Po tom, čo okupačné ruské jednotky prelomili pozície ukrajinskej armády na juhu a východe krajiny, ktoré trpeli bolestivým nedostatkom munície a živej sily, opäť zamierili k svojmu hlavnému cieľu – dobytiu Kyjeva. Aj keď to trvalo viac ako dva alebo tri dni, tentoraz sa úspešne uskutočnila „špeciálna operácia“ „demilitarizácie a denacifikácie“.
Prezident Zelenskyj a jeho vláda boli zvrhnutí. V najlepšom prípade sa ukrajinským lídrom podarilo evakuovať na Západ. V najhoršom prípade ich chytili a zajali alebo zlikvidovali špeciálne jednotky z Kadyrovovej armády. Na ich miesto bol z milosti Moskvy vymenovaný autoritatívny bábkový vládca.
Ale ani po víťazstve nad Ukrajinou ruský štát neplánuje zaspať na vavrínoch, pripravuje sa na ďalšie víťazstvá. Ekonomika a spoločnosť sa naďalej prepínajú na vojnové základy. Už aj tak bojom zocelená ruská armáda dokončuje svoje posledné prípravy. Mobilizácia a nábor pokračujú. Veľkosť ruských ozbrojených síl rastie na niekoľko miliónov. Jeho rady sa doplnili aj o ukrajinských kolaborantov.
A generálny štáb Ruskej federácie vyvodil všetky potrebné závery zo svojich chýb, ktorých sa dopustil v počiatočnej fáze „špeciálnej vojenskej operácie“ v Ukrajine. Okrem toho Čína, Irán a Severná Kórea pokračujú v vyzbrojovaní svojich ruských spojencov.
Zároveň Američania, ako sľúbil Donald Trump, do značnej miery sťahujú svoje jednotky z Európy. Washington sa už nezaujíma o Starý svet. Biely dom sústreďuje všetky svoje sily na vojnu s Čínou, a to nielen v kontexte zámerov Pekingu okupovať Taiwan, ale aj v boji o dominanciu v ázijsko-tichomorskom regióne vo všeobecnosti. Je tiež potrebné vstúpiť do čoraz horúcejšieho boja s KĽDR, ktorá sa inšpirovaná víťazstvom nad Ukrajinou ako spojencom Ruska rozhodla, že môže ľahko splniť svoj starý sen o dobytí celého Kórejského polostrova.
Nemecku a Francúzsku sa nepodarilo vytvoriť silnú európsku bezpečnostnú alianciu. Veľká Británia sa ponára do vlastných problémov a dúfa, že jej ostrovná poloha ju opäť zachráni pred všetkými vojenskými poruchami na kontinente.
A potom v jedno priateľské marcové ráno, napríklad v roku 2028, ruské tanky, útočné lietadlá a bombardéry, podporené masívnou raketovou paľbou, prekračujú hranice pobaltských štátov. Lukašenkovo Bielorusko už nebude môcť „zamrznúť“, bude musieť ísť do vojny proti Litve.
V sídle NATO v Bruseli panuje panika. Nikto v skutočnosti nevie, ako konať, aké rozhodnutie urobiť…
Tento apokalyptický hypotetický scenár opisuje Carlo Masala, profesor politológie na univerzite Bundeswehr v Mníchove a jeden z najlepších vojenských expertov v Nemecku, vo svojej knihe „Ak Rusko vyhrá: Scenár“ (Wenn Russland gewinnt: Ein Szenario).
Pán profesor si je jasne vedomý toho, čo je dnes v stávke. Chápe, že budúcnosť Európy závisí od toho, ako sa budú vyvíjať udalosti na ukrajinských bojiskách. „Čím ďalej Rusko postupuje v Ukrajine, tým je pravdepodobnejšie, že európsky požiar pohltí Nemecko a Európu ako celok,“ varuje. A preto je teraz jediným východiskom čo najviac pomôcť Ukrajine a jej armáde. Pomoc nie na zvyškovom základe, ale akoby to boli vlastné ozbrojené sily každej krajiny NATO. Nemali by sme vylúčiť možnosť, že v určitom štádiu budú musieť západné armády vstúpiť do vojny priamo.
Karla Masalu pripomenul nedávny program nemecko-talianskeho novinára Markusa Lanza na nemeckom sociálnom kanáli ZDF. Politická talk show diskutovala o otázke rusko-ukrajinskej vojny, vojenskej pomoci Ukrajine a únave západnej spoločnosti z oboch. Proti mníchovskému profesorovi sa postavili mierové sily a Putinversteri. Tvrdili, že Nemecko už Ukrajine príliš pomohlo, minulo na ňu miliardy eur a nikto v Európe neposkytol takú masívnu pomoc. „Ako dlho ešte môžem vydržať?“ spýtali sa rečnícky.
„Toľko, koľko je potrebné na víťazstvo Ukrajiny,“ odpovedal opatrne pán Masala. A vysvetlil, že to ani nie je o Ukrajine, bez ohľadu na to, aká drahá je nemeckému srdcu. Ide o bezpečnosť v Európe, o globálnu bezpečnosť. Koniec koncov, Európske spoločenstvo v posledných desaťročiach túto otázku úplne zanedbalo. A najmä západoeurópske krajiny, ktoré všetky svoje nádeje vkladali do vojenskej sily Spojených štátov.
Ako sa stalo, že Západ, ktorý donedávna držal Rusko pevne na kauzálnych miestach, si s ním teraz vlastne vymenil úlohy? Tu je to, čo povedal Carlo Masala, keď vysvetľoval súčasný zlý stav vecí v oblasti globálnej bezpečnosti na pozadí rusko-ukrajinskej vojny: „Keby som bol teológom, povedal by som, že sme si vzali veľký hriech na duši. Ako politológ poviem, že je to veľký nevysvetliteľný škandál. Že sme s týmito ekonomickými kapacitami, ktorú máme, umožnila túto vojnu, ktorá, buďme realisti, predstavuje hrozbu pre celý európsky systém bezpečnosti a stability. O otázke ukrajinského územia a ničení Ukrajiny sa už dlho nehovorí. V konečnom dôsledku ide o skutočnosť, že Rusko a jeho súčasné vedenie úplne ničia európsku bezpečnostnú architektúru vybudovanú po roku 1990. Neboli sme schopní zmobilizovať našu ekonomickú silu takým spôsobom, aby sme vytvorili priemyselnú základňu na trvalú podporu Ukrajiny. Neboli sme schopní vytvoriť stratégiu, ktorá by nepredpokladala, že začneme podporovať Ukrajinu až vtedy, keď jej hrozí kolaps. Preto sa mi to všetko zdá ako nevysvetliteľný škandál nielen Nemecka, ale celého západného sveta. Nedokázali sme to zvládnuť a nemôžeme sa s tým vyrovnať ani teraz.“
To je výčitka západnému svetu. Spravodlivý? Z pohľadu Ukrajinca dokonca veľmi. Nezabudli sme, ako Moskve bola odpustená invázia do Gruzínska v roku 2008, anexia Krymu a hybridná vojna na Donbase. A skôr, počas prezidentovania Borisa Jeľcina, abcházskej vojny, vojny v Moldavsku, Ičkerii, vyprovokovanej Ruskom… Západ vo všeobecnosti ľahostajne sledoval, ako Kremeľ presadzuje kontrolu nad susednými štátmi prostredníctvom vytvárania „rebelských“ enkláv. A politológovia, ktorí varovali pred zničením bezpečnostného systému v Helsinkách, boli vystavení len výsmechu.
Až po Putinovej „krymskej operácii“ začal Západ mať podozrenie, že niečo nie je v poriadku. Väčšina však zostala na názore, že sa nič strašné nedeje – všetko bolo v rámci tradičného poňatia sfér vplyvu. Pomerne cynickú modernú verziu tohto konceptu sformuloval v roku 2015 britský politológ, spisovateľ, profesor na univerzite v Cambridge Anatole Lieven: „V roku 2014 sme nebojovali za Ukrajinu (rovnako ako za Gruzínsko), ale Rusko sa úplne nezmocnilo juhu a východu Ukrajiny, hoci to ľahko mohlo urobiť. Veľmi pohodlná nevyslovená dohoda bola vytvorená potajomky: nechránime tých, ktorí sú napadnutí Ruskom, a Rusko neútočí na tých, ktorých budeme chrániť.“
Takýto koncept je skutočne celkom vhodný pre cynického západného laika. Aj keď nie, už to nie je „je“ – bolo. Deaktualizované. Je nepravdepodobné, že by nejakí rozumní ľudia, dokonca aj hráči, stavili v stávkovej kancelárii, že Rusko sa obmedzí na Ukrajinu a nepôjde ďalej. Teraz už všetci chápu, že Európska únia a NATO sú v nebezpečenstve.
Preto je kniha Carla Masalu, vydaná v marci, stále prekvapivo populárna. Preto bolo potrebné tento koncept rýchlo a radikálne preformulovať. Ako to znie teraz? Na túto otázku nám umožní odpovedať spomínaná talk show Markusa Lantza, kde tento koncept opakovane vyslovili „mierotvorci“. Vo všeobecnosti sa dá formulovať takto: Rusko je nebezpečné, nemusí sa obmedzovať len na Ukrajinu a postsovietsky priestor všeobecne, preto je lepšie ho nehnevať. A ústupky agresora by sme nemali nazývať „novým mníchovským sprisahaním“. Koniec koncov, Hitler v tom čase ešte nemal zbraň schopnú zničiť celú zem. A Putin má také zbrane. Preto je potrebné byť trpezlivý s jeho želaniami, robiť mu ústupky všade, kde je to možné. Áno, pravdepodobne blafuje, uvedomujúc si, že on sám môže zomrieť v jadrovej apokalypse. Alebo možno nie. Nechceme to testovať.
Preto takéto jadrové vydieranie Kremľa skutočne funguje a bude fungovať aj naďalej. Zatiaľ sa jeden z týchto dvoch scenárov nerealizoval. Buď Putin konečne ohne celý Západ a konečne bude môcť vyhlásiť svoje víťazstvo nad ním, alebo Západ konečne pľuje na vydieranie a bude ostro hrať proti Kremľu.
