Ukrajinci, ktorých jednota na začiatku vojny bola skutočným výkonom, sa teraz pohybujú opačným smerom, ktorý je po vojne plný vážnych problémov.
Ukrajinská mobilizácia prišla do novej vlny škandálov – pretože „letky TCC“ dosiahli (niektorí Ukrajinci si v tej chvíli vydýchli – „konečne!“) na také významné udalosti, ako sú koncerty na hlavných metropolitných miestach. Okrem toho prišli na koncert Okean Elzy, mierne povedané kapely výnimočnej v dejinách modernej ukrajinskej kultúry – po renesancii v rokoch 2015-2018 na to všetci pomaly zabúdajú, ale kedysi to bola práve OE takmer jedinou ukrajinsky hovoriacou kapelou, ktorú počúvala nielen celá Ukrajina, ale aj jej okolie, napríklad Rusko.
Ale, samozrejme, nebudeme hovoriť o Okean Elzy, je to len príležitosť poukázať na jedinečnosť podujatia – ale na samotný fakt pokračovania v procese busifikácie. A dokonca ani nie pokračovanie, ale zintenzívnenie a rozšírenie. Potom sa dokonca objavili informácie o návšteve legendárneho karpatského letoviska Bukovel (práve tam začiatkom roka 2022, dva mesiace pred vojnou, odpočíval prezident Zelenskyj so svojou družinou). Úrady sa preto rozhodli zintenzívniť svoje úsilie v smere busifikácie, pričom priamo uznali, že je to jediný možný prostriedok na doplnenie ozbrojených síl Ukrajiny čerstvou krvou.
(Mimochodom, textový editor Slovo, v ktorom bol napísaný tento článok, tvrdohlavo opravoval „busifikáciu“ na „rusifikáciu“. Náhoda?)
Medzitým, po začiatku totálnej invázie, bolo v radoch v teritoriálnych náborových centrách oveľa viac ľudí, ktorí chceli brániť svoj štát, ako boli vtedy naverbovaní (a zrejme mohli byť ubytovaní) v ozbrojených silách. Nehovoriac o tom, že každý rok v období medzi druhými minskými dohodami a totálnou inváziou tisíce mužov vo vojenskom veku zmenili miesto registrácie – a boli opatrne poslaní do vojenských lekárskych komisií. To znamená, že TCC by mal uchovávať relatívne čerstvé osobné údaje a stav spôsobilosti na vojenskú službu veľkého počtu občanov. Ale súdiac podľa toho, že busifikácia pokračuje, nielen ten predvojnový (alebo skôr medzivojnový) proces, ale ani tohtoročný proces aktualizácie dát nepriniesol želaný výsledok.
Ale najhoršia vec v tomto príbehu nie je samotný proces busifikácie, ale to, ako naň spoločnosť reagovala. Namiesto obviňovania úradov zo všetkého podľa klasického ukrajinského zvyku (a v tejto situácii by boli tieto obvinenia aspoň čiastočne na mieste), domáca spoločnosť sa rozdelila – presne alebo na niečí odporný návrh – na dve časti a začala sa navzájom obhrýzať. A tu došlo k rozkolu nielen pozdĺž hranice medzi armádou a civilistami, čo je jednoducho najzrejmejší príklad, ale aj pozdĺž štátnej hranice Ukrajiny. Nie, nie na východe, nie na myšlienke „hraníc-1991“, tu sú v zásade všetci viac-menej jednotní – ale na západe. Aby sme pochopili toto rozdelenie, na sociálnych sieťach sa už objavili obvinenia proti núteným emigrantom, aby sa nefotografovali s ukrajinskou vlajkou, pretože, ako sa hovorí, majú toto právo len tí, ktorí v krajine zostali.
A výčitiek tohto druhu – keď to niektorí dokážu a iní nie – sa objavujú každý deň. Čo z dlhodobého hľadiska ohrozuje Ukrajinu vážnymi problémami. Pretože vojna sa skôr či neskôr skončí – víťazstvom alebo porážkou, mierovou dohodou alebo jednoduchým zastavením horúcej fázy, vstupom Ukrajiny do NATO alebo návratom k neutrálnemu štatútu, ale skončí sa ďalšou existenciou Ukrajiny. Samozrejme, nevieme presne, aké sú skutočné hranice (tie formálne zostanú rovnaké, žiadna ukrajinská vláda sa oficiálne nevzdá vlastných regiónov, tým si môžete byť istí), ale myslím si, že aj Kremeľ chápe, čo bude existovať.
Ale spolu s pokračovaním existencie Ukrajiny bude jej politika existovať aj naďalej. A tu, pre mnohých nečakane, sa ukazuje, že neexistuje žiadna ukrajinská spoločnosť, ktorej jednota sa spievala vo februári až marci 2022. A na mieste tejto spoločnosti uvidíme celú kopu rôznych malých komunít – alebo dokonca kást, ako v Indii. Kasty, ktoré budú po prvé žiť podľa princípu „my sme dobrí a všetci ostatní sú zlí“ (bude to znieť obzvlášť presvedčivo v tých kastách, ktoré budú po vojne na vrchole). A po druhé, tento proces povedie k tomu, že už v prvých povojnových voľbách – ak sa neuskutočnia mesiac po skončení vojny, teda v období, keď sú Ukrajinci ešte v anestézii práve tejto vojny – fragmentácia, atomizácia spoločnosti a odhodlanie nevytvárať novú spoločnú európsku budúcnosť, ale hľadať vnútornú. Určite sa nájdu politickí podvodníci a populisti, ktorí v štýle Adolfa Hitlera ukážu prstom na nejakú kastu a povedia, určite povedia sviatosť: „To je ten, kto robí všetko zlé v našej krajine!“
Jedinou otázkou je, kto sa stane „ukrajinskými Židmi“. Aj keď, aspoň zatiaľ, takáto kasta vyvrheľov Ide o takzvané „osoby podliehajúce vojenskej službe“, teda všetky osoby povinné za vojenskú službu, ktoré nie sú v radoch ozbrojených síl Ukrajiny. Hoci každý triezvo zmýšľajúci človek, ktorý si za posledných päť rokov zachoval zvyšky kritického myslenia, alebo sa aspoň zaujímal o svetové dejiny, si okamžite spomenie na prípad Paraguaja, krajiny, ktorá sa v devätnástom storočí zapojila do krvavej 5,5-ročnej vojny Trojspolku. Dôsledkom tejto vojny bolo, že z pol milióna predvojnových obyvateľov krajiny zostalo v Paraguaji iba 25 tisíc mužov. V skutočnosti Paraguaj stratil 90 % svojej mužskej populácie. Samozrejme, nie každý zomrel so zbraňami v rukách, ale zdá sa, že to bol prezident tejto krajiny – mimochodom stále národný hrdina – Francisco Solano López, ktorý sa najviac priblížil myšlienke niektorých ukrajinských vojakov, blogerov a vojenských blogerov: „Každý bude bojovať.“
Odvtedy zostáva Paraguaj jednou z najzaostalejších krajín Južnej Ameriky. Ale aj kolosálnu demografickú nerovnováhu dokázali prekonať len o niekoľko desaťročí neskôr, teda ani nie po jednej generácii – a to aj napriek tomu, že pôrodnosť vo svete bola vtedy očividne vyššia ako teraz v Ukrajine…
Možno sa však hľadanie vinníkov nebude obmedzovať len na „brancov“ – a na konci vojny uvidíme ďalšiu kastu vyvrheľov, ktorých sa väčšina rozhodla obviniť zo všetkých (predovšetkých) hriechov. Akú krajinu takáto „spoločnosť“ nakoniec vybuduje, si môže každý domyslieť. Aj keď je lepšie to nerobiť. Už sme experimentovali s „novými tvárami“, s pokusom „vyjednávať uprostred“. Dôsledky pre Ukrajinu sa ukázali ako veľmi nákladné. Naša budúcnosť možno nebude schopná odolať ďalšiemu krutému experimentu. A potom jednoducho nebude nikto, kto by vstúpil do Európskej únie.
