Úspešná a hlboká invázia Ukrajiny na ruské územie 6. augusta 2024 zmenila tón diskusie o rusko-ukrajinskej vojne. Ukrajinská operácia, ktorá by sa uskutočnila úplne nečakane, by mohla mať významný vplyv na oficiálne neutrálne krajiny vrátane Číny. Západ podporoval a bude naďalej podporovať Ukrajinu bez ohľadu na operáciu Kursk a jej výsledky. Naopak, pokračujúca ukrajinská okupácia legitímneho ruského štátneho územia prináša nový rozmer nezápadnému prístupu k vojne.
Ukrajinská ofenzíva, ak ju Moskva rýchlo a úplne neodrazí, zásadne mení pozíciu Kyjeva v hypotetických rokovaniach, ktoré od začiatku vojny v roku 2014 oficiálne podporujú mnohé tretie strany. Doteraz sa Kyjev v komunikácii so zahraničnými partnermi musel spoliehať výlučne na morálne a právne argumenty, odkazujúce na globálny poriadok založený na medzinárodnom práve. Teraz je naopak teoreticky možné menej normatívne, transakčnejšie a možno pre mnohých aktérov jednoduchšie usporiadanie medzi Ruskom a Ukrajinou.
Mier výmenou za suverenitu
Pred operáciou Kursk vojensko-politická konštelácia opakovane viedla k rokovacím formátom a dohodám o prímerí, ktoré boli pre Kyjev veľmi nevýhodné – na bilaterálnej aj multilaterálnej úrovni. Dohody podpísané Kyjevom, ktorý bol pritlačený k múru – Minsk I v roku 2014 a Minsk II v roku 2015 – ako aj následné rokovania o situácii na Donbase – prebiehali väčšinou pod neoficiálnym heslom „mier výmenou za suverenitu“. Minské dohody predpokladali, že Kyjev by skutočne mohol dosiahnuť dohodu o pevninskej Ukrajine a prípadne získať späť kontrolu nad de facto Ruskom okupovanými časťami Donbasu. Podľa minských dohôd by to však bolo možné len vtedy, ak by Kyjev umožnil miestnym bábkam Moskvy na východe Ukrajiny, aby sa stali legitímnymi hráčmi v ukrajinskej politike.
V rokoch 2014 – 2021 boli nástrojom Kremľa na realizáciu tohto neokoloniálneho plánu na znovudobytie Ukrajiny pseudovoľby na Donbase, ktoré zabezpečili dve nerovné dohody z Minska. Absurdita situácie spočívala v tom, že Kyjev musel usporiadať miestne a regionálne voľby na východoukrajinských územiach, ktoré v čase hlasovania boli a mali zostať de facto pod kontrolou Moskvy. Samozrejme, takéto predstavenie by mohol Kremeľ zmanipulovať rovnakým spôsobom, akým Putin vedie svoje „voľby“. Suverenita Ukrajiny by bola obmedzená na ruských zástupcov s právom veta inštalovaným na Donbase. Medzitým bol anektovaný Krymský polostrov úplne vylúčený z rozhovorov v Minsku.
Mier pre bezpečnosť
Rozhovory v Istanbule v roku 2022 sa konali pod neoficiálnym heslom „mier výmenou za bezpečnosť“. To znamenalo, že Moskva je pripravená ukončiť svoju „špeciálnu vojenskú operáciu“ v Ukrajine, ak Kyjev bude súhlasiť s výraznými obmedzeniami obrany a účasti v medzinárodných alianciách. Zjavným zámerom Kremľa bolo radikálne oslabiť národnú bezpečnosť ukrajinského štátu, izolovať ho od vonkajších partnerov a zbaviť ho schopnosti brániť sa. Návrh Istanbulskej dohody stanovoval, že hoci Ukrajina dostane bezpečnostné záruky, Rusko si ponechá právo vetovať blokovanie medzinárodnej pomoci Ukrajine. V dôsledku toho by sa Ukrajina stala buď novým povojnovým Fínskom, satelitným štátom podobným „ľudovým republikám“ sovietskeho bloku, alebo druhým Bieloruskom – a ľahkou korisťou v prípade ruskej invázie. Neúspech istanbulských rozhovorov viedol v septembri 2022 k nezákonnej anexii štyroch juhovýchodných regiónov Ukrajiny Ruskom.
V ďalšej fáze Rusko prešlo na ešte právne nihilistickú stratégiu „mieru za zem“ voči Ukrajine. Podľa tohto návrhu na urovnanie, ktorý Kremeľ donedávna šíril, by Ukrajina musela nielen obmedziť svoju suverenitu, ale aj súhlasiť s ruskou anexiou okupovaných ukrajinských území. Okrem toho Kremeľ požadoval, aby Kyjev odovzdal Moskve neokupované časti štyroch ukrajinských regiónov „pripojených“ k Rusku – Luhansk, Doneck, Záporožie a Cherson. Kremeľ oficiálne aj neoficiálne varoval, že alternatívou k tomuto návrhu je, aby Rusko pokračovalo vo svojej genocídnej vojne až do úplného zničenia Ukrajiny – s použitím zbraní hromadného ničenia alebo bez nich.
Minsk III sa blíži
Tieto ruské koncepty Kremeľ v poslednom desaťročí neustále propaguje v rôznych médiách, na verejných fórach a v medzinárodných organizáciách. V dôsledku toho boli čiastočne alebo dokonca otvorene prijaté mnohými tretími stranami. Medzi zástancami ruského právneho a normatívneho nihilizmu voči Ukrajine patria západné pacifistické skupiny aj samozvaní „rereligiáni“Alistov a medzinárodných pravicových radikálnych síl, ako aj rôznych predstaviteľov tzv. globálneho Juhu.
Od roku 2014, keď ruská okupácia ukrajinských území pokračovala a rozširovala sa, sa každý rok stáva myšlienka, že sa Ukrajina aspoň čiastočne vzdá svojho územia a/alebo suverenity, čoraz populárnejšia po celom svete. Aj keď ústupky Moldavska, Gruzínska a Ukrajiny v minulosti im neumožnili znovu získať kontrolu nad územiami svojich štátov, ako sa dohodli s Ruskom. Tieto predchádzajúce dohody medzi Moskvou a jej bývalými kolóniami tiež nepriniesli mier do Európy. Nech je to akokoľvek, mnohé, ak nie väčšina, západných a nezápadných politických a intelektuálnych elít považovali ukrajinské „kompromisy“ za cestu k ukončeniu vojny a trvalému urovnaniu.
Keď Rusko v roku 2024 dosiahlo určitý vojenský úspech na východe Ukrajiny, na obzore sa objavila dohoda – Minsk III – s novými obmedzeniami územnej celistvosti a politickej nezávislosti Ukrajiny. Stalo sa tak na pozadí pretrvávajúcej medzinárodnej nevedomosti o minulosti ruského iredentizmu a naivity o budúcnosti ruského imperializmu. Mnohí pozorovatelia sa stále domnievajú, že hodením – po Podnestersku, Abcházsku, „Južnom Osetsku“, Kryme, Donecku, Luhansku, Záporoží a Chersone – do úst ruského krokodíla bude konečne možné nasýtiť tohto nepochopiteľného plaza.
Preformátovanie vnímania vojny
Kyjev sa od 6. augusta snaží zmeniť priebeh tejto debaty násilným vytváraním nových faktov v teréne. Operáciou v Kurskej oblasti sa Ukrajina chce odkloniť od pochybných dohôd o „suverenite/bezpečnosti/pôde výmenou za mier“ k intuitívnejšej výmene území. Podľa tejto myšlienky je pripravená vrátiť svoje novo obsadené kánonické ruské územia výmenou za oslobodenie ukrajinských území, ktoré okupuje od roku 2014.
To stavia Putina do ťažkej pozície. Na jednej strane pokračujúca strata kontroly Moskvy nad legitímnym ruským štátnym územím znepokojuje a bude naďalej znepokojovať Kremeľ a na druhej strane sú anektované územia na východe a juhu Ukrajiny podľa ruskej ústavy v znení zmien a doplnení z rokov 2014 a 2022 oficiálne ruským majetkom.
Pre väčšinu ruskej elity a obyvateľstva je obnovenie plnej kontroly Moskvy nad jej vlastným geografickým územím dôležitejšie ako trvalá okupácia nelegálne získaných pozemkov, ktoré zvyšok sveta považuje za ukrajinské. Integrácia anektovaných území do ruského štátu a ekonomiky je navyše nákladná a bude to tak aj v budúcnosti. Nezákonné anexie ukrajinských regiónov budú naďalej brzdiť rozvoj Ruska, vyčerpávajú zdroje a udržiavajú západné sankcie.
Nezápadný faktor
Nová ukrajinská stratégia, ktorú sledujeme od 6. augusta, môže poskytnúť ďalšie argumenty nielen „holubiciam“ v ruskom vedení, ale aj niektorým medzinárodným partnerom Ruska, predovšetkým Číne. Umiernení politici v ruskej vláde a vo vládach iných krajín, ktoré majú záujem o ukončenie vojny, tvrdia, že anexie ukrajinských území by sa mali zvrátiť výmenou za obnovenie územnej celistvosti Ruska. Myšlienka dohody „pôda za územie“ bude každým týždňom čoraz populárnejšia, pokiaľ bude Ukrajina schopná udržať si svoje okupované ruské územia. Iste, v samotnom Rusku bude narastať tlak na Putina, aby konečne vrátil tieto územia pod kontrolu Moskvy, či už vojensky alebo diplomaticky.
Ak Kremeľ nedokáže zastaviť inváziu na Ukrajinu konvenčnými zbraňami, môže sa o to pokúsiť použitím jadrových alebo iných zbraní hromadného ničenia. Takáto tragická eskalácia by však bola medzinárodným spoločenstvom vnímaná negatívne a zásadne by zmenila povahu vojny. Konečný výsledok „špeciálnej vojenskej operácie“ v roku 2022 bude úplne nepredvídateľný nielen pre Kyjev, ale aj pre Moskvu. Dokonca aj ruskí partneri, ako sú Čína a India, môžu zmeniť svoj postoj k nepredvídateľnej Moskve, čo by mohlo byť katastrofou pre ruskú ekonomiku.
Pre Putinov režim sú oba scenáre – ďalšie poníženie v Kursku a nebezpečná jadrová eskalácia – riskantné. Pravdepodobne sú obe považované za nežiaduce aj v Pekingu a iných nezápadných hlavných mestách. V tomto kontexte by dohoda „pôda za pôdu“, ktorú Moskva v súčasnosti odmieta, mohla byť prijateľným východiskom z konfliktu. Ak bude Ukrajina naďalej okupovať ruské územie, diplomatické riešenie konfliktu bude čoraz viac podporovať nielen časť ruskej elity, ale aj zahraničné vlády. Hlavnou otázkou však je, či sa nezápadné krajiny, ktoré oficiálne zostávajú vo vojne neutrálne, najmä Čína, stanú zástancami spravodlivého mieru.
Závery
Za posledných niekoľko rokovUž dva a pol roka sa mnohé oficiálne neutrálne krajiny sveta zasadzujú za okamžité a bezpodmienečné zastavenie nepriateľských akcií a mierových rozhovorov medzi Moskvou a Kyjevom. Napríklad v 12-bodovom mierovom pláne Číny z februára 2023 sa v odsekoch 4 a 5 spomína prímerie a „začiatok mierových rozhovorov“. V šesťbodovom spoločnom brazílsko-čínskom mierovom pláne z mája 2024 sa v odseku 2 navrhuje prímerie a „začiatok mierových rozhovorov“:
„Všetky strany musia vytvoriť podmienky pre obnovenie priameho dialógu a pracovať na deeskalácii situácie až po úplné prímerie. Čína a Brazília podporujú usporiadanie medzinárodnej mierovej konferencie vo vhodnom čase, uznanej Ruskom aj Ukrajinou, s rovnakou účasťou všetkých strán a spravodlivou diskusiou o všetkých mierových plánoch.“
Tieto a podobné návrhy doteraz znamenali, že Ukrajina má viac-menej ďalekosiahle uspokojenie ruských územných apetítov. Tentoraz Ukrajina obsadením ruského štátneho územia začiatkom augusta tohto roku pripravila pôdu pre transakčnú dohodu, ktorá kontrastuje s doteraz navrhovaným nespravodlivým mierom. Otázka za milión dolárov znie: Zareagujú na túto novú situáciu nezápadné krajiny, najmä Čína, ktorá sa oficiálne zaviazala k mieru a rokovaniam, a ak áno, ako?
Vladimir Putin a ďalší predstavitelia ruského režimu dali jasne najavo, že invázia Ukrajiny na ruské územie znemožnila rokovania. Tento posun v verejnej podpore Kremľa rusko-ukrajinským mierovým rokovaniam, ktorý trvá už desaťročia, nie je prekvapujúci. V súčasnej situácii už prímerie nie je de facto kapituláciou Ukrajiny pod rúškom diplomatickej dohody. Rokovania medzi Moskvou a Kyjevom by teraz mali skutočný zmysel, pretože obe krajiny môžu získať a stratiť územie. Mierové rozhovory však stratili pre Kremeľ svoju funkciu. Koniec koncov, doteraz predpokladali koniec vojny len vojenským alebo diplomatickým víťazstvom nad Ukrajinou, a nie vzájomne prijateľným riešením.
Rusko je však ekonomicky a technologicky silne závislé od zahraničnej podpory, predovšetkým od Číny. Niektorí z kľúčových politických a ekonomických spojencov Ruska, ako napríklad Severná Kórea, Irán a Sýria, majú jasný záujem na ruskom víťazstve, ak nie na pokračovaní samotnej vojny. Iné krajiny, ktoré sú viac či menej priateľské k Rusku, ako napríklad Čína, India alebo Brazília, môžu mať protichodné vnútorné a vonkajšie záujmy, ktoré prispejú buď k pokračovaniu vojny, alebo k rýchlemu dosiahnutiu mieru.
Nasledujúce týždne ukážu, aké silné sú pacifistické alebo militantné tendencie v týchto krajinách. Budú Peking a/alebo iné mocné nezápadné hlavné mestá ochotné a schopné chopiť sa príležitosti a presvedčiť Moskvu, aby ukončila vojnu? Majú krajiny ako Čína, India a Brazília natoľko záujem o mier, aby využili svoj medzinárodný vplyv na to, aby prinútili Rusko sadnúť si za rokovací stôl? Ambivalentná situácia, ktorá sa vyvinula od začiatku augusta 2024, môže byť poslednou šancou zabrániť ďalšej eskalácii a výraznému šíreniu vojny mimo rusko-ukrajinského frontu.
Preložené z poľštiny
Text bol publikovaný v rámci projektu spolupráce medzi nami a poľským časopisom Nowa Europa Wschodnia.
Pôvodný názov článku: Operacja kurska stanowi wyzwanie dla Chin
