Americké voľby spustili silnú vlnu fám o blížiacom sa konci rusko-ukrajinskej vojny a pravdepodobnom uzavretí dohody medzi Moskvou a Kyjevom. Aktívne využívajúc predchádzajúce vyhlásenie novozvoleného prezidenta Donalda Trumpa o jeho zámere dosiahnuť mier do 24 hodín, svetové médiá zrodili úniky informácií o plánoch novej administratívy Bieleho domu. A The Economist dokonca zverejnil možný dátum prímeria – 20. januára 2025. Tento dátum sa zhoduje s Trumpovou inauguráciou. Veľa predpovedí sme však čítali už predtým v časti „Kedy sa vojna skončí“. A zatiaľ sa žiadna z nich nesplnila. Mohlo by to byť tentoraz inak?
V skutočnosti existuje určitý dôvod domnievať sa, že existuje šanca na zastavenie nepriateľských akcií v roku 2025. A nie sú z ríše fantázie. Nikto s istotou nevie, aká bude Trumpova zahraničná politika ako prezidenta. Niektoré z jeho obrysov sa však už objavujú. S najväčšou pravdepodobnosťou sa pozornosť Washingtonu zväčša sústredí na zadržiavanie Číny. Trump zároveň nebude môcť úplne ignorovať hrozbu z Ruska. Jeho prvé vymenovania nenaznačujú, že by sa Spojené štáty mali v úmysle stiahnuť do seba. A verejné posolstvo „mieru prostredníctvom sily“ v súvislosti s vymenovaním floridského kongresmana Mikea Waltza za poradcu pre národnú bezpečnosť je povzbudzujúce.
Nerozhodnosť a strach z eskalácie sa stali synonymom zahraničnej politiky administratívy Joea Bidena. Trump sa bude snažiť byť iný ako jeho predchodca. Zmenami prechádza najmä politika Washingtonu voči Ukrajine. Budúci americký prezident nikdy nebol veľkorysý vo vyhláseniach ako „byť s Ukrajinou tak dlho, ako to bude potrebné“. Často však vyjadroval svoj zámer zastaviť vojnu čo najskôr. Pre Trumpa by zastavenie nepriateľských akcií bolo dobrým prvkom pre PR a dôkazom úspechu jeho zahraničnej politiky. A jeho administratíva bude konať agresívnejšie a agresívnejšie, aby dosiahla tento cieľ, tlačiac Ukrajinu a Rusko k prímeriu. Zároveň je pravdepodobné, že obnovenie územnej celistvosti nášho štátu, aspoň v tejto fáze, bude obetované. Podarí sa však novému americkému prezidentovi nájsť spôsob, ako ukončiť boje?
Ak chcete získať odpoveď na túto otázku, stojí za to objektívne posúdiť súčasnú situáciu. Ukrajinské úrady a spoločnosť teraz oveľa viac podporujú myšlienku prímeria ako v rokoch 2023 alebo 2022. Existuje na to veľa objektívnych dôvodov. A všetci nie sú príliš optimistickí. Rusko-ukrajinská vojna vstúpila do štádia opotrebovacej vojny. Vzhľadom na výraznú prevahu agresora v oblasti ľudských síl, pomoc, ktorú dostáva od iných autoritárskych režimov, a lepšiu schopnosť rozširovať vojensko-priemyselný komplex je Ukrajina nútená sa brániť. A pomaly ustupujte v určitých oblastiach prednej časti. Plazivá ofenzíva ruských síl, ktorá sa začala po neúspešnej ukrajinskej protiofenzíve, sa v posledných mesiacoch zrýchlila. Kurská ofenzíva sa nezmenila na strategický úspech. Upevnila však bojovo pripravené ukrajinské jednotky novým operačným smerom. Okrem toho nepriateľ dostáva značnú pomoc zvonku. A KĽDR dokonca vyslala svoje jednotky proti ozbrojeným silám Ukrajiny. Zahraničná vojenská pomoc Ukrajine je zároveň obmedzená a dávkovaná. Správanie jej partnerov je príliš predvídateľné a pasívne.
Vnútorná situácia v Ukrajine tiež nie je najlepšia. Spoločnosť je unavená. V dôsledku korupcie, systémových problémov s metódami a prístupmi k mobilizácii a nízkej efektívnosti štátneho aparátu sa zvyšuje riziko sociálnej explózie. Existuje veľa otázok o výcviku brancov a spôsoboch riadenia vojenských operácií.
Sociológia čiastočne demonštruje dynamiku verejného sentimentu. Prieskum KIIS ukazuje, že 32 % Ukrajincov je pripravených na územné ústupky Rusku výmenou za mier. V októbri bol zverejnený aj prieskum Razumkovovho centra. Ukázal nárast podielu Ukrajincov, ktorí veria, že rokovania s Ruskom „sú efektívnym spôsobom na dosiahnutie mieru, ktorý by sa mal využiť teraz“, na 35 %. Zároveň s tým nesúhlasí 48 % respondentov.
Tento problém má však aj iný rozmer. Možno bol Putin v roku 2022 stále pripravený hovoriť o nejakej dohode a dokonca od 24. februára povolil stiahnutie ruských jednotiek na líniu. Panika po porážke vedenia Kremľa v Charkovskej oblasti však už dávno pominula. A Západ nechcel Ukrajine poskytnúť dostatok zbraní v prvej fáze vojny, keď bola šanca agresora skutočne poraziť. To umožnilo Ruskej federácii stabilizovať front, vybudovať silné obranné línie a spustiť svoj vojensko-priemyselný komplex. Preto teraz Rusko nemá príliš záujem o prímerie, pokiaľ je situácia na fronte vo všeobecnosti v jeho prospech. Naopak, agresor dúfa, že sa zmocní ešte väčšieho počtu ukrajinských území a sníva o rozpade frontu a vstupe do operačného priestoru.
Smutnou realitou je, že Rusko má teraz silnejšiu vyjednávaciu pozíciu ako Ukrajina. Aby priviedol Putina k rokovaciemu stolu,Na nápravu súčasného stavu pozdĺž súčasnej línie konfrontácie je potrebný vážny pákový efekt. A tento tlak môžu vyvíjať predovšetkým vonkajšie sily. Ale budú ochotní a budú schopní?
Napriek Trumpovej pripravenosti dosiahnuť rýchle prímerie a všeobecnému skepticizmu jeho tímu o možnosti obnovenia územnej celistvosti Ukrajiny v blízkej budúcnosti je pochybné, že sa úplne vzdá podpory nášho štátu. Ak Rusko získa to, čo Putin nazýva víťazstvom, bude to veľká rana pre Trumpov imidž silného a autoritatívneho politika. Potom sa všetky jeho predchádzajúce vyhlásenia o mieri násilím ukážu ako bezcenné prázdne chvály. Je nepravdepodobné, že by Trump chcel získať imidž politika, ktorý sa vzdal Ukrajiny a umožnil Moskve stať sa oveľa silnejšou. A Bidenove vavríny, pod ktorými sa stiahnutie amerických jednotiek z Afganistanu zmenilo na hanebný útek, sú stále príliš čerstvé v pamäti. Bolo by hlúpe, keby Trump dával podobné tromfy na kritiku svojich oponentov. Preto existuje šanca, že po odmietnutí Kremľa urobiť ústupky môže Washington použiť iné metódy vplyvu.
Hlavnou otázkou, ktorá by mala Ukrajincov znepokojovať, je, aké kompromisy s Moskvou bude nová administratíva Bieleho domu považovať za prijateľné. A či sa budú brať do úvahy záujmy Ukrajiny. Najúčinnejším spôsobom, ako prinútiť Kremeľ k ústupkom a mieru, je spôsobiť mu vojenskú porážku alebo mimoriadne bolestivé straty. A to zahŕňa buď dodávku nových typov zbraní s odstránením akýchkoľvek obmedzení ich použitia. Alebo kombinácia vojenského a ekonomického tlaku na Moskvu, ktoré za ňu spolu výrazne zvyšujú cenu za agresiu. Odváži sa to však Trump urobiť, ak si uvedomí, že iné metódy ovplyvňovania Putina boli vyčerpané?
Je potrebné si uvedomiť, že aj keď sa uzavrie nejaká mierová dohoda alebo prímerie, nad Ukrajinou bude neustále visieť hrozba novej ruskej agresie. Rusko si s najväčšou pravdepodobnosťou udrží kontrolu nad časťou, ak nie nad všetkými okupovanými územiami. A hranice z roku 1991 môžu byť dočasne zabudnuté. Hlavnou úlohou za takýchto podmienok bude zabrániť opakovanej agresii Moskvy, zachovať sankcie a neuznanie anexie ukrajinských území svetom. História môže dať Ukrajine šancu vziať si späť to, čo stratila. Na to však potrebuje zachovať svoju nezávislosť a ukrajinský národ. Zmeňte sa a staňte sa silnými.
