Nedávno sa do rusky hovoriaceho priestoru YouTube dostal pomerne rozsiahly filmový projekt – dokumentárny film „Unpast Time“ („Unpast Time“) režiséra Jana Wizinberga, kreatívneho riaditeľa medzinárodnej spoločnosti Lorem Ipsum, ktorá spolupracuje s ruským Jeľcinovým centrom. Film rozpráva o búrlivých 90. rokoch v Rusku, hoci v prvej epizóde sa pomerne veľa času venuje Gorbačovovej perestrojke druhej polovice 80. rokov.
Je jasné, že film je prevažne projeľcinovský, aj keď môžete vidieť aj vyváženú kritiku prvého ruského prezidenta. Preto možno tento projekt vnímať ako „dôstojnú odpoveď“ na dokument „Zradcovia“ („Zradcovia“), ktorý vytvorila opozičná Ruská protikorupčná nadácia, ktorý bol ostrou kritikou samotného Borisa Jeľcina aj jeho okolia, ktorého mnohí predstavitelia sa stali vodcami ruskej opozície v exile.
Hádky a rozkoly v modernom ruskom opozičnom hnutí nás však v súčasnosti nezaujímajú, už len vzhľadom na prakticky zanedbateľný vplyv ruskej opozície na súčasnú politickú situáciu v samotnom Rusku. Rád by som však upozornil na niekoľko zaujímavých (alebo skôr slabých) momentov vo filme „Unpast Tense“. Napríklad vynechanie v sérii o ozbrojenej konfrontácii medzi ruským prezidentom Jeľcinom a Najvyšším sovietom Ruskej federácie (vtedy sa tak ešte nazýval ruský parlament) na jeseň 1993. Dovoľte mi pripomenúť, že sa to skončilo tankovým útokom na „Biely dom“ (ako sa nazývala budova ruského parlamentu).
V tejto sérii sa spomína, že na pomoc ruským poslancom prišli „ozbrojení a bojom zocelení Podnesterskí“. Je to zaujímavé, film je desaťdielny film, podrobne opisuje všetky dôležité udalosti 90. rokov a potom zrazu – ups, z ničoho nič nejakí Podnesterčania so zbraňami a bojovými skúsenosťami. Divák, ktorý sa predtým zvlášť nezaujímal o históriu rozpadu ZSSR a snažil by sa získať všetky informácie o tých časoch z tohto zásadného filmu, by bol vôbec ohromený. A to všetko preto, že tvorcovia filmu hanblivo premeškali nepohodlný moment pre Rusko a samotného Borisa Jeľcina o prvej hybridnej vojne, ktorú Ruská federácia viedla na území nezávislej Moldavskej republiky v roku 1992. Áno, áno, to isté liberálne a demokratické Jeľcinovo Rusko, ktoré ešte nestihlo poriadne opustiť úniu, ale už posielalo svoje „ichtamnety“ do Podnesterska, provokovalo tam separatistické akcie, financovalo vojnu, vyzbrojovalo militantov, ktorí mali bojovať s legitímnou moldavskou vládou. A už v roku 1993 prišli do Moskvy „Podnesterskí“, vychovávaní a vyzbrojovaní Jeľcinovým režimom, aby bojovali s tým istým Jeľcinom.
Ďalšia takáto epizóda vo filme, ktorá mala pozorného diváka ohromiť, sa týkala prvej čečenskej vojny. Hovorí o absolútne katastrofálnom obrnenom nálete v Groznom v decembri 1994. Čečenské milície potom strieľali na ruskú útočnú jednotku takmer ako na strelnici a vystrelili ju do centra mesta. Zničených bolo asi štyristo tankov a obrnených transportérov. Tisíce ruských vojakov boli zabité a zranené a stovky boli zajaté.
Bolo by logické, aby autori filmu vysvetlili: odkiaľ čečenské milície vzali všetky tieto zbrane, aby úplne porazili ruskú tankovú armádu? A od samotnej „hybridnej vojny“, ktorú Jeľcinovo Rusko viedlo proti Gruzínsku na území Abcházska v rokoch 1992-1993. A aby sami príliš nezažiarili, postavili Rusi pred seba Čečencov a predstierali, že tam bojujú podľa vlastného uváženia, „za slobodu národov Kaukazu“. V skutočnosti boli čečenskí militanti vyzbrojení ruským ministerstvom obrany a vycvičení inštruktormi z ministerstva bezpečnosti, predchodcu FSB.
Je známe, že kľúčovú úlohu v abcházskej vojne a vo víťazstve abcházskych separatistov nad ozbrojenými silami Gruzínska zohral „abcházsky prápor“ („prápor“ je čisto konvenčné označenie, v skutočnosti táto bojová jednotka mala viac ako päťtisíc vojakov) pod velením Šamila Basajeva. Áno, ten istý Basajev, ktorý bol neskôr v Rusku označený za „teroristu číslo jeden“. Bol to Šamil Basajev s dvesto svojimi bojovníkmi, ktorí v júni 1995 uskutočnili odvážny nálet z Čečenska do Budjonovska, vzali niekoľko tisíc rukojemníkov, držali ich v miestnej nemocnici, obratne odrazili všetky útoky ruských špeciálnych síl a nakoniec dosiahli splnenie svojho ultimáta od ruských úradov. A ultimátum znelo nasledovné: ukončenie vojny v Čečensku a stiahnutie všetkých ruských vojsk odtiaľ.
Prečo si teraz pripomíname Basajeva, ktorý zomrel v roku 2006? Zomrel, ale jeho meno a spomienka na neho nečakane vyvolali malý medzinárodný konflikt. A medzi kým? Medzi Ruskom a samozvanou a neuznanou „Abcházskou republikou“ pod jeho kontrolou, ktorá zostáva medzinárodne uznaným územím Gruzínska. ZistiťBolo poznamenané, že Abcházci si stále vážia a ctia svojho „národného hrdinu“ Šamila Basajeva. Je im jedno, že Rusko má najnegatívnejší postoj k nemu, k jeho pamiatke, že aj po Budjonovsku zorganizoval sériu významných teroristických útokov na ruskom území s mnohými obeťami. A v Štátnom múzeu Abcházska, prestavanom v roku 2012 po vojne ruskými peniazmi, bola celá výstava s názvom „Hrdina Abcházska“ venovaná Basajevovi, a preto jeho portrét visel na prominentnom mieste.
Je zaujímavé, že výstava venovaná Basajevovi bola zorganizovaná pred viac ako desiatimi rokmi, ale až teraz si ju všimli Rusi a veľmi rozhorčení. Najprv sa o tom informácie objavili na kanáli Hard Blog Telegram, potom o tom začali písať ruskí z-blogeri, provládni politológovia a aktivisti. Všetci vyjadrili hlboké rozhorčenie nad skutočnosťou, že takmer ich rodení Abcházci oslavujú „teroristu“.
Abcházci sa však nemienili tak ľahko vzdať uctievania Basajeva. Správa múzea uviedla, že nebude fotografovať, kým nebude vydaný oficiálny dekrét zbavujúci militanta titulu Hrdina republiky. „Počas vlasteneckej vojny ľudu Abcházska nám pomohol poraziť armádu Štátnej rady Gruzínska. Je súčasťou našej histórie. Sami ho neodfotíme,“ uviedlo múzeum.
Nakoniec došlo k štátnemu protestu. „Demonštráciu portrétu Š. S. Basajeva v expozícii Štátneho múzea Abcházska považujeme za neprijateľnú,“ uviedlo vo vyhlásení ruské veľvyslanectvo v Abcházsku.
Abcházci sa trochu bránili, no nakoniec sa museli podriadiť, pretože neuznané Abcházsko z vojenského a finančného hľadiska je založené výlučne na pomoci Ruska. Bývalá perla kaukazského Čierneho mora už dávno stratila svoj štatút medzinárodného letoviska. Pobrežné mestá bez turistov chátrajú, kedysi svieže sanatóriá sa rúcajú, reštaurácie krachujú. Taký je osud prakticky všetkých separatistických formácií vyprovokovaných Ruskom k separatistickým krokom.
