„Nemôže nastať situácia, keď Američania konajú a Európania len reagujú. Musíme niesť zodpovednosť sami,“ povedal vysoký predstaviteľ Európskej únie pre bezpečnosť a zahraničné veci Josep Borrell na tlačovej konferencii vo Varšave po stretnutí s poľským ministrom zahraničných vecí Radosławom Sikorským.
Šéf európskej diplomacie mal na mysli predovšetkým Ukrajinu, kde sa podľa jeho vlastných slov „teraz tvoria dejiny“. A Európa musí vyriešiť existenčnú otázku: držať krok s históriou alebo ju arogantne ignorovať. A nezáleží na tom, kto sa usadil v Oválnej pracovni Bieleho domu: Joe Biden, Donald Trump alebo Kamala Harrisová. Koniec koncov, žiadny z nich neurobí prácu pre Európu, nad ktorou skutočne visí tieň hlbokej politickej krízy, ak nie tretej svetovej vojny.
A je to všetko spôsobené ruskou agresiou? Alebo to bol len katalyzátor? Starostlivosť. Pretože na tom nezáleží. Pokiaľ budú Európania rituálne tancovať a snažiť sa upokojiť Putina alebo boha smrti Amenteta, namiesto toho, aby sa skutočne ujali veci odrazenia agresora, táto hrozba bude existovať a rásť. Aj keď sa zdá, že všetko je jasné, riešenie leží na povrchu. Kľúč, ktorý otvára dvere do svetlej budúcnosti a Grál, ktorý ničí zlých duchov, leží v Ukrajine. Pri posilňovaní svojej bojovej schopnosti západnými zbraňami, ktoré by sa dali použiť bez obmedzení.
„Musíme ubezpečiť Ukrajinu, že naša podpora bude pokračovať, ale vyžaduje si to správne zdroje a odhodlanie. Vyžaduje si to politickú vôľu a predovšetkým finančné zdroje. Mojou úlohou a úlohou ministrov zahraničných vecí a obrany, ktorí sa stretnú v pondelok a utorok (zasadnutie Rady EÚ na úrovni ministrov zahraničných vecí a obrany sa uskutoční v Bruseli 17. – 18. novembra – pozn. red.), je študovať situáciu a prijímať rozhodnutia na základe vlastných možností, ako aj preukázať vôľu rozšíriť podporu Ukrajine za takých okolností, aby bol nový prezident Spojených štátov. ktorá, zdá sa, má iný prístup k americkej podpore Ukrajiny,“ varuje a vyzýva Borrell.
V skutočnosti nemožno nesúhlasiť s obavami Josepa Borrella, že „nikto nevie, čo pán Trump urobí“. Nemožno nesúhlasiť s jeho druhou tézou: „Ale viem, že Európania musia jasne pochopiť, čo chcú robiť za každých okolností.“
Niet divu, že tieto slová šéfa európskej diplomacie zazneli vo Varšave. Bezprostredne po amerických voľbách zopakovali vyhlásenie poľského premiéra Donalda Tuska: „Niektorí hovoria, že budúcnosť Európy závisí od amerických volieb, ale závisí predovšetkým od nás. Európa musí konečne veriť vo svoju vlastnú silu.“
Nie je žiadnym tajomstvom, že väčšina lídrov EÚ – s výnimkou maďarského premiéra Viktora Orbána a možno aj jeho náprotivkov Roberta Fica na Slovensku a Giorgie Meloniovej v Taliansku – dúfala vo víťazstvo viceprezidentky Kamaly Harrisovej. Ich obavy z Trumpa sa delia na štyri rozmery. Prvou je možné vystúpenie Spojených štátov z NATO a ukončenie záväzkov v oblasti bezpečnosti Európy. Druhým je jednostranné zavedenie prímeria a mierovej dohody medzi Ruskom a Ukrajinou, ktoré sú v rozpore so záujmami Kyjeva a Bruselu. Tretím je katastrofálna obchodná vojna medzi Európou a Amerikou. Štvrtým je Trumpov inšpiratívny vplyv na krajnú pravicu v Európe.
Po štyroch rokoch stability a predvídateľnosti pod vedením Joea Bidena by sa Európa a svet mali pripravovať na novú dávku chaosu a impulzívnosti v Oválnej pracovni. Ak má Trump vôbec zahraničnopolitickú doktrínu, jej slogan znie: „Očakávajte neočakávané!“
Najväčšie obavy v EÚ sa týkajú Ukrajiny a NATO. V stávke pre Európu sú tentoraz vyššie ako počas Trumpovho prvého funkčného obdobia, práve kvôli totálnej vojne a strachu, že Spojené štáty prestanú pomáhať Ukrajine a umožnia Putinovi vyhrať víťazstvo, ktoré Rusko v súčasnosti nemôže vyhrať na bojisku. Koniec koncov, európske hlavné mestá si veľmi dobre uvedomujú, že ak bude Ukrajina porazená, východné krídlo Európy a NATO bude pod veľkou a reálnou hrozbou. A aj keď Trump nestiahne Ameriku z NATO, mohol by fatálne oslabiť alianciu tým, že bude naďalej tvrdiť, že Spojené štáty nebudú automaticky chrániť európskych spojencov, najmä tých, ktorí nesplnia svoje záväzky minúť dve percentá HDP na obranu.
Hlavným problémom Európy však je, že napriek ohnivým filipikám politikov v štýle Zostaňte s Ukrajinou, v tejto fáze neexistuje medzi európskymi krajinami konsenzus o tom, ako pomôcť Ukrajine. To je prvá vec. Po druhé, krajiny Európskej únie ešte nedospeli ku konsenzu o tom, či stojí za to obetovať „sociálny štát“, ktorý sa živil v posledných desaťročiach v záujme rýchleho rastu ekonomiky.(a) V rozsahu povolenom ustanoveniami tohto dohovoru tajomník: Koniec koncov, bude si to vyžadovať míňanie miliárd a miliárd, prezbrojenie armády, opätovné spustenie obranného komplexu na plnú kapacitu, obnovenie brannej povinnosti a tak ďalej. Stručne povedané, bude potrebné vybudovať komplexný, komplexný systém medzinárodnej bezpečnosti.
Hoci mnohí v Európe stále dúfajú, že to prejde, nejako sa to vyrieši samo. Keďže sa dúfalo, že Rusko bude schopné zaútočiť len na malé Gruzínsko, potom sa obmedzí na Krym, no určite nepôjde ďalej ako na Donbas. Takže možno teraz nepôjde za hranice Ukrajiny? Aký naivný musí byť človek, aby tomu veril, aby udalosti posledného desaťročia nevykorenili túto infantilnú ilúziu.
V skutočnosti majú lídri starého kontinentu na výber len z dvoch možností tvárou v tvár zmene moci vo Washingtone. Jedným z nich je pevne sa zamknúť vo svojich krištáľových hradoch a dúfať, že mu v nasledujúcich štyroch rokoch, pokiaľ bude Donald Trump vládnuť v Bielom dome, vyviazne s čo najmenším množstvom krvi, sústrediac vo svojich rukách neuveriteľnú moc s republikánskou väčšinou v Senáte a Snemovni reprezentantov, s konzervatívnou väčšinou na Najvyššom súde. Druhou možnosťou je konať. Konať aktívne a vzdorovito, pokúsiť sa ovplyvniť Trumpa a jeho rozhodnutia – na jednej strane. A na druhej strane vynaložiť všetky sily a zdroje na pomoc Ukrajine v jej odpore voči ruskej agresii a dať Spojeným štátom vhodný príklad.
