Vojna sa skončila. Bohužiaľ, nie naša, ale Blízky východ, vojna Izraela proti… Vlastne, proti komu? Dohoda, podľa ktorej bolo vyhlásené prímerie na izraelsko-libanonskej hranici, sa týka Izraela a Libanonu. Libanonské úrady sú však už dlho nesubjektívne, aspoň na časti svojho územia, kde jedna z najväčších teroristických organizácií na svete, Hizballáh, v skutočnosti vytvorila svoj vlastný paralelný štát. Samozrejme, nikto to neuznal – a nijako zvlášť sa o to nesnažili, rovnako ako ich iránski vládcovia majú úplne iný cieľ – nie vlastný rozvoj, ale zničenie Izraela. Nehovoríme však o nich a do značnej miery ani o Izraeli. A o tých, ktorí túto dohodu presadili. O administratíve súčasného amerického prezidenta Joea Bidena.
Prečo to všetko Izrael a Spojené štáty potrebujú? S Izraelom je jasné – čokoľvek sa dá povedať, závisia od svojho zámorského spojenca. A demokrati zostávajú pri moci – aj keď bez kontroly Kongresu – ďalšie dva mesiace. Zaujímavé je, že táto dohoda, za ktorú izraelský premiér Benjamin Netanjahu už bol kritizovaný časťou miestnej spoločnosti (v Izraeli sa to však deje pravidelne, jeden z Bibiho predchodcov bol dokonca zastrelený za dohodu s Arabmi), uvádza, že izraelská armáda má právo zostať v južnom Libanone dva mesiace. Práve včas na inauguráciu a inauguráciu Donalda Trumpa, ktorý má rovnako ako celá Republikánska strana na rozdiel od Demokratickej strany jasnú proizraelskú pozíciu. Mimochodom, nemožno nespomenúť, že Kamala Harrisová si za kandidátku na viceprezidentku nezvolila guvernérku Pensylvánie s výrečným priezviskom Shapiro – za čo za to v skutočnosti zaplatila, aspoň v tomto vratkom štáte.
Biely dom sa v súčasnosti pohráva s touto dohodou dvoch geopolitických strán naraz. Po prvé, demonštruje svoje schopnosti svetových mierových síl – mohli, zastavili a nedovolili, aby konflikt prerástol do regionálnej (alebo dokonca globálnej, ako sa niektorí obzvlášť drzí analytici a médiá báli) vojny. Po druhé, naďalej flirtuje so svojimi voličmi, ktorí po 7. októbri 2023 naplno prejavili podporu arabskému terorizmu (bez ohľadu na to, do akých verbálnych obalov ho títo ľudia zabalia, podstatou zostáva). Prečo to Biden neurobil v Ukrajine? A prečo Ukrajina nemusí venovať pozornosť izraelskému prípadu?
Po prvé, je jasné, že na zastavenie vojny v južnom Libanone musel Biely dom zastaviť Izrael. Zastaviť vojnu v Ukrajine – Rusko. Prvý je oveľa jednoduchší, Izrael je závislý od americkej vojenskej pomoci (a tiež od práva veta USA v Bezpečnostnej rade OSN, na to by sa nikdy nemalo zabúdať). Rusko nie je závislé od Spojených štátov, aspoň nie preto, aby výzva administratívy jedného prezidenta do administratívy druhého mohla mať také rozsiahle následky.
Po druhé, Izrael sa usadil na cudzom území. Ukrajina, samozrejme, kontroluje aj časť územia niekoho iného, ale oveľa viac nekontroluje svoje vlastné. Izrael nestratil a nestratí svoje územie v dôsledku tejto dohody, s výnimkou kontroly nad územím niekoho iného. Čo, samozrejme, môže vyústiť do útokov z tejto krajiny na izraelské mestá a kibuce. Ale nemusí sa to obrátiť. V každom prípade, zastavte našu vojnu teraz, zostaneme bez našich regiónov. Ktoré ešte treba nejako vrátiť, pretože žiadny prezident ani premiér Ukrajiny nebude súhlasiť s oficiálnym zrieknutím sa ani Krymu – takýto krok bude začiatkom konca jeho politickej kariéry. (A s najväčšou pravdepodobnosťou začiatok nového Majdanu.)
Takže, akokoľvek by sme chceli, izraelský príklad je v našej histórii úplne irelevantný. Naša vojna sa takto nedá zastaviť. Jednoducho na to neexistujú žiadne mechanizmy. Mám podozrenie, že ani Bidenova priama výzva Putinovi s jadrovou hrozbou nebude fungovať. Mimochodom, takto sa vyriešila kubánska raketová kríza. V tom čase sa však John F. Kennedy priamo nevyhrážal Sovietskemu zväzu jadrovými zbraňami, ale všetci chápali, čo sa deje. Okrem toho v tom čase na čele krajiny sústredenej v Moskve stál ideologický komunista, človek, ktorý na vlastné oči videl, čo je to vojna, a nie šialený diktátor, ktorý bol pripravený zničiť aj vlastnú krajinu, aby vymazal povrch zeme a potom sa zmocnil týchto ruín inej osady na Donbase.
Faktor šialeného diktátora hrá dôležitú úlohu v ďalšom prípade, ktorý niektorí protiputinovskí Rusi začali presadzovať ako pravdepodobnú budúcnosť – v prípade kórejskej vojny v rokoch 1950-1953. Faktom je, že bez ohľadu na to, ako veľmi chcel niekto ťahať zastavenie tejto vojny za uši, zastavila sa – áno, samozrejme, a kvôli túžbe sovietskej strany – až keď v Kremli zomrel ten istý šialený paranoidný diktátor, ktorý teraz vládne tejto krajine. Až po Stalinovej smrti prezídium Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu, hlavného kolegiálneho orgánu v komunistickej strane (a teda v celom Sovietskom zväze), odhlasovalo ukončenie vojny.
Pravdepodobne ak Putin teraz zomrie, súčasné „Prezídium Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu“, táto Ruská bezpečnostná rada, bude tiež hlasovať za ukončenie vojny v Ukrajine. Možno aj za cenu vzájomných územných ústupkov – povedzme Kurskej oblasti výmenou za časť Záporožskej (od ZNPP) a Chersonskej oblasti bez pobrežia, pretože Rusko, dokonca aj po Putinovi, si bude chcieť zachovať pozemný koridor na Krym. Možno. Je tu však dôležitý faktor – smrť vodcu. Len to otvára cestu k prímeriu. Mimochodom, je iróniou, že presne to sa stalo v južnom Libanone – hoci vodca, alebo skôr vodcovia Hizballáhu, tam nezomreli, ale boli zabití izraelskou armádou.
Nerobte si žiadne paralely. Nečakajte, že sa kroky niekoho iného budú opakovať v našej histórii. Možno nie je úplne jedinečná, ale určite sa nepodobá na vojnu medzi Izraelom a Hizballáhom a výrazne sa líši od kórejskej verzie. Pretože aj napriek formálnej „nezávislosti“ „DĽR“ a „ĽĽR“ neboli stále ničím iným ako bábkami v rukách Kremľa – zatiaľ čo dynastia Kimov si úplne nezávisle udržiava kontrolu nad KĽDR. Nie bez pomoci Číny a tiež Ruska, ale nezávisle.
To všetko neznamená, že v našej vojne nemôže byť aspoň prímerie. Po prvé, diktátor v skutočnosti nie je večný – a nikto v Kremli nepochová jeho mŕtvolu a nezakryje ju dvojníkom, ako hovoria niektorí potenciálni odborníci. Nanajvýš do okamihu, keď sa moc rozdelí. To bol mimochodom prípad Stalina – zasadnutie prezídia, na ktorom bol Georgij Malenkov vymenovaný za predsedu vlády (a ďalšie funkcie boli rozdelené tým, ktorých sa starší vodca už chystal represiovať), sa uskutočnilo formálne za jeho života, ale v skutočnosti už v situácii, keď nemohol nijako ovplyvniť dianie vo vláde a krajine.
Po druhé, áno, Putina nemožno zastaviť telefonátom. Ale možno aj iné veci. Povedzme, výmenný kurz rubľa. Alebo cena barelu ropy. Pri prvom vidíme, čo sa deje v posledných dňoch a ako zúfalo sa lídri finančného sektora snažia ani nevrátiť výmenný kurz na prijateľnú úroveň, ale aspoň spomaliť jeho pokles. Vidíme, že šéfka centrálnej banky Nabiullina už nemá prakticky žiadnu páku, s ktorou by mohla zachrániť národnú menu a ekonomiku. Okrem toho sa proti nemu postavili také ťažké váhy ako šéf Rostecu Sergej Čemezov (tiež, podobne ako Putin, z generácie 70+), ktorí navrhujú, aby sa situácia veľmi zjednodušila, aby sa Rusko 20. rokov zmenilo na Rusko 90. rokov, kde malá finančná a priemyselná skupina zarobila vážny kapitál a všetci ostatní, absolútna, úplná väčšina Rusov sa ocitla na pokraji chudoby alebo za ňou. A v 90. rokoch Rusko nebolo pripravené na totálne vojny – s výnimkou vlastného územia a aj vtedy Prvý čečenský Kremeľ prehral podpísaním dohody Chasavjurt, na pozadí ktorej súčasný izraelský vyzerá len ako super úspech Netanjahuovho kabinetu.
Putin nie je večný. A Rusko, to, ktoré sme videli 24. februára 202, tiež nie je večné. Len sa neoddávajte zbytočným ilúziám. Navyše, ako vidíme, samotní Izraelčania nie sú so svojou dohodou veľmi spokojní. Po Trumpovej inaugurácii však pravdepodobne začnú nové, oveľa pozitívnejšie obdobie – aspoň v kontexte spolupráce so Spojenými štátmi – v kontexte spolupráce. Aj keď, kto povedal, že to nebudeme mať? Len nevieme, aký postoj zaujme nový Biely dom, nový Kongres (kde je väčšina v rukách nielen trumpistov, ale aj skutočných republikánov v štýle Reagana) k Rusku po 20. januári. Budeme čakať. A brániť sa. To je jediná vec, ktorá nám zostáva.
