Teraz som si mimovoľne spomenul na svoje myšlienky a nálady spred desiatich rokov. A v prvej polovici augusta 2014 boli dosť optimistickí. Áno, aktívna fáza takzvanej protiteroristickej operácie stále prebiehala, hoci všetci pochopili, že táto eufemistická skratka skrýva vojnu medzi Ruskom a Ukrajinou, aj keď v obmedzenom rozsahu. Naše ozbrojené sily sebavedome tlačili na nepriateľa, postupovali vpred, oslobodzujúc jednu osadu za druhou od podmienečných separatistov. Áno, z Ruska dostali zbrane, obrnené vozidlá, muníciu a dokonca aj živú silu (dočasne). Zdalo sa však, že žiadna sila nemôže zastaviť našu spravodlivú ofenzívu. Našťastie v tom čase ešte neprišiel do kotla Ilovajsk.
Zároveň sa nálada na Západe radikálne zmenila k lepšiemu. Podarilo sa im spamätať zo šoku spôsobeného barbarským zostrelením osobného lietadla Boeing 777 A konečne si uvedomiť, kto je tu krvavý vrah, ktorý ohrozuje bezpečnosť celého kontinentu. A hlavná vec je začať si uvedomovať, ako v takejto situácii konať.
Takmer tristo ľudských životov stálo Západ toto uvedomenie. Keď raketa odpálená 17. júla 2014 ruským systémom protivzdušnej obrany Buk zostrelila osobné dopravné lietadlo Malaysian Airlines letiace z Amsterdamu do Kuala Lumpur na lete MH17. Áno, teraz už vieme, že to bola „malá krv“, bez ohľadu na to, ako cynicky to môže znieť. Pretože dnes vidíme rozsah tragédie, ak krvilačného diktátora nezastavia včas všetky sily a prostriedky. Ale v tom čase sa civilizovaný svet, hoci zvyšoval tlak na Moskvu, stále snažil nájsť kompromis.
„Je čas, aby Európa ukázala, že je skutočne vplyvná. Posilnenie sankcií je jediná vec, ktorej Vladimír Putin skutočne rozumie,“ zdôraznili autoritatívne nemecké noviny Welt vo svojom článku uverejnenom v auguste 2014.
A len pred niekoľkými týždňami boli publikácie v nemeckej tlači oveľa bezzubejšie, ak nie sympatickejšie k Moskve. V kruhoch európskych intelektuálov bola stále populárna myšlienka Russland verstehen „Aby som pochopil Rusko.“ Až po tragédii MH17 sa táto myšlienka začala spochybňovať: „Putin verstehen? (Rozumiete Putinovi?) „Ak chcete, môžete sa pokúsiť pochopiť aj Hitlera.“
Tón vyhlásení nemeckých publicistov o Moskve bol citeľne vyostrený. A to sa stalo charakteristickým nielen pre žurnalistiku a nielen pre Nemecko. Aj keď, samozrejme, mediálne útoky Putinversteiers, teda tlače, ktorú môžeme podmienečne nazvať „Gazprom“, pokračovali. A dlho sa vo svete objavovali články ako ten v nemeckom vydaní TAZ (sympatizujúci s ľavicou) „Pravda o lete MH17“ (Die Wahrheit über Flug MH17). Jeho autor sa pomocou princípu cui bono snaží dokázať, že za nehodu môžu Spojené štáty, Ukrajina, dokonca aj Izrael, ale nie Rusko a proruskí militanti, pretože ich reputácia, ako vidíte, len utrpela…
Takéto myšlienky a ich nositelia sa však stiahli na okraj všeobecného západného diskurzu. Umiernení politici Európskej únie sa zrazu zmenili na aktívnych kritikov Moskvy. Kto by pred niekoľkými dňami hádal, že vtedajší prezident Moskvy nakloneného Bulharska Rosen Plevneliev verejne nazve Rusko „agresívnym a nacionalistickým“.
Vtedy sa Mark Rutte, vtedajší premiér Holandska, krajiny, ktorá poskytla útočisko dcére Vladimíra Putina, zmenil na lojálneho priateľa Ukrajiny a horlivého nepriateľa Ruska. V skutočnosti začal dávať Kremľu ultimáta a vyzýval EÚ, aby prehodnotila vzťahy s Ruskom. Vtedajší britský premiér David Cameron začal hlasno žiadať Kremeľ. Od tej doby sa Londýn vydal pevným protiputinovským kurzom a neodchýlil sa od neho, ale len posilnil.
Vtedy Západ postupne začal vidieť svetlo. Pohodlná ilúzia „dobrého Putina“ a možnosť „resetu“ vzťahov s Ruskom bola rozptýlená (spoiler: ale nie úplne). Kyjev preto logicky dúfal, že Európska únia aj Spojené štáty uvalia na Kremeľ prísnejšie sankcie a budú proti nemu uplatňovať adekvátnejšiu politiku, ktorá už nebude zabezpečovať ústupky agresora.
A Putin sa vôbec bál. Okamžite 17. júla zavolal vtedajšiemu americkému prezidentovi Barackovi Obamovi (hoci to neurobil niekoľko mesiacov). Ospravedlňoval sa, točil sa ako had na panvici a hovoril, že Rusko do tohto incidentu vôbec nebolo zapojené. Nie sme to my, sú to Ukrajinci, Marťania, je to on, kto vybuchol (spomeňte si, ako Putin s hrôzostrašnou tvárou na tvári komentoval tragédiu ponorky Kursk v relácii Larryho Kinga: „Utopila sa“). Ale Obama, ktorý už bol vyzbrojený materiálmi od CIA, FBI a NSA, o tom samozrejme nedokázal Obamu presvedčiť.
To je miesto, kde by celý civilizovaný svet vyvíjal tlak na Kremeľ, zatiaľ čo ruské vedenie bolo v úplnom sklone. Bola tu reálna šanca prinútiť Rusko zastaviť vojnu na Donbase a dostať sa z ukrajinského územia. Západní lídri však v tom čase neprejavili pevnosť. Po niekoľký raz. A bohužiaľ nie naposledy.
Napriek všetkému západní politici naďalej verili (alebo skôr neverili, ale presvedčili samých seba), že Rusko sa stále môže integrovať do civilizovaného sveta. Najmä Berlín nechcel stratiť svoje záujmy v Rusku. V prvom rade hovoríme o exporte high-tech produktov – elektroniky, obrábacích strojov, vozidiel. A Obama, ktorý nedávno inicioval „reset“ vzťahov s Kremľom, nestratil nádej na pokračovanie tejto práce.
A Putin vydržal svoj strach, postupne sa spamätal a videl, že je pre neho všetko v poriadku, je možné pokračovať v agresii. A nielen pokračovať, ale aj posilňovať. Posilniť na najvyššej úrovni – zavedením pravidelných ruských jednotiek na Ukrajinu. Vtedy sme sa dozvedeli o Ilovajsku… Potom tu boli „Minsk-1“, „Minsk-2“, Debalceve. A totálna invázia bola len otázkou času. Pretože už vtedy bolo jasné, že Putin nebude tak ľahko obmedzovať svoj projekt „Novorusko“, ale radšej ho rozširuje, pokiaľ sa mu to podarí. Investovalo sa do toho príliš veľa úsilia a peňazí. Spustený zotrvačník vojny, Moskva by ho nedokázala tak ľahko zastaviť, aj keby chcela. Ale bolo celkom možné to zastaviť s pomocou západnej moci.
