Jednou z hlavných zahraničnopolitických udalostí na diplomatickom fronte rusko-ukrajinskej vojny bol telefonát nemeckého kancelára Olafa Scholza ruskému prezidentovi Vladimirovi Putinovi. Tento telefonát mal údajne informovať kremeľského diktátora, že všetky jeho nádeje na ukončenie západnej – predovšetkým európskej – podpory Ukrajine sú márne.
„V prvom rade“ preto, že, ako sa neskôr začalo hovoriť, za touto výzvou stál aj kanadský premiér Justin Trudeau. A médiá tvrdili, že sám Joe Biden údajne požehnal Scholzove telefonické rozhovory s Putinom. No už sme videli, ako agresor reagoval na správu od Scholza – silným (už dlho k tomu nebolo) raketovým a bezpilotným útokom na územie Ukrajiny. Opäť stojíme pred problémom možného výpadku prúdu – aj keď, samozrejme, Rusi sa neodvážia zasiahnuť výrobné zariadenia, pretože v tomto ročnom období ide najmä o jadrové elektrárne. Okrem výroby je však potrebné elektrinu ešte prepravovať ku koncovým spotrebiteľom. A tu vznikajú problémy (pre nás) a šance (pre okupantov).
Prečo Scholz zavolal Putinovi – a prečo mnohí Ukrajinci očakávali od tohto telefonátu vážne následky? Trúfam si predpokladať, že je to spôsobené najmä tým, že Ukrajinci na sociálnych sieťach nečítajú knihy, ale rôznych šarlatánov a „odborníkov“ (rozdiel medzi týmito dvoma kategóriami sa rýchlo blíži k nule). A musíte čítať knihy. Aj keď sú napísané v jazyku krajiny agresora.
V roku 2015 ruský novinár Michail Zygar vydal knihu s veľavravným názvom „Všetci muži Kremľa. Stručná história moderného Ruska“. Západné médiá túto publikáciu väčšinou kritizovali, predovšetkým pre nedostatok zdrojov, na ktoré sa autor v určitých situáciách odvoláva. Na druhej strane ruskí recenzenti – najmä Boris Akunin alebo Svetlana Alexievičová, hypotetická Bieloruská nositeľka Nobelovej ceny za literatúru – naopak, hodnotili Všetkých mužov Kremľa dosť vysoko a označili ich za azda najvážnejšiu a najinformatívnejšiu štúdiu Putinových čias pred vojnou.
Samozrejme, môžeme dlho diskutovať o realizme všetkého, čo je tam opísané. Ale aspoň stojí za to počúvať človeka, ktorý poznal tému, o ktorej písal, zvnútra. A to je to, čo si môžete prečítať v Zygarovej knihe. Tento príbeh sa týka Georgea W. Busha a jeho okolia, najmä americkej ministerky zahraničných vecí Condoleezzy Riceovej. Condoleezza Riceová bola nútená ponižujúco čakať v moskovskom hoteli a potom priviezli s iným americkým predstaviteľom nie na ruské ministerstvo zahraničných vecí, ale na nejaký moderný „hrad“ na legendárnej Rublevke, kde kremeľskí bonzovia sedeli pri stoloch s vínom a jedlom. A vtedajší tajomník Bezpečnostnej rady Ruskej federácie Sergej Ivanov drzo oslovil Riceovú menom – Condi a povedal, sadnite si, dajte si s nami drink.
Prečo si Putinovo kremeľské okolie dovolilo takýto postoj k predstaviteľom najmocnejšej krajiny sveta? Dôvodom bolo, že Bush končil svoje druhé prezidentské funkčné obdobie – bol to takzvaná „chromá kačica“. V takejto situácii už nemajú rovnakú autoritu a vplyv, ako keď sú na vrchole svojej moci. Okrem toho Putin v roku 2001 zaobchádzal s Bushom mladším, píše Zygar, ako s „vojenským cisárom sveta“. A už v roku 2006, pred voľbami do Kongresu – a najmä po nich, kde republikáni utrpeli ťažkú porážku – sa otvorene vysmieval svojmu bývalému idolu. Mimochodom, práve potom sa vo februári 2007 objavil Putinov slávny mníchovský prejav – skutočné vyhlásenie vojny Západom, vojny, ktorú svet videl najprv v Gruzínsku a potom v Ukrajine.
Podobná situácia bola aj v roku 2000, keď Putin na Valnom zhromaždení OSN nečakane ostro reagoval na Clintonovú, ktorá mala o niekoľko mesiacov politicky odísť do dôchodku. Tieto príklady ukazujú, že Putin rešpektuje, alebo aspoň zaobchádza s rovnými politikmi, ktorí stelesňujú silu, moc a plnosť moci. A čo vidíme v príbehu so Scholzom a nielen s ním?
Samotný nemecký kancelár – to je zrejmé každému – odíde vo februári po predčasných voľbách do dôchodku. Zástupcovia Kresťanskodemokratickej únie, ktorá sebavedome vedie vo všetkých prieskumoch verejnej mienky, už vyhlásili, že nie sú proti budúcej „veľkej koalícii“ so sociálnymi demokratmi, ale ak v nej nie je ani jeden človek. Olaf Scholz. Je teda celkom zrejmé, že súčasná kancelárka nemá žiadnu politickú budúcnosť.
Kanadský premiér Justin Trudeau zostane vo funkcii do októbra budúceho roka. Už teraz je však jasné, že jeho Liberálna strana prehráva voľby s konzervatívcami. Ratingy navyše ukazujú, že vzdialenosť od liberálov ku Konzervatívnej strane Kanady je väčšia ako od tretej politickej sily krajiny, Nových demokratov, stredoľavej strany, ktorá v súčasnosti nie je v Senáte vôbec zastúpená, a v Dolnej snemovni (dolná komora kanadskej federálnej vlády) má 25 mandátov z celkovo 338 kresiel.
S Bidenom je všetko jasné. On sám bol dlho „chromou kačicou“ v každom zmysle slova a Demokratická strana katastrofálne prehrala novembrové voľby, čím dala plnú moc republikánom a osobne Donaldovi Trumpovi. Otázka teda znie: o čom bude Putin hovoriť, o čom bude rokovať, čo sľúbi politickým dôchodcom bez piatich minút? Zajtrajškom kolektívneho Západu je pravicová moc v Spojených štátoch, Kanade a Nemecku (v Taliansku je už pri moci pravica, v Španielsku sú ešte takmer tri roky pred voľbami, ale aj tam vedie už viac ako rok stredopravá strana z Ľudovej strany). Práve s týmto kolektívnym Západom, ktorý sa už dostal k moci alebo sa čoskoro dostane k moci, bude Kremeľ hovoriť, ako verí, na rovnakej úrovni.
Prečo teda Scholz nakoniec zavolal Putinovi? Nečíta knihy, ktoré vysvetľujú logiku Putinových činov? S najväčšou pravdepodobnosťou áno, hoci „Všetci muži Kremľa“ boli preložené do nemčiny. Ale je tu ešte jedna vec. Spomeňte si, ako sa iný politik, Recep Tayyip Erdogan, pred vlastnými voľbami, kde jeho šance po prvýkrát po mnohých rokoch vážne podkopala opozícia, aktívne hral na mierotvorcu a vyhlásil svoju túžbu posadiť Rusko a Ukrajinu za rokovací stôl. Voľby prešli – a kam sa podel tento diplomatický entuziazmus Erdogana?
A Scholz má jedinečnú situáciu. Dnešné Nemecko s vlastným politickým systémom sa vyvinulo po druhej svetovej vojne. Prvé voľby v demokratickom, postnacistickom Nemecku sa konali v roku 1949. Odvtedy a doteraz – a už sa uskutočnili presne dve desiatky volieb do Bundestagu – prvé dve miesta v rebríčku preferencií nemeckej spoločnosti vždy obsadili dve „ľudové“ strany: Kresťanskodemokratická únia (jej výsledky sa tradične počítajú spolu so spojeneckou Kresťansko-sociálnou úniou, ktorá pôsobí len v Bavorsku) a Sociálnodemokratická strana. Dlho existovala len jedna tretina sily – Slobodní demokrati, neskôr Zelení, zjednotenie Nemecka pridalo nových hráčov, v 1900. storočí sa objavila proruská Alternatíva pre Nemecko… Ale 1-2 miesta boli vždy pre CDU/CSU a SPD.
Čo však vidíme v sociológii počas súčasného volebného cyklu? Už v lete 2022 ich nerozhodná pozícia Esdecov v situácii s vojnou v Ukrajine (nielen v tomto, ale ukrajinský faktor zohráva pre Európu oveľa väčšiu úlohu ako v Spojených štátoch) viedla k ich poklesu na tretie miesto – SPD predbehli oveľa odhodlanejší Zelení na čele s Annalenou Baerbock. Do nového roku 2023 Scholz a spol. situáciu trochu napravili, no ďalšie leto prinieslo ďalšieho súpera – Alternatívu pre Nemecko. A tu je obraz oveľa smutnejší.
Ratingy Esdecs klesli natoľko, že začiatkom roka 2024 sa výhoda AfD oproti SPD merala takmer dvojciferným číslom – to znamená, že sa priblížila k 10 %. O CDU nebolo potrebné hovoriť – stredopravá strana, ktorá sa konečne zbavila merkelizmu a posunula sa do rozhodujúcej pozície Friedricha Merza (tento klasický konzervatívec ako Helmut Kohl si konečne počkal na svoj čas a po hanbe vo voľbách v roku 2021 sa v strane presadila), mala pred sociálnymi demokratmi takmer 20 %.
Teraz situácia nie je pre vládnucu stranu taká katastrofálna, ale SPD je stále na treťom mieste – a nemôže dobehnúť Alternatívu. Zelení, samozrejme, už neohrozujú ratingy svojich partnerov v súčasnej koalícii, vrátili sa k svojej úlohe sekundárnych politických hráčov – ale…
Predstavte si však, že Olaf Scholz, ktorý sa stal prvým nemeckým kancelárom SPD od roku 2005, sa zapíše do politických dejín krajiny tým, že práve pod ním skončili Esdecovia prvýkrát v histórii pod druhým miestom. A najpamätnejší, ako viete, je ten druhý. Je to miesto na stránkach učebníc, ktoré chce rodák z Dolného Saska Osnabrück pre seba?
Takže sa musí točiť ako veverička v kolese, ako Erdogan krátko predtým, aby demonštroval svoje mierové snahy, aby mal tri mesiace pred voľbami čas, aby svoju stranu vytiahol na druhé miesto, aspoň s minimálnym náskokom oproti krajne pravicovým nováčikom z východu krajiny. Takže táto výzva Putinovi – nebola pre Putina a nie pre Ukrajinu. Môžeme predpokladať, že toto všetko bolo potrebné pre samotného Scholza – aby odišiel do dôchodku, nie úplne zahanbený.
