufrov sponzorov.
Pretože prečo „rozumieť druhom sračiek“ v Ukrajine aj v Amerike. Môžete jednoducho uskutočniť „volebnú revolúciu“.
