Používanie pojmu „fašizmus“ vo vzťahu k činom súčasného ruského štátu má najmenej tri rozmery. Po prvé, je to historická analógia, ktorá sa používa na verejnú interpretáciu súčasnej reality vo svetle známych udalostí nedávnej minulosti. Po druhé, je to ukrajinský kód, ktorý vyjadruje skúsenosti miliónov Ukrajincov. Okrem iného ho vysiela Kyjev s cieľom vyvolať medzinárodné sympatie k obetiam ruského masového teroru v Ukrajine. Po tretie, „fašizmus“ je bežný akademický termín, ktorý slúži ako vedecká klasifikácia, umožňuje porovnanie v čase a priestore a zdôrazňuje rozdiely a podobnosti medzi historickým fašizmom a moderným putinizmom.
Fašizmus ako historická analógia
Väčšina verejných označení Putinovho režimu ako fašistického slúži ako diachronná analógia alebo metaforická klasifikácia. Historická identifikácia a verbálna vizualizácia súčasného fenoménu pomocou udalostí a obrazov z minulosti pomáha rozpoznať kľúčové črty Ruska a výzvy, ktorým čelí. Na druhej strane pripisovanie znakov „fašizmu“ Putinovmu režimu slúži ako ilustrácia pre verejnosť, čo sa deje v tomto štáte a na ním okupovaných ukrajinských územiach.
Porovnanie je opodstatnené, pretože existuje veľa podobností medzi domácou a zahraničnou politickou rétorikou a činmi Putinovho Ruska, Mussoliniho Talianska a Hitlerovho Nemecka. Do konca roka 2024 sa nahromadilo mnoho politických, sociálnych, ideologických a inštitucionálnych paralel, od čoraz diktátorskejších a v niektorých ohľadoch totalitných charakteristík ruského režimu až po revanšistické a čoraz genocídnejšie vonkajšie správanie Kremľa. Vplyvný americký historik Timothy Snyder tiež poukázal na to, že oficiálna historická pamäť a politická ikonografia Ruska sa v kódovanej forme stali profašistickými.
Napríklad v roku 2018 Snyder upozornil na pravicového ruského emigrantského intelektuála medzivojnového a povojnového obdobia Ivana Iľjina (1883-1954), ktorý sa stal módnym za Putina. Bol obdivovateľom Mussoliniho a Hitlera. Vo svojich úvahách o postkomunistickom, diktátorskom a nacionalistickom Rusku Iľjin poskytol, podľa Snyderových slov, „metafyzické a morálne ospravedlnenie politického totalitarizmu, ktoré vyjadril v praktických obrysoch fašistického štátu“. Dnes jeho myšlienky oživil a oslavoval Vladimír Putin. V roku 2018 ruský politológ Anton Barbašin dodal: „Ivana Iľjina cituje a spomína nielen prezident Ruska, ale aj [тодішній] Premiér [Дмітрій] Medvedev, minister zahraničných vecí Lavrov, niekoľko ruských guvernérov, patriarcha [Російської православної церкви] Kirill, Rôzni vodcovia [правлячої] Strana Jednotné Rusko a mnoho ďalších.“
Koncom septembra 2022 Putin uzavrel svoj prejav pri príležitosti oficiálnej (nezákonnej) anexie ukrajinských regiónov – Donecka, Luhanska, Záporožia a Chersonu Ruskom – nasledujúcim citátom z Ľjina: „Ak by som [Ільїн] Rusko považujem za svoju vlasť, čo znamená, že milujem, premýšľam a premýšľam, spievam a hovorím po rusky; že verím v duchovnú silu ruského ľudu. Jeho duch je môj duch, jeho osud je môj osud, jeho utrpenie je môj smútok, jeho kvet je moja radosť.“
Dnešná domáca a zahraničná politika Ruska má veľa spoločného s fašistickým Talianskom a nacistickým Nemeckom. Preto používanie pojmu „fašizmus“ na podobné vysvetlenie a metaforický opis povahy Putinovho režimu plní poučnú funkciu v politických diskusiách v médiách, občianskej spoločnosti, občianskej výchove a verejnom diskurze. Vo svetle niektorých okázalých odkazov Putina a jeho okolia na historický ruský protofašizmus alebo profašizmus, ako sú Iljinove myšlienky, sa zdá byť heuristicky užitočné hovoriť o ruskom fašizme dnes.
Fašizmus ako skúsenosť
Používanie termínu „fašizmus“ v súvislosti s Putinovým režimom vonkajšími komentátormi má poskytnúť publiku mimo Ruska a Ukrajiny primeraný dojem o súčasnej domácej a zahraničnej politike Ruska. Naproti tomu ukrajinské používanie termínu „fašizmus“ a neologizmu „rusizmus“ – kombinácie slov „Rusko“ a „fašizmus“ – je predovšetkým expresívnym aktom. v Ukrajine nazývaním Ruska „fašistickým“ od roku 2014 vyjadrujeme kolektívny šok, hlboký smútok a pokračujúce zúfalstvo nad morbídnym cynizmom Kremľa voči bežným Ukrajincom – najmä v posledných tisíc dňoch vojny.
„Fašizmus“ a „rusizmus“ používa ukrajinská vláda a spoločnosť aj ako bojové výkriky na mobilizáciu vnútornej a vonkajšej podpory odporu voči ruskej agresii. Cieľom týchto pojmov je upozorniť vonkajší svet na vážne dôsledky ruskej vojny na zničenie Ukrajiny. Prídavné mená „fašistický“ a „rasistický“ naznačujú, že ruská vojenská expanzia „Toto nie je len dobytie ukrajinského územia. Revanšistické dobrodružstvo Ruska, najmä od roku 2022, je zamerané na zničenie Ukrajiny ako nezávislého národného štátu a kultúrneho spoločenstva oddeleného od Ruska. Slová a činy ruskej vlády sú v tomto smere do značnej miery konzistentné. Ešte pred 24. februárom 2022 vyhlásenia ruských vládnych predstaviteľov, poslancov a propagandistov naznačovali, že zámery Ruska týkajúce sa Ukrajiny presahujú rámec jednoduchého prekreslenia štátnych hraníc, obnovenia regionálnej hegemónie a ochrany východnej Európy pred westernizáciou. Od roku 2014 Moskva nemilosrdne potláča národnú identitu, kultúru a nálady Ukrajiny.
Bolo by prehnané porovnávať ruskú ukrajinofóbiu s biologickým a eliminačným antisemitizmom nacistov. Iredentistická vojna v Moskve má za cieľ „len“ zničiť ukrajinský ľud ako sebavedomý štát a nezávislú občiansku spoločnosť; Kremeľ sa nesnaží fyzicky zničiť všetkých Ukrajincov, ako sa o to snažili nacisti so Židmi. Ruská agenda však presahuje „obyčajné“ vyhostenie, útlak, deportáciu, prevýchovu a vymývanie mozgov Ukrajincov. Zahŕňa tiež vyvlastnenie, terorizáciu, väznenie, mučenie a vraždenie tých Ukrajincov (a niektorých Rusov), ktorí sa slovom a/alebo skutkom stavajú proti ruskej vojenskej expanzii, politickej nadvláde teroru a kultúrnej dominancii v Ukrajine.
Nie je prekvapujúce, že mnohí Ukrajinci, ako aj niektorí ruskí pozorovatelia, spontánne nazývajú genocídne správanie Ruska „fašistickým“. Milióny Ukrajincov, ktorí zostali v Ukrajine v roku 2022 alebo sa vrátili domov po úteku zo zahraničia, zažívajú zlo Moskvy na vlastnej koži v podobe týždenných leteckých útokov po celej krajine. Mnohé ruské raketové, bombové a bezpilotné útoky na vnútrozemie Ukrajiny nie sú zamerané na vojenské zariadenia alebo zbrojárne. Namiesto toho sú zámerne namierené na civilné budovy, ktoré priamo nesúvisia s obrannými schopnosťami Ukrajiny, vrátane obytných budov, supermarketov, nemocníc a vzdelávacích inštitúcií.
Vojenskí historici môžu tvrdiť, že cielené útoky na civilistov a nevojenskú infraštruktúru nie sú jedinečné pre fašistické vojny. Nálepka fašizmu však prichádza na myseľ väčšine Ukrajincov, ktorí opisujú svoje skúsenosti, pretože ich rodinná história obsahuje skúsenosti s historickým fašizmom, najmä nemeckým nacizmom, vrátane nájazdov nacistickej Luftwaffe. Niektorí starší Ukrajinci si stále pamätajú vojnu Nemecka proti ZSSR.
Fašizmus ako vedecký koncept
Rastúci počet známych odborníkov zo strednej a východnej Európy označuje Putinovo Rusko za fašistické. Naproti tomu mnohí komparatívni historici a politológovia sa vyhýbajú používaniu termínu „fašizmus“ na kategorizáciu putinizmu. Je to spôsobené tým, že používajú úzke definície všeobecného fašizmu. Podľa ich názoru je charakteristickým znakom fašistov od ostatných pravicových radikálov túžba po politickom, sociálnom, kultúrnom a antropologickom oživení.
Fašisti sa často odvolávajú na údajný zlatý vek v dávnych dejinách svojho národa a používajú myšlienky a symboly z tejto mytologizovanej minulosti. Nesnažia sa však zachovať alebo obnoviť minulú éru, ale vytvoriť nové národné spoločenstvo. Fašisti sú na krajnej pravici, ale sú viac revoluční ako ultrakonzervatívni alebo reakční. Dnes by mnohí komparativisti boli opatrní pri aplikovaní termínu „fašizmus“ na putinizmus, pretože sa snaží obnoviť cárske a sovietske impérium, nie vytvoriť úplne nový ruský štát a národ.
Na druhej strane sa putinizmus za posledných 25 rokov vyvinul, a to tak z hľadiska jeho konečných cieľov a každodennej rétoriky, ako aj z hľadiska politiky a spontánnych činov. Putin začal svoju politickú kariéru v službách dvoch najprominentnejších ruských západných demokratov v 90. rokoch, pracoval pre prvého starostu postsovietskeho Petrohradu Anatolija Sobčaka a prvého prezidenta Ruskej federácie Borisa Jeľcina. Keď sa Putin stal premiérom v roku 1999 a prezidentom v roku 2000, putinizmus ešte niekoľko rokov vykazoval niektoré liberálne a proeurópske charakteristiky. Za Putina bolo Rusko v roku 2000 a začiatkom roku 2010 členom Rady Európy, Rady NATO-Rusko a G8. Moskva dokonca rokovala o komplexnej dohode o partnerstve s Európskou úniou do roku 2014.
Ruský domáci politický úpadok od protodemokracie k autokracii sa začal Putinovým nástupom k moci v roku 1999. Až o osem rokov neskôr, počas svojho neslávne známeho prejavu na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii v roku 2007, však Putin oznámil stiahnutie Ruska zo Západu. Odvtedy sa putinizmus stáva každým rokom neliberálnejším, protizápadným, nacionalistickejším, imperialistickejším a agresívnejším, s určitými výkyvmi počas „zmiernenia“Ruská pseudofederácia sa postupne transformovala z poloautoritárskeho na polototalitný štát. Totálna invázia Ruska na Ukrajinu v roku 2022 a jeho súčasný obrat k autoritárskym alebo totalitným štátom v Ázii boli skôr pokračovaním ako zvrátením predchádzajúcich trendov.
Pre väčšinu komparativistov by tieto a podobné udalosti v poslednom štvrťstoročí ruských dejín boli stále príliš malé na to, aby sa putinizmus klasifikoval ako fašizmus. Putinova transformácia ruskej domácej a zahraničnej politiky za posledných 25 rokov má však jasný smer a každým dňom sa prehlbuje. Ruská transformácia znamenala a stále znamená neustály nárast rétorickej agresie, vnútorných represií, vonkajšej eskalácie a všeobecnej radikalizácie, čo vyvrcholí mesačnými hrozbami Ruska jadrovou svetovou vojnou.
Ruskú politiku na okupovaných ukrajinských územiach možno navyše označiť za kvázifašistickú v priamejšom zmysle. Nemilosrdná rusifikačná kampaň, ktorú ruský štát vedie v okupovaných častiach Ukrajiny prostredníctvom cieleného teroru, nútenej prevýchovy a materiálnych stimulov, je zameraná na dosiahnutie hlbokej sociálno-kultúrnej transformácie týchto území. Hoci takáto iredentistická, kolonialistická a homogenizačná politika nie je sama osebe považovaná za fašistickú v komparatívnych štúdiách imperializmu, nástroje, ktoré Kremeľ používa na realizáciu svojej politiky v Ukrajine, a výsledky, ktoré sa snaží dosiahnuť, sú v niektorých ohľadoch podobné fašistickým vnútorným revolúciám, ktoré sa odohrali alebo sa pokúsili uskutočniť v Mussoliniho Taliansku a Hitlerovom Nemecku.
Moskva chce zásadne transformovať dobyté ukrajinské komunity a urobiť z nich bunky kultúrne a ideologicky normalizovaného ruského národa. Ruskí imperiálni ultranacionalisti považujú veľkú časť Ukrajiny za pôvodne ruské územia a nazývajú ich „Novorusko“ a „Malé Rusko“. Takže Ukrajinci – ak je tento termín v Rusku vôbec akceptovaný – sú len subetnickou skupinou veľkého ruského národa, ktorý hovorí ruským dialektom a má skôr regionálny folklór ako národnú kultúru.
Ľudia, ktorí žijú „v Ukrajine“ – alebo „na území zvanom Ukrajina“ – sú v ruskom imperiálnom nacionalizme vnímaní ako obyvatelia území „na okraji“ (okraji) veľkej ríše, a nie ako nezávislá krajina. Podľa ruského iredentistického naratívu boli títo obyvatelia západného pohraničia Ruska oklamaní protiruskými silami, aby vytvorili umelý národ „Ukrajincov“. Zahraniční aktéri, ako napríklad katolícka cirkev, cisárske Nemecko, boľševici v 20. rokoch 20. storočia a/alebo dnešný Západ, rozdelili celoruský národ a oddelili „Veľkorusov“ Ruskej federácie od „Malorusov“ Ukrajiny.
Okupačnú politiku Moskvy v Ukrajine, zameranú na prekonanie civilizačného rozkolu Ruska, údajne spôsobeného zahraničným vplyvom, možno považovať za pokus o vytvorenie novonarodeného „Malého Ruska“. Cieľom Kremľa je uskutočniť lokálnu politickú, sociálnu, kultúrnu a antropologickú revolúciu na územiach Ukrajiny anektovaných Ruskom. Hoci kampane na homogenizáciu obyvateľstva boli v histórii rozšírené a nie sú výlučne fašistické, politika rusifikácie v Ukrajine je podobná klasickej fašistickej domácej a okupačnej politike, takže transformačné ciele Moskvy voči ruským ukrajinským „bratom“ možno považovať za kvázifašistické.
Obnova namiesto revolúcie
Vývoj samotného Ruska je stále ďaleko od fašizmu, keďže Putin a jeho okolie nie sú vnútorní revolucionári, ale skôr predstavitelia režimu pred rokom 1991. Snažia sa čo najviac obnoviť cársky a sovietsky poriadok, nie vytvoriť úplne novú ríšu. Putin vyzerá menej ako ruský Hitler ako posledný nemecký ríšsky prezident Paul von Hindenburg, ktorý 30. januára 1933 vymenoval Hitlera za ríšskeho kancelára.
Na druhej strane, v ruskom imperiálnom nacionalizme Ukrajina nie je cudzou krajinou, ale západným pohraničím Veľkého Ruska. Zatiaľ čo väčšina neruských pozorovateľov chápe politiku Kremľa voči Ukrajine ako vyjadrenie zahraničných priorít Moskvy, mnohí Rusi ju považujú za vnútornú ruskú záležitosť. Agresivita Moskvy voči Ukrajincom pramení z veľkej časti z predpokladu mnohých Rusov, že ide o rodinnú záležitosť, na ktorú sa nevzťahujú medzinárodné právne princípy a humanitárne dohovory.
Mnohým ukrajinským obetiam a neukrajinským odporcom toho, čo Moskva robí v Ukrajine, sa odmietnutie väčšiny komparativistov nazvať Putinovo Rusko „fašistickým“ zdá byť nevhodné, ak nie neúprimné a dokonca nemorálne. Ruské jednotky a okupačná správa v Ukrajine sa najmä od roku 2022 správajú teroristicky, genocídne a niekedy sadistickyV tomto kontexte sa zdá zvláštne tvrdiť, že politika Moskvy a myšlienky, ktoré za ňou stoja, sú jednoznačne, absolútne a výlučne nefašistické.
Iste, neexistuje žiadny ruský ekvivalent nacistických plynových komôr, rovnako ako neexistoval taliansko-fašistický ekvivalent tohto nemeckého zločinu. Ako však klasifikovať zámery Moskvy za masakrami v Buči alebo Mariupole v roku 2022, výbuchom priehrady Kachovka v roku 2023, deportáciou tisícov detí bez sprievodu, masovým mučením ukrajinských vojnových zajatcov alebo ruskými náletmi na ukrajinských civilistov? Tieto zločiny nie sú ani vedľajšími účinkami nepriateľských akcií, ani variáciami neokoloniálnej politiky, ako sa vyskytujú vo všetkých okupačných režimoch. Opatrná klasifikácia ruskej ideológie vyhladzovacej vojny ako „neliberálnej“, „konzervatívnej“ alebo „tradicionalistické“ sa zdá byť neadekvátna. Mnohí pozorovatelia oboznámení s príšernými detailmi politiky Moskvy v Ukrajine budú považovať takéto výrazy za neadekvátne alebo dokonca zavádzajúce.
Na druhej strane, zredukovanie putinizmu výlučne na fašizmus tiež nie je užitočné. Vysvetlenie motivácie vojenskej agresie Moskvy, ktorá len podčiarkuje ultranacionalistický fanatizmus, je neúplné. V dnešnom Rusku je veľa fašistov, vrátane politickej a intelektuálnej elity, ale väčšina kľúčových činiteľov s rozhodovacou právomocou a politikou v Rusku sú cynici, nie fanatici. Dôležitým (ak nie rozhodujúcim) aspektom zahraničnopolitických dobrodružstiev Ruska pred rokom 2022 bola jeho politická ľahkosť, strategická predvídateľnosť, víťazné výsledky, ekonomická dostupnosť a spoločenská popularita.
Ruské vojenské intervencie v Gruzínsku v roku 2008, v Ukrajine v roku 2014 a v Sýrii v roku 2015 boli nielen úspešné. Mali tiež stabilizačný vplyv na Putinovu vládu v rámci primitívnej domácej politiky a ruskej konformnej spoločnosti. Bolo by iracionálne, keby sa Putin nepokúsil tento trik zopakovať začiatkom roka 2022, keď jeho popularita opäť klesla. Vzhľadom na Putinove pozitívne zahraničné a domáce politické skúsenosti počas jeho predchádzajúcich vojenských dobrodružstiev očividne dúfal v úspech aj tentoraz.
Preložené z poľštiny
Text bol publikovaný v rámci projektu spolupráce medzi nami a poľským časopisom Nowa Europa Wschodnia.
Pôvodný názov článku: Czy określenie „faszystowska“ pomáha zrozumieć Rosję?
