Premena Putinovej autokratickej pseudofederácie na totalitnú kópiu ZSSR (myšlienka dane z bezdetnosti pochádza zo Stalinových čias a táto daň mimochodom existovala až do 1. januára 1992) je charakterizovaná procesom, ktorým prešla časť ruskej spoločnosti pred sto rokmi. Hovoríme o relatívne povedanom úteku opozície voči Európe – buď pred prenasledovaním úradov, alebo jednoducho za lepším, pokojnejším životom.
Ruskí emigranti v tom čase viedli iný životný štýl – niektorí podnikali, niektorí písali memoáre a našli sa aj také postavy, ktoré sa snažili zorganizovať nejaké spoločensko-politické štruktúry. Podobná situácia je aj v súčasnej vlne emigrácie z Ruskej federácie (aj keď môžeme povedať „z Moskvy“ a nemýliť sa).
V skutočnosti sú dnešní ruskí opozičníci oveľa aktívnejší – aspoň na úrovni vytvárania zaujímavých udalostí – čo sa vysvetľuje modernými technológiami. Ak v 20. rokoch dvadsiateho storočia fórum bývalej elity bývalého impéria nemohlo zaujímať nikoho v západných médiách, teraz internetové platformy umožňujú rozsiahle šírenie informácií. Kvantitatívne ukazovatele však samy osebe nič neznamenajú (pokiaľ nie sú samy osebe cieľom ruskej opozície). Ale kde je vtedajšia a súčasná ruská politická emigrácia podobná, je ich impotencia. Hoci niektorí z historických predchodcov dnešných utečencov z krajiny FSB sa snažili konať reálne – napríklad jeden z vodcov Socialistickej revolučnej strany Boris Savinkov sa dokonca tajne vrátil do ZSSR (kde ho však zatkli, pretože celý jeho plán sa od začiatku do konca rozvíjal v slumoch GPU).
Súčasná opozícia, ktorá sa zdá byť proti Putinovým potomkom generálnej prokuratúry, uprednostňuje konanie mimo krajiny. Takto sa správa napríklad Julia Navaľná, ktorá bola tento týždeň na obálke časopisu Papel s patetickým sloganom „Chcem byť ženou, ktorej sa Putin bojí najviac“. A stojí za to o tom hovoriť podrobnejšie.
Po prvé, za týmto sloganom nie je nič vážne – je to len sebapropagácia. Ako to viem, môžete sa opýtať. A faktom je, že Julia Navaľná nie je prvou „političkou“ tohto druhu v postsovietskom priestore. Jej predchodkyňou bola Svetlana, manželka bieloruského opozičného a politického väzňa Sergeja Tichanovského. Jediný rozdiel medzi týmito dvoma ženami je v tom, že Sergej Tichanovskij je na rozdiel od Alexeja Navaľného stále nažive. Prinajmenšom ani režim Alexandra Lukašenka, ani malá bieloruská opozícia neoznámili Cichanovského smrť vo väzení. Ďalším rozdielom je, že geopolitický význam Bieloruska je oveľa menší ako rozsah Ruska, takže Svetlana Tichanovská, ktorá bola trochu odhalená na stretnutiach so západnými politikmi, je, úprimne povedané, na politickom okraji.
S Navalnou je situácia iná – aspoň zatiaľ. Ale vo všeobecnosti, ak o tom nehovoríme konkrétne (nepochybne dostane svoje dividendy), ale o ruskej opozícii, všetko je veľmi zlé. Faktom je, že na rozdiel od Bieloruska malo Rusko stále svoju opozíciu, najmä v relatívne demokratickej Jeľcinovej ére. Bieloruská protilukašenkovská spoločnosť nemala ani jednu viac či menej známu a populárnu tvár, zatiaľ čo ruská opozícia sa aj po vražde Nemcova môže pochváliť tým, že má vo svojich radoch bývalého premiéra Michaila Kasjanova, bývalého majstra sveta v šachu Garryho Kasparova, bývalého poslanca Štátnej dumy (už za čias Medvedeva a Putina-navrátilca) Iľju Ponomareva atď.
A zároveň úlohu hlavnej postavy v ruskej opozícii hrá Julia Navaľná, ktorej jediným úspechom (okrem neohrabaného cosplayu scény z xenofóbneho filmu „Brat-2“, tej, kde „prineste nám vodku, odletíme domov“) je, že bola vydatá za skutočného opozičníka. Rovnako ako Svetlana Tichanovská.
A čo robí ruská opozícia? A ona, rovnako ako pred sto rokmi, zdieľa kožu nezabitého medveďa. Navaľného protikorupčná nadácia zariadi škandál s vyšetrovaním aktivít Leonida Nevzlina (bývalého partnera Michaila Chodorkovského v spoločnosti Jukos), potom známy ruský opozičný vloger Maxim Katz zverejní vyšetrovanie proti FBK na YouTube… Jedným slovom, politickí emigranti robili to, čo robili členovia kráľovskej rodiny, ktorým sa podarilo prežiť a utiecť z Ruska – zistiť, kto z nich je správnejší, pravdivejší a legitímnejší potomok. Napríklad potomok Navaľného ako vodcu opozície.
V sovietskej kinematografii existoval taký východný seriál o „nepolapiteľných pomstiteľoch“. Samozrejme, ako každý historický film tej doby, nie je bez propagandistických poznámok. Autori tretej časti filmu s názvom „Koruna Ruskej ríše“ však veľmi presne ukázali bezmocnosť a nezmyselnosť aktivít vtedajšej opozície, ktorá nedokázala pochopiť elementárnu otázku, ktorý z nich je vodcom antikomunistického hnutia. Rovnako ako teraz, aj ruská opozíciaNemôžu ani rozhodnúť o osobe vodcu, v skutočnosti túto úlohu zverili Julii Navaľnej, ktorá, ak by jej manžel nezomrel v Putinovom najnovšom Gulagu, by zostala „manželkou decembristu“.
Takáto opozícia je skutočným darom pre Vladimíra Putina. Rovnako ako pred sto rokmi bola ruská politická migrácia darom pre Josifa Stalina. Čas plynie, ale situácia v Rusku sa nemení ani vo vláde, ktorá sa pri prvej príležitosti ponáhľa k totalite, ani v opozícii, ktorá znova a znova demonštruje svoju bezmocnosť a mení sa na posmech.
