Ráno 21. novembra Rusko zaútočilo na mesto Dnipro novým typom rakiet. Ukrajinské zdroje uviedli, že ide o prvé použitie medzikontinentálnej balistickej rakety Rubež proti Ukrajine, ktorá je schopná niesť najmä jadrovú hlavicu. Na druhej strane západné médiá túto verziu väčšinou nepodporili a písali o hypersonickej balistickej rakete stredného doletu. A večer toho istého dňa ruský vládca Vladimir Putin urobil oficiálne vyhlásenie. Hlava agresorského štátu uviedla, že Ukrajinu zasiahla najnovšia ruská balistická raketa stredného doletu „Oreshnik“.
V Putinovom prejave zaznelo niekoľko nových, ale typických téz. Útok na Ukrajinu sa snažil prezentovať ako reakciu na povolenie Západu zasiahnuť Ruskú federáciu zbraňami dlhého doletu. Povedal, že vydal rozkaz použiť Oreshnik ako odpoveď na rozhodnutie USA odstúpiť od Zmluvy o likvidácii rakiet stredného doletu. Sťažoval sa, že „konflikt nadobudol prvky globálneho charakteru“. Pohrozil, že Rusko má právo použiť zbrane proti objektom tých krajín, ktoré umožňujú použitie svojich zbraní proti ruským cieľom. A, samozrejme, pochválil sa, že západné systémy protivzdušnej obrany nie sú schopné zachytiť najnovšiu ruskú raketu, ktorá nemá vo svete obdobu.
Putin by však nebol Putinom, keby sa neuchýlil k dávke cynickej rétoriky a nevyronil krokodílie slzy. Ruský prezident so samoľúbym výrazom na tvári poznamenal, že „Rusko vopred ponúkne civilistom v Ukrajine a občanom iných spriatelených štátov, aby opustili zóny možného zničenia“. O deň neskôr, 22. novembra, hovoril v podobnom duchu aj tlačový tajomník ruského prezidenta Dmitrij Peskov. Zdôraznil, že ruské jednotky „pracujú na mechanizmoch na informovanie civilného obyvateľstva Ukrajiny v prípade plánov na nové útoky balistickými raketami“.
Rusko má skutočne jedinečnú vlastnosť, ktorá ho odlišuje od ostatných agresorov. Je to schopnosť bez výčitiek svedomia vyjadriť obavy o osud civilného obyvateľstva a zároveň ho zabiť. Putin predniesol svoj prejav večer 21. novembra. A hneď na druhý deň ráno ruské drony Shahed naplnené šrapnelmi zaútočili na Sumy, pričom zabili dvoch a zranili dvanásť civilistov. Zbrane tohto typu sa používajú výlučne na zabíjanie ľudí. Rusi preto zámerne zaútočili na infraštruktúru a civilné budovy, aby zabili čo najviac Ukrajincov.
Masové zabíjanie civilistov a ničenie civilnej infraštruktúry sa stali neoddeliteľnou súčasťou vojny, ktorú Rusko rozpútalo a vedie proti Ukrajine. Presné údaje o počte obetí medzi ukrajinskými civilistami nie sú známe. Podľa OSN v novembri najmenej 12,1 tis. Ukrajinskí civilisti boli zabití od začiatku ruskej invázie na Ukrajinu. A viac ako 26,8 tis. boli zranení. Toto číslo však môže byť výrazne vyššie. A koľko Ukrajincov bolo nútených opustiť svoje domovy, aby unikli ruským „osloboditeľom“? Nikto nevie povedať presné číslo. Meria sa však v miliónoch.
Vojnové zločiny spáchané agresorom sú desivé, krvavé a nemilosrdné. Zdá sa, že nepriateľ sa zámerne snaží pravidelne útočiť na ukrajinské územie proti nevojenským cieľom, aby zasial strach a paniku. A prinútiť Ukrajincov opustiť svoju krajinu. Rusi útočia na obytné budovy, elektrárne a siete, priemyselné podniky a dopravné uzly. FAB s hmotnosťou niekoľko stoviek kilogramov sa zhodujú v Charkovskej, Záporožskej, Sumskej a Chersonskej oblasti. Niekedy sa počet obetí takýchto útokov odhaduje na niekoľko desiatok ľudí.
Masové ostreľovanie energetickej infraštruktúry svedčí o zámernej túžbe vedenia Kremľa vytvoriť čo najnepriaznivejšie podmienky pre životy všetkých Ukrajincov. Zničiť ukrajinskú ekonomiku, pripraviť nás o svetlo a teplo. Putin, ktorý sa po odpálení hypersonickej balistickej rakety rozhodol vyroniť krokodílie slzy, je skutočne šťastný, keď sleduje výsledky ruského ostreľovania Ukrajiny. Chaos, krv, deštrukcia vyživujú jeho temnú auru. Aj keď v skutočnosti sa ruský diktátor málo stará o osud vlastného obyvateľstva. V záujme svojej túžby zmocniť sa cudzích krajín je pripravený dať do hrobu milióny Rusov a bude to považovať za prijateľnú cenu.
Rusko prostredníctvom Putina vyhlasuje, že v Ukrajine nevedie vojnu s Ukrajincami, ale s mýtickým „kyjevským režimom“, s ukrajinskými „neonacistami“, s NATO a so zahraničnými žoldniermi. A vo všeobecnosti naozaj chce priateľstvo s Ukrajincami. Túžba po „priateľstve“ však nebráni Rusku v tom, aby súčasne fyzicky ničilo Ukrajincov a každý deň sa zmocňovalo územia cudzieho štátu. A na okupovaných územiach nahradiť etnické zloženie obyvateľstva a odstrániť všetky znaky Ukrajiny.
Putin nazval útok hypersonickou raketou „Oreshnik“ na Ukrajinu odvetou za útoky západnými zbraňami dlhého doletu na územie Ruskej federácie. A povedal, že vojna sa stala globálnou. Ale z nejakého dôvodu je táto globálna povaha vojny obmedzená výlučne na územie Ukrajiny. Rusko sa chváli svojou pripravenosťou na vojnu so Západom, vyhráža sa, kričí o NATO ako o existenčnej hrozbe pre svoju existenciu, ale už takmer tri roky vedie agresívnu vojnu proti nezúčastnenému štátu a ničí jeho civilné obyvateľstvo.
Na cynickej túžbe Moskvy pravidelne prelievať krokodílie slzy za obete svojej agresie a predstierať, že je obrankyňou civilistov, je niečo zvláštne a jedinečné. Táto vlastnosť jasne odlišuje Rusko a Putina od iných inváznych impérií a diktátorov.
Hitler bol zločinec. Ale aspoň nevyzval obyvateľov Londýna alebo Stalingradu, aby opustili svoje domovy a mestá tvárou v tvár náletom Luftwaffe alebo raketovým útokom V-2. Netvrdil, že to boli západné spojenecké alebo sovietske jednotky, ktoré samy zničili svoje mestá a odrážali nálety nemeckých pilotov. Nepredstieral, že je niekým, kto sa staral o osud neárijských národov. Nepredniesol dlhé prejavy, v ktorých sa vyhrážal niektorým krajinám či vojensko-politickým blokom a neskôr útočil na úplne iné.
Führer bol prinajmenšom otvorený vo svojej nenávisti a túžbe ničiť, dobývať, podmaňovať si, asimilovať sa. Putin má podobné črty a ciele. To mu však nebráni v tom, aby si z času na čas vyskúšal zbožný obraz a predstieral, že je obeťou agresie, ktorá je nútená sa brániť. Putin rád zabíja. Snaží sa to však robiť v súlade s kánonom, pričom nezabúda prelievať krokodílie slzy.
