Hlavnou udalosťou leta 2024 bola samozrejme ofenzíva Ozbrojených síl Ukrajiny (do určitého bodu – v režime „nie sme tam“) na území Kurskej oblasti Ruskej federácie. Táto vojenská operácia nebola len prvou úspešnou ofenzívou ukrajinských síl po Slobožanskej ofenzíve v lete-jeseni 2022, ofenzíve, ktorá umožnila v pomerne krátkom čase presunúť front o niekoľko kilometrov na východ. Aj keď tento faktor samozrejme netreba podceňovať – jedného dňa budú Kurskú ofenzívu analyzovať aj vojenskí teoretici. Ale keďže nie sme na špecializovanom vojenskom zdroji, povieme si o inom aspekte tohto príbehu.
Vráťme sa k januáru až februáru 2022. A pripomeňme si, ako ruský diktátor Vladimir Putin (nazvime veci pravými menami) vydieral západný demokratický svet a požadoval nielen to, aby mu dal Ukrajinu (a samozrejme všetky ostatné bývalé sovietske republiky), ale aj obnovenie jaltského status quo. To je v skutočnosti vrátiť svetový poriadok do situácie z roku 1988, keď bola časť Európy pod kontrolou Kremeľskej ríše – a samotná táto ríša bola jedným z centier bipolárneho sveta. (V skutočnosti to bolo, samozrejme, tripolárna, ale v ZSSR v skutočnosti nechceli nezávislosť a subjektivitu Číny, pretože v socialistickom svete nemôžu existovať dve centrá moci, ak je v kapitalistickom svete len jedno).
A Putin vydieral Západ veľmi jednoduchým argumentom – vojnou. Svet vlastne nič nové nevidel, Európa to všetko akosi zažila koncom 30. rokov minulého storočia, keď sa inému diktátorovi, Adolfovi Hitlerovi, podarilo zmocniť sa Alsaska, Rakúska, Sudet a zvyšku Českej republiky a Moravy výlučne vydieraním. A Poľsko, aspoň čiastočne, hoci sme tu už museli bojovať. Tento príbeh bol však aj ďalším argumentom pre Hitlerovho mentálneho potomka Vladimíra Putina a jeho západných oponentov – pretože nacisti stále vyhrali vojnu s Poliakmi. Hoci dve veľké európske krajiny, Veľká Británia a Francúzsko, sa postavili za Poľsko alebo sa ho aspoň pokúsili postaviť naraz.
Takže rok 2022 bol pre Putina Hitlerovým rokom 1939 – musel bojovať. A tento príbeh, na rozdiel od poľských, francúzskych a následných kampaní Wehrmachtu, sa pre ruskú armádu, mierne povedané, zmenil na problémy. Povesť „druhej armády sveta“, povesť impozantného a neporaziteľného tyrana (pamätáte si na túto sektu, ktorá stále verí, že Putin všetkých prekonal?) – utrpela. Čiastočne, ale hmatateľne.
Ale do určitého bodu sa Vladimír Putin stále mohol cítiť víťazom. Vtrhol na územie cudzej krajiny, obsadil a anektoval časť regiónov tejto krajiny – a nezaplatil za to. To samozrejme nie je „nič“, ale sebaúcta prezidenta Ruskej federácie mu stále umožňovala naďalej hrať úlohu alfa samca, mocného tohto sveta. A z času na čas vystrašiť svet svojím hlavným tromfom – jadrovými zbraňami. Ktorý, buďme úprimní, strácal svoju silu a zastrašovanie s každým mesiacom totálnej vojny. Napriek tomu to bola skutočná superveľmoc, aj keď pod sankciami, aj keď proti armáde nasýtenej západným vybavením. Ale potom sa zrazu, v auguste 2024, stal Kursk…
A ukázalo sa, že všetky tie strachy, ktorých je telegramový kanál bývalého viceprezidenta Ruskej federácie Dmitrija Medvedeva plný – ospravedlňujem sa za otvorenosť, stojí to za hovno. Poplašné šírenie, ktoré vedenie Kremľa začalo ešte pred začiatkom vojny, bolo potom pravidelne využívané týmto „gopnikovým argumentom“ počas vojny na území Ukrajiny. A potom ozbrojené sily Ukrajiny vstúpili na medzinárodne uznané územie Ruskej federácie, zmocnili sa časti územia Ruskej federácie – oveľa viac ohrozujúce národnú bezpečnosť…
Ale čo vidíme? A vidíme, že nedošlo k žiadnym jadrovým útokom – ani na ukrajinské jednotky, ani na ukrajinské mestá v tyle. A s najväčšou pravdepodobnosťou sa to nikdy nestane. Samozrejme, odmietnutie použitia zbraní hromadného ničenia možno vysvetliť mnohými spôsobmi. A tento časový tlak nie je len zo západu, ale aj z východu, z Pekingu. A pochopenie strategického nebezpečenstva pre celú planétu, pre celú civilizáciu. (Aby som bol úprimný, tomuto argumentu je ťažké uveriť v Putinovej hlave – ale nech je to tak.)
Faktom však zostáva, že úroveň ohrozenia Ruskej federácie a Putinovho režimu dosiahla takmer najvyššiu úroveň (zostáva vidieť ukrajinské jednotky v Moskovskej oblasti a útoky dronov a HIMARS na hlavné mesto ríše). A nevideli sme adekvátnu reakciu – primeranú neustálym a početným hrozbám, ktoré bolo počuť spoza múrov moskovského Kremľa.
Čo by to mohlo znamenať? Len jedna vec. Vladimír Putin sa ukázal ako najobyčajnejší gopnik, ktorý sa v klasickom štýle petrohradských brán rozhodol obeť zastrašiť a okradnúť ju bez použitia sily. A všetko sa skončilo tým, že obeť nielenže začala klásť odpor, ale aj zatĺkla gopnika do solar plexu rovnakými mosadznými kĺbmi, aké si vzal so sebou na „špeciálnu vojenskú operáciu“.
Koniec koncov, aj napriek vzácnemu územiu obsadenému ukrajinskou armádou v celom Rusku je to veľmi bolestivá rana. Samotní Rusi začali šíriť tému, že „prvýkrát od Veľkej vlasteneckej vojny vkročila noha agresora na svätú ruskú zem“. (V skutočnosti nie po prvýkrát, vezmite si aspoň príbeh o Damanskom ostrove, ktorý Čína znovu dobyla v roku 1969 – ale nie každý Rus, ktorý sa tak obával „prvotne ruského Krymu“, si tento prípad vôbec pamätá.) Úder, ktorý demonštruje všetku slabosť kremeľského režimu. Ukázalo sa, že Putin je príliš slabý nielen na to, aby sa zmocnil niekoho iného, ale nie je schopný ani brániť svoju vlastnú právnu obhajobu. A každý, kto ho pozorne sleduje, si to nemohol nevšimnúť.
Slabosť verejnosti je to, čoho sa bojí každý diktátor. Preto Lukašenko v roku 2020 behal po Minsku so guľometom (nedal si ho strieľať – bola to demonštrácia sily). Preto sám Putin, ktorý poznal fóbie Angely Merkelovej, priviedol svojho psa na spoločné podujatie s vtedajšou nemeckou kancelárkou. A teraz…
A teraz Putin ukázal celému svetu nielen slabosť – videli sme to už v roku 2022, keď jeho vojská utiekli z Kyjeva a odhalili svetu svoju neľudskú tvár v Buči – ale skutočnú slabosť. Diktátor, ktorý bol začiatkom roka 2022 považovaný za pána tretiny sveta bez troch dní (alebo 96 hodín, záleží na tom, ako to počítate), sa v auguste 2024 ukázal ako neschopný zachrániť svoje územie pred cudzou armádou.
A to je Putinova hlavná porážka v Kurskej oblasti. Pretože aj keby ozbrojené sily Ukrajiny opustili Sudžu o mesiac alebo šesť mesiacov, nikto nikdy nezabudne, že to nebola mocná Zlatá horda, nie veľké Bonaparte Francúzsko, nie Hitlerova Tretia ríša, ale skromná, malá Ukrajina (ktorá, ako hovorili ruskí propagandisti, „porazíme v horúcej vojne o dva dni“), ktorá sa zmocnila a ovládla toto územie. A „druhá armáda sveta“ nemohla nič urobiť s ukrajinskými jednotkami, ktoré pred 10 rokmi v skutočnosti neexistovali.
