Po začiatku totálnej vojny veľký počet Ukrajincov (väčšinou žien a detí), doslova niekoľko miliónov občanov, opustil svoju rodnú krajinu, aby sa vyhol zasiahnutiu ruskými guľkami, granátmi a raketami. Mnohí zostávajú emigrantmi dodnes, čakajú na koniec vojny a plánujú sa vrátiť. A zatiaľ čo vojna pokračuje, Ukrajinci sú nútenými hosťami v Európe – a postupne čelia nie veľmi príjemným aspektom života v Európe.
Napríklad bývalý zamestnanec stránky, na ktorej čítate tento text, Galina Chop. Jej syn bol skrátka dlho a systematicky šikanovaný a ani vedenie vzdelávacej inštitúcie, ani rodičia detí agresora nereagovali nijako zvlášť. Príbeh Halie a jej syna sa zároveň líši od príbehov ukrajinských emigrantov, pretože vo Švajčiarsku žije už od predvojnových čias, jej manžel je miestny obyvateľ a jej deti sú etnicky napoly Švajčiari. Problém tu však nie je v ukrajinskom pôvode jej matky (aspoň zatiaľ nie je dôvod tvrdiť opak), ale v tom, že sa líšia od ostatných detí.
A deti ukrajinských migrantiek – líšia sa a priori, bez akýchkoľvek ďalších podmienok, dôvodov a dôvodov. Sú to cudzinci v bohatej, prosperujúcej a tolerantnej Európe. Navyše sa ich na rozdiel od migrantov z Blízkeho východu a severnej Afriky neboja, pretože odtiaľ odchádzajú väčšinou muži, ktorých napríklad v Nemecku charakterizujú slová, ktoré napríklad vyleteli z úst futbalistu Toniho Kroosa, ktorý dlho hral v Španielsku. (Nič zvláštne, len priznal, že ako otec bol pokojnejší žiť v Pyrenejach, pretože v Nemecku nebolo pre mladé dievčatá ako jeho dcéra veľmi bezpečné chodiť po večeroch.) A ukrajinské ženy, dokonca aj v nútenej emigrácii, sa usadia, pracujú a snažia sa vytvoriť aspoň nejaké pohodlie pre seba a svoje deti.
Povedzme to ešte otvorenejšie a úprimnejšie – naši nútení utečenci a ich deti v Európe, napríklad v Nemecku, sú sami obeťami agresie. Zo strany tých istých „Nemcov“, ktorí boli repatriovaní zo Sovietskeho zväzu alebo SNŠ a ktorých jediná túžba žiť v bohatej krajine zostala z nemeckých koreňov ich otcov a starých otcov. Ale zároveň s Channel One a Putinom v televízii.
Nejde však len o otvorenú agresiu, ale aj o skrytú aroganciu miestnych obyvateľov voči ukrajinským migrantom. Čo, samozrejme, „nikto nevolal“ k sebe – ale zároveň to nebolo Nemecko, či to nebola jej bývalá kancelárka Angela Merkelová, ktorá urobila všetko možné, od summitu NATO v Bukurešti v roku 2008 až po plynovod Nord Stream 2, aby Ukrajina zostala v ruskej pasci a v snahe uniknúť z tejto pasce zaplatila strašnú, kolosálnu cenu, ako za Európu 21. storočia? Cena? A predsa, kto z Nemcov si to bude pamätať…
Na jednej strane sú všetky tieto príbehy len ojedinelými prípadmi, ktoré nemožno spojiť do jedného súvislého obrazu. Ale na druhej strane nám dávajú príležitosť zamyslieť sa nad jednou veľmi dôležitou, možno hlavnou otázkou v živote: prečo vôbec potrebujeme Ukrajinu?
Samozrejme, Ukrajinci, ktorí už niekoľko rokov žijú v európskych krajinách, teraz už vedia o silných proruských náladách v EÚ a na jej okraji (občas sa opýtajte, ako ruské peniaze drhnú mozgy aj Islanďanom, ktorí sú tak ďaleko od našich dvoch krajín, že sú príliš leniví prísť na to, kto z nás je práve tu). A o kvalite určitých služieb. Vezmite si napríklad „Ukrzaliznytsia“, „Nova Poshta“ alebo mnoho ďalších ukrajinských služieb, ktoré navrátilci jednoducho zbožnia, keď uvidia a hlavne sami pocítia, ako napríklad vlaky jazdia v Nemecku.
Ale to všetko nie je hlavná vec. To všetko je samozrejme nepríjemné, ale s takýmito problémami a nuansami môžete žiť. A nie je zlé žiť, ako ukazujú európske skúsenosti. A na čo si nemôžete zvyknúť, je skutočnosť, že aj v tejto bohatej, úspešnej a krásnej krajine, ako obal od čokolády, ste druhotriedny človek. A skôr či neskôr vám to pripomenie.
Hlavná vec v Ukrajine nie sú lacné zubné služby, nie presná (aj v čase vojny!) železničná komunikácia, nie rýchle poštové služby. Hlavná vec v Ukrajine, samotná podstata jej existencie ako štátu, je možnosť byť tu, na tejto zemi, na tomto území, v tejto krajine, SEBE. Byť Ukrajinec a vedieť, že vás za to nikto nebude šikanovať, nadávať, ani biť. Preto potrebujeme štát pod trojzubcom a modro-žltou vlajkou. Byť útočiskom, byť domovom tohto veľkého európskeho národa.
A to v žiadnom prípade nie je naša myšlienka. Otcovia zakladatelia vytvorili štát Izrael s rovnakým účelom – aby Židia z celého sveta mali miesto na svete, kde by neboli vyhladení za to, že sú Židia. Áno, Izraelčania sú neustále nútení brániť sa, odraziť agresiu svojich susedov, ktorí sa pravdepodobne nikdy neupokojia. Ale vedia s istotou, čo je tu doma, muž v uniforme k nim nepríde, aby ich poslal do koncentračného tábora. Preto je holokaust taký dôležitý v dejinách Izraela – pretože je večnou pripomienkou toho, prečo Židia potrebujú svoju vlastnú krajinu. Len mať miesto na planéte, kde sa holokaust už nikdy nezopakuje.
A pre Ukrajincov by sa Ukrajina mala nakoniec stať takýmto miestom. Pretože ani na Východe, dokonca aj na Západe, stále nie sme doma. Nemôžeme sa spoliehať na vládu, pretože je nám cudzia, má svoje vlastné problémy, svoju vlastnú spoločnosť, ktorej problémy vyrieši v prvom rade. A tu, medzi Sanmi a Severskými Doneckými, medzi Pripiatou a Čiernym morom, je naše útočisko. Náš domov. A práve pre svoju existenciu – a nie za hranicami roku 1991, nie pre európsku integráciu, ale pre existenciu domova pre Ukrajincov – táto vojna pokračuje. My tento domov potrebujeme, ale Rusi nie. A to, čo potrebujú, sme videli nielen v Buči, Izjume či Chersone, ale aj v bavorskom meste Murnau am Staffelse, ktoré drvivá väčšina Ukrajincov nepozná, kde boli v apríli 2024 dobodaní dvaja ukrajinskí občania len preto, že sú Ukrajinci. A dobodal ho Rus.
