Téma možných rokovaní medzi Ukrajinou a Ruskou federáciou bola tak či onak prenášaná počas totálnej vojny, ktorá trvá už dva a pol roka, a predstaviteľmi rôznych geopolitických táborov. Účel týchto vyhlásení, vhadzovania a diskusií je odlišný – samozrejme závisí od toho, kto, kedy a v akej situácii tieto vyhlásenia robí. Jednou z týchto postáv je „prezident“ Bieloruska Alexander Lukašenko. Minulý týždeň sa k tejto téme opäť vrátil – a to na najvyššej možnej úrovni v rozhovore pre jeden z propagandistických pilierov Putinovho režimu, televízny kanál Rossija1.
V skutočnosti samotný fakt, komu a kde Lukašenko povedal, čo bolo povedané, je isté vysvetlenie. Takéto mediálne udalosti vo svete Vladimíra Putina (a niet pochýb o tom, že Lukašenko a ešte viac „Rusko 1“ sú Putinovým svetom) sú zvyčajne jasne naplánované a pripravené. Nejde teda o improvizáciu, o improvizáciu bieloruského diktátora, o „túžbu pomôcť“, ako niektorí prezentujú účasť Alexandra Lukašenka na príbehu povstania Jevgenija Prigožina. Improvizácia, improvizácie, „gestá dobrej vôle“ v tomto súradnicovom systéme sú z definície nemožné. Preto je potrebné počúvať Lukašenkove slová, posolstvá, ktoré poslal v rozhovore.
Hlavným posolstvom, ako už bolo spomenuté, boli slová o rokovaniach. Lukašenko to samozrejme prezentoval tak, že Ukrajina potrebuje v prvom rade rokovania a mier. Bohužiaľ (pre oboch východoeurópskych diktátorov) už nie je možné prísť so špeciálnymi argumentmi – aspoň „prezident“ Bieloruska akosi hanblivo zabudol spomenúť možnosť ďalšieho raketového útoku na energetický systém s použitím iba faktora jadrových zbraní. Na čo, povedzme si úprimne, na to Ukrajina ani Západ v skutočnosti nereagujú.
Lukašenkovou úlohou však bolo prezentovať potrebu rokovaní cez prizmu Ukrajiny. Preto sme museli použiť jadrovú paniku, pretože jednoducho nie je na čo tlačiť. Ukrajinský energetický sektor so všetkými svojimi problémami stále preukázal svoju schopnosť prežiť – zatiaľ čo začiatok ruského používania severokórejskej balistiky je dôkazom opačného procesu. Po prvé, ak by sme mali dostatok rakiet, neponížili by sme sa pred Kim Čong-unom. Po druhé, každý v Ukrajine si to všimol – balistika nepredstavuje hrozbu pre veľkú časť Ukrajiny, západne od Žytomyru. A to je aspoň TPP Burshtyn, o ktorého stave sa teraz prakticky nehovorí – a robia to veľmi dobre, pretože čím menej pozornosti, tým väčšia bezpečnosť. Keď sa deti začali vracať do škôl na západe Ukrajiny, objavili sa aj obavy z možných raketových útokov a jeden takýto útok je tragédiou kolosálnych rozmerov. Ale ako vidíme, nič také sa nestalo. Z rôznych dôvodov, ale nestalo sa tak. Pravdepodobne je to spôsobené nedostatočnou reakciou verejnosti, teda „zmyslom míňať drahé rakety na niečo, čo sa dostalo na okraj spoločnosti“.
Keď sa vrátime k rokovaniam, uznávame, že aj Ukrajina potrebuje mier. Ako normálna, logická a základná podmienka pre život a rozvoj štátu a spoločnosti. Ukrajina však ukázala, že aj počas totálnej vojny, ak nie na celom území (čo je logické), ale v mnohých regiónoch môže nastoliť viac-menej normálny život. V západných regionálnych centrách sa v roku 2023 začali otvárať rôzne prevádzky až po nákupné centrá. A v Rusku, mimochodom, nákupné centrá sa začali zatvárať po tom, čo niektoré západné spoločnosti opustili trh pod hrozbou sankcií.
Ale, samozrejme, Putinovi je to jedno. Je nepravdepodobné, že by sa staral ani o rady na chlieb niekde v Jekaterinburgu alebo dokonca v Lipecku, teda veľmi blízko Moskvy. V Kurskej oblasti nie sú rady na chlieb, ale skutočná vojna. Z Kurska do Moskvy je to oveľa bližšie ako z Uralu. No a čo? A nič. Kremeľ aj propagandisti predstierajú, že sa nič strašné nestalo. Okrem toho postavy ruskej „televízie tisícich kopcov“ už začali hovoriť, že na dočasnej strate ich území nie je nič hrozné. (Tu treba poznamenať, že v sovietsko-postsovietskom priestore nie je nič trvalejšie ako dočasné. Idol Rusov Leanid Brežnev, ktorého v roku 1964 takmer všetci v Kremli považovali za dočasnú postavu, by to mohol potvrdiť, keby sa dožil dodnes.)
A to, prosím, páni, v krajine, ktorá bola slovami pripravená ísť priamo do svätej vojny o niekoľko tichomorských ostrovov, ktorých mená si pravdepodobne nikto z ruských obyvateľov nezapamätá bez náznaku. Ale Kurská oblasť nie sú Kurilské ostrovy, je to skutočná, nie polomytologická krajina, je tu, neďaleko. A napriek tomu myšlienku „dočasnej straty“ už propagujú kremeľskí propagandisti. Pretože to nie je pre Putina také kritické, ako to, čo ho skutočne desí.
A kremeľský trpaslík sa bojí nemožnosti pokračovať vo vojne v Ukrajine. To je jediná vec, pre ktorú teraz žije, jediná vec, ktorá predlžuje jeho politický a možno aj fyzický život. A s tým, v oProblémy boli aj posledné mesiace. Inflácia láme rekordy, do vojny sa hlási čoraz menej ľudí (preto „prichádzajúce“ peniaze pre zmluvných vojakov v niektorých regiónoch vzrástli na fantastickú úroveň 2 milióny . Ľudia sú totiž Putinovým hlavným aktívom – a tí vojaci, ktorí sú teraz na Donbase, to veľmi dobre vedia. Existujú aj letecké bomby, ale s týmto zdrojom je situácia pravdepodobne lepšia – a KAB sa na rozdiel od Rusov dajú pripraviť na použitie oveľa rýchlejšie ako za 18 rokov a 9 mesiacov.
Ak teda zhrnieme ďalší mierový pokus Alexandra Lukašenka, Rusko potrebuje rokovania a mier nie menej, ale ešte viac ako Ukrajina. Aj keď, opakujeme, Ukrajina potrebuje mier aj z pochopiteľných dôvodov. Preto by sa teoreticky slová bieloruského diktátora dali považovať za pravdu. Keby nebolo jedného „ale“, rovnakým spôsobom, akým sa Lukašenko prezradil.
To sú slová o „legitimite“ Volodymyra Zelenského. Faktom je, že – bez ohľadu na to, ako veľmi sa Alexander Lukašenko snaží vytiahnuť sovu na kremeľský svet – problém Zelenského legitimity neexistuje v Ukrajine a ešte viac v západnom sociálno-politickom priestore. To znamená, že vôbec neexistuje. Aj tí Ukrajinci, ktorí nie sú spokojní s tým, že Zelenskyj je stále prezidentom Ukrajiny, si dobre uvedomujú, že do prvých povojnových volieb sa tu nedá nič zmeniť. Preto napriek všetkým možným právnym nuansám (nie sme ústavný súd, takže nebudeme zachádzať do podrobností tohto prípadu; navyše samotný ústavný súd o tejto téme akosi mierne mlčal) je legitimita Volodymyra Zelenského veľmi reálnym fenoménom. Prinajmenšom, opakujeme, až do konca alebo pozastavenia vojny.
A kto má problém s legitimitou? A to je Alexander Lukašenko, ktorého po roku 2020 uznajú za prezidenta Bieloruska len tie isté odporné autoritárske režimy ako on sám. A potom je tu Vladimír Putin, ktorý údajne „resetoval“ svoje prezidentské funkčné obdobie, ale v skutočnosti v to sám sotva vážne verí, nieto ešte všetci ostatní. A tu je kľúč k pochopeniu všetkých Lukašenkových slov. Tu zradil seba a svojho pána svojou hlavou.
Práve vo chvíli, keď Alexander Lukašenko začal hovoriť o Zelenského legitímnosti, sa ukázalo, že nielen tieto jeho slová, ale aj všetky ostatné z rozhovoru s Rossijom 1 boli falošné a manipulatívne. To znamená, že rokovania a mier nepotrebujú Ukrajina a Západ, ako hovorí (aspoň samotný Lukašenko sa o Ukrajinu neobáva) – ale Rusko a Putin. To znamená, že situácia v ruskej ekonomike – jedinej sile, ktorá umožňuje pokračovať vo vojne (a podľa toho ju môže zastaviť) – sa neustále a nezvratne zhoršuje.
A zostáva posledná otázka – prečo bieloruský vazal Kremľa prišiel s myšlienkou rokovaní práve teraz, v druhej augustovej dekáde? A pretože potom je jeseň. A prezidentské voľby v USA. Potom sa bez ohľadu na výsledky hlasovania situácia v Rusku len zhorší. Áno, aj po Trumpovom možnom víťazstve – pretože napriek svojej túžbe rokovať s Kremľom nebude súhlasiť s Putinovými podmienkami a Putin nebude súhlasiť s návrhom Bieleho domu. Po víťazstve Harrisovej nebudú vôbec žiadne rokovania. A ruská ekonomika bude naďalej klesať. A dokonca tento proces urýchli, pretože sankcie voči samotnému Rusku a hrozba sekundárnych sankcií voči ruským protistranám (hlavne Číne) nikam nepôjdu, ale len sa zintenzívnia.
Mierové rokovania sa musia začať okamžite. A tu má Lukašenko pravdu. A svojou smiešnou frázou z pohľadu všeobecného tónu rozhovoru o Zelenského legitimite pripustil, kto presne potrebuje rokovania o prímerí okamžite.
