1. augusta neskoro večer pristálo na vojenskej leteckej základni Andrews lietadlo prilietajúce z Ankary. S letom sa nestretol nikto iný ako prezident Spojených štátov Joe Biden a viceprezidentka Kamala Harrisová. Pasažieri lietadla boli práve prepustení z ruských väzníc: americký novinár, korešpondent The Wall Street Journal v Moskve Evan Gershkovich, reportér Rádia Sloboda Alsou Kurmasheva a bývalý americký mariňák Paul Whelan.
Niekoľko hodín predtým pristálo na nemeckom letisku Kolín nad Rýnom/Bonn lietadlo, ktoré zatkli aj ruskí opozičníci Vladimir Kara-Murza a Iľja Jašin, náčelníci štábu Alexeja Navaľného Lilia Chanysheva, Ksenia Fadeeva a Vadim Ostanin, novinár Andrej Pivovarov, umelkyňa Alexandra Skochylenko, aktivista za ľudské práva Oleg Orlov, petrohradský cyklistický aktivista Herman Moyzhes. Medzi cestujúcimi bol aj nemecký občan Rico Krieger, odsúdený na smrť v Bielorusku a omilostený Alexandrom Lukašenkom, a traja jeho krajania Dieter (Demuri) Voronin, Patrick Schoebel a Kevin Leake. Sám spolkový kancelár Olaf Scholz prišiel z Berlína, aby sa s nimi stretol.
A ďalšie, tretie „dojímavé“ stretnutie bývalých väzňov, ale už v západných väzniciach, sa uskutočnilo na moskovskom letisku Vnukovo. Vladimír Putin privítal vraha FSB Vadima Krasikova so všetkými poctami vlády, ako aj rôznych kremeľských hackerov, podvodníkov a neúspešných špiónov, ktorých mená sú úplne nedôležité.
Došlo teda k akejsi výmene zajatcov, ktorú odborníci označujú za najväčšiu od konca druhej svetovej vojny. Biden označil operáciu za „výkon diplomacie“. Možno to tak bolo. Skúsme na to prísť.
Putinov rozhovor
Najprv si pripomeňme všeobecne smiešny a úplne klamlivý rozhovor, ktorý ruský diktátor Vladimir Putin poskytol populárnemu americkému vlogerovi Tuckerovi Carlsonovi. Bol v tom však jeden zaujímavý bod z pragmatického hľadiska. Týkala sa už spomínaného amerického novinára Evana Gershkovicha. Bol zadržaný FSB v Jekaterinburgu a obvinený zo špionáže a „spravodlivý“ ruský súd vyniesol úplne neadekvátny trest – 16 rokov v kolónii s maximálnou ostrahou. Aj keď všetko, čo Gershkovich robil, sa zaoberalo čisto novinárskou činnosťou.
Dá sa predpokladať, že Carlson išiel do Moskvy takmer s istotou, že sa mu ľahko podarí vyjednať prepustenie Gershkovicha. „Nie je špión,“ trval na svojom vloger a požiadal Putina, aby chudáka prepustil. Možno dokonca v zákulisí oficiálneho rozhovoru, takpovediac, mimo záznamu, sprostredkoval pozdravy od Donalda Trumpa a žiadosť o prejavenie dobrej vôle voči americkému občanovi v mene budúcej spolupráce.
Putin bol však neúprosný. Je také ľahké vziať a pustiť takého vzácneho rukojemníka? Nikdy. Ale je celkom možné vymeniť. A priamo v rozhovore ruský vodca bez toho, aby ho menoval, dal jasne najavo, za koho je Kremeľ pripravený vymeniť Gershkovicha:
„V jednej krajine, v krajine spojenej so Spojenými štátmi, sedí muž, ktorý z vlasteneckých dôvodov zlikvidoval banditu v jednom z európskych hlavných miest. Viete, čo robil počas udalostí na Kaukaze? Nechcem povedať, ale poviem: poslal našich zajatých vojakov na cestu a potom im prešiel autom cez hlavy. Čo je to za človeka a je to človek? Ale v jednom z európskych hlavných miest ho vyradil vlastenec. Či to urobil z vlastnej iniciatívy alebo nie, je iná otázka,“ povedal ruský prezident.
Tucker Carlson sa pokúsil Putinovi protirečiť a povedal, že Evan Gershkovich nič také neurobil. „Je to len novinár,“ povedal americký vloger znova. Putin však opäť ukázal, že mu je jedno, čo Gershkovich urobil alebo či vôbec niečo urobil. Je v ruskom väzení a ruské úrady si s ním môžu robiť, čo chcú. Prinajmenšom zabiť opozičného lídra Alexeja Navaľného alebo hlavného audítora Sergeja Magnitského.
Putinov vrah
Putin teda v rozhovore jednoznačne naznačil svojho verného vraha Vadima Krasikova (známeho aj ako Vadim Sokolov). V Nemecku si odpykáva doživotný trest za vraždu gruzínskeho občana, čečenského poľného veliteľa Zelimchana Changošviliho. Práve ten druhý Putin opísal ako kanibalistického banditu, čo je absolútna lož. Pretože ak by Changošvili skutočne urobil to, čo mu ruský diktátor pripisoval, nikdy by v Nemecku nedostal politický azyl. V skutočnosti bol veľmi šikovným veliteľom, jeho jednotka zabila veľa ruských vojakov a policajtov. Ale to všetko sa dialo počas bojov a nič iné. Niekto môže mať otázku: prečo HangoŠvili nezostal v rodnom Gruzínsku, ale odišiel do Nemecka? Pretože musel utiecť z Gruzínska, pretože po nástupe proruských síl k moci bol niekoľkokrát zavraždený. Zaujímavé je, že keď Changošvilimu bol udelený azyl v Nemecku, Moskva nikdy nepožiadala Berlín o jeho vydanie, čo je ďalším dôkazom Putinových klamstiev.
Azyl v Nemecku nezachránil Changošviliho pred ruskými represáliami, v auguste 2019 bol zastrelený v berlínskej štvrti Tiergarten, vlastne v centre mesta. Nemeckým strážcom zákona sa podarilo zadržať vraha, teda toho istého Krasikova (Sokolova), ktorý bol skutočne na mieste činu.
Pár slov o tomto Krasikovovi. To je presne to, čo môže nazvať zabijakom kanibalov. Západné spravodajské služby naznačujú, že bol Putinovým osobným strážcom, pravdepodobne ich kontakty siahajú až do čias, keď bol Putin zástupcom starostu Petrohradu. Je známe, že spolu navštívili strelnicu.
A okrem toho bol Krasikov profesionálny vrah a spočiatku ani nie vrah FSB, ale čisto gangsterský: strieľal najmä podnikateľov na príkaz ich konkurentov. V roku 2014 bol Krasikov zaradený na zoznam hľadaných ruskou políciou prostredníctvom Interpolu ako podozrivý z vraždy. V roku 2015 bol však zatykač stiahnutý, ale Krasikovova fotografia sa zachovala v databáze Interpolu. Zrejme práve vtedy vrah odišiel do služieb Kremľa. Bohužiaľ nevieme, koho ďalšieho zabil na Putinov rozkaz, ale s istotou vieme, že v roku 2019 mu bol objednaný Changošvili a on rozkaz splnil.
V októbri 2020 začal Vyšší krajinský súd v Berlíne súdne konanie v tomto prípade Krasikova. A 15. decembra 2021 bol odsúdený na doživotie.
Zachráňte vraha
Kremeľ sa pokúsil vytiahnuť Krasikova z nemeckých barov takmer okamžite po jeho zadržaní. A to prostredníctvom širokej škály kanálov. Moskva ponúkala najrôznejšie možnosti výmeny. Odborníci tvrdia, že všetky tieto pokusy boli otrasené neústupnosťou Berlína, aj keď Washington súhlasil s návrhmi Kremľa, ktoré počítali najmä s prepustením Gershkovicha a amerického námorníka Paula Whelana.
Ruským orgánom FSB bolo jasné, že nebude možné tak ľahko dosiahnuť to, čo chcú. Potrebný je mnohostranný prístup, ktorý by nemeckým orgánom nenechal inú možnosť. A tu sa do hry zapojilo Bielorusko – jediná európska krajina, ktorej legislatíva stanovuje trest smrti. Okrem toho tam popravy nielenže nie sú zakázané, ale aj praktizujú. Jediné, čo zostávalo urobiť, bolo nájsť vhodnú obeť. Musel to byť nemecký občan, a to úplne nevinný, ktorý sa náhodou ocitol v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Mal vyvolať maximálne sympatie nemeckej spoločnosti. A bol tam jeden – zamestnanec nemeckého Červeného kríža, Rico Krieger.
Nie je podrobne známe, ako sa ruskej FSB alebo bieloruskej KGB podarilo nalákať Kriegera do Bieloruska a zaradiť ho pod článok, najmä za účasť na aktivitách pluku Kastus Kalinouski (čo je úplná lož). A záleží na tom. Faktom je, že nie menej „spravodlivý“ ako ruský bieloruský súd prekvapivo rýchlo uznal Nemca vinným podľa článkov: „Nezákonné konanie týkajúce sa strelných zbraní, streliva a výbušnín“ (článok 295 Trestného zákonníka Bieloruskej republiky), „Úmyselné zneužitie dopravných a komunikačných trás“ (článok 309 Trestného zákonníka Bieloruskej republiky), „Vytvorenie alebo účasť v extrémistickej formácii“ (článok 361-1 Trestného zákonníka Bieloruskej republiky), „Činnosť agentúry“ (článok 358-1 Trestného zákonníka Bieloruskej republiky), „Mercenarizmus“ (článok 133 Trestného zákonníka Bieloruskej republiky) a „teroristický čin“ (článok 359 Trestného zákonníka Bieloruskej republiky). Na základe týchto obvinení bol Rico Krieger odsúdený na smrť zastrelením.
Šach mat Berlína. Pokračovať v odpore proti prepusteniu Krasikova v skutočnosti znamená usmrtiť svojho občana. Je nepravdepodobné, že by to nemecká spoločnosť prijala s pochopením. Áno, toto rozhodnutie nebolo pre nemeckú vládu jednoduché, o čom svedčí jej vyhlásenie, zverejnené po výmene názorov: „Bolo potrebné vybrať si medzi záujmom štátu na výkone trestu odňatia slobody pre odsúdeného zločinca a slobodou, fyzickou pohodou a v niektorých prípadoch v konečnom dôsledku životmi nevinných ľudí väznených v Rusku a tých, ktorí sú nespravodlivo väznení z politických dôvodov. Záväzok chrániť nemeckých občanov a solidarita so Spojenými štátmi boli dôležitými motívmi.“
Ako vyjednávať s banditmi?
A pre Washington bola táto výmena prekvapivo úspešnou diplomatickou operáciou, „diplomatickým výkonom“, ako poznamenal Biden. Na jeho realizácii sa podieľalo mnoho osobností z rôznych krajín. Okrem Nemecka to bolo aj Poľsko, Slovinsko a Nórsko. Turecko urobilo veľa práce, ktorá sa snaží udržať štatút platformy pre kontakty medzi nepriateľskými štátmi. Turkov mimoriadne zaujíma najmä skutočnosť, že budúce pravdepodobné rokovania medzi Ukrajinou a Ruskom sa uskutočnia na ich vlastnom území.Možno v tom istom Istanbule.
Rusko sa na druhej strane snažilo ukázať, že napriek všetkým svojim agresívnym akciám je stále vyjednávateľné. Ale je to naozaj tak? Rovnako dobre by sa dalo považovať za vyjednávateľných lupičov, ktorí sa zmocnili banky s rukojemníkmi a vyjednávajú s políciou: „Nebudeme zabíjať rukojemníkov a vy nám poskytnete auto, „zelenú ulicu“ a natankovaný vrtuľník na letisku.“ Pretože to je presne to, čo Putinov režim konal – v skutočnosti naverboval nevinných rukojemníkov do „výmenného fondu“, aby nakoniec prinútil Západ prepustiť Krasikova.
Prečo bol Krasikov pre Putina taký dôležitý? Ďaleko od toho, čo poznajú od čias Petrohradu. Pripomeňme si, ako ľahko sa vzdal svojho „kuchára“ Jevgenija Prigožina a poslal ho na druhý svet. Povráva sa, že Putin mal prsty aj v smrti svojho bývalého šéfa a filantropa Anatolija Sobčaka. Preto, ako hovoria Rusi, priateľstvo je priateľstvo a tabak je oddelený.
V prípade Krasikova bolo pre Putina hlavnou vecou ukázať, že „nie je brat“. Strieľajte, vyhadzujte do vzduchu, otrávte nepriateľov Kremľa. Aj keď vás chytia, skôr či neskôr vás dostaneme z väzenia. Taká dobrá propagácia pre budúcich kremeľských vrahov.
A zároveň akt zastrašovania rôznych ruských opozičných emigrantov. Ako, pozor, dostaneme ťa zo zeme a zabijeme. Naši vrahovia sa teraz neboja nikoho a ničoho.
A čo s tým má spoločné Navaľného smrť?
Okrem toho nás tento výmenný prípad prinútil pozrieť sa na smrť Alexeja Navaľného v ruskej kolónii novým spôsobom. Pamätáte si, ako Putin niekoľkokrát hral cirkus a hovoril, že je pripravený vymeniť opozičného lídra aj teraz? Ale tu je problém – vzal to a zomrel. Nuž, je to predsa lož, ako všetko, čo ruský diktátor tak „úprimne“ uisťuje. Nepustil Navaľného z väzenia, nieto ešte odišiel živý do zahraničia. Putin sa strašne bál, že Navaľnyj bude schopný zjednotiť nesúrodú ruskú opozíciu, inšpirovať ju svojou energiou. Je ťažké povedať, či by sa to naozaj stalo, a nikdy sa to nedozvieme.
Pamätajte, že keď bol Navaľnyj nažive, Putin ho nikdy neoslovoval menom. Pre neho je „bloger“, „nemecký pacient“, „extrémistický zločinec“ a tak ďalej. Ale po jeho smrti si ruský vodca akosi okamžite spomenul na svoje meno a priezvisko. A samotné reči o Navaľnom už Putina neprivádzali do nevyhnutného zmätku.
Pretože podľa mnohých odborníkov to bola Navaľného smrť, ktorá rozviazala ruky Kremľu na uskutočnenie tejto rozsiahlej výmeny. Ak by bol Navaľnyj nažive, bol by číslo jeden v rade na výmenu, pretože Západ by požadoval jeho prepustenie. A ak nie je žiadny človek, nie je problém. Putin považoval všetkých ostatných za nie takých nebezpečných. A keďže už nebolo možné výmenu oddialiť, problém bolo potrebné odstrániť… A to opäť súvisí s otázkou Putinovej schopnosti vyjednávať. Áno, banditi sa tiež dokážu dohodnúť na určitých otázkach, ale to nemá nič spoločné s medzinárodným právom, medzinárodnými zmluvami a dohovormi.
