Na pozadí súčasnej, ďaleko od najlepšej situácie pre Ukrajinu na ruskom fronte, sa čoraz častejšie ozývajú výzvy na ukrajinsko-ruské rokovania. Počúvajú ich západní politici, takzvaný globálny juh a mnohí ukrajinskí politológovia a „politológovia“. Samozrejme, všetky vojny, ak nevyústia do úplnej porážky a bezpodmienečnej kapitulácie jednej z bojujúcich strán, končia rokovaniami, ktoré zabezpečujú vzájomné kompromisy.
Súčasná vojenská situácia nás čoraz sebavedomejšie vedie k myšlienke, že skôr či neskôr sa takéto rokovania uskutočnia medzi Ukrajinou a Ruskom. Jedinou otázkou je, kto bude v čase stretnutia týchto dvoch delegácií v lepšej pozícii, a teda bude môcť mať silnejší vplyv na program. A v tomto aspekte bude dôležitá situácia na kontaktnej línii, ale len jeden z faktorov vplyvu strán.
Druhým rovnako dôležitým faktorom je medzinárodná podpora jednej zo strán. A v tejto veci sa Ukrajine v súčasnosti darí dosiahnuť oveľa väčší úspech ako na fronte. Hoci pracujeme s vojenským faktorom a nemáme v úmysle vzdať sa svojich pozícií.
Najnovším globálnym úspechom ukrajinskej diplomacie bol mierový samit, ktorý sa konal v júni vo Švajčiarsku. Áno, na západe Ukrajina nebola schopná dosiahnuť všetko, čo chcela. Bolo potrebné výrazne znížiť zoznam posudzovaných otázok, vybrať z nich „najviac bezzubé“. Rusku sa v spojení s Čínou podarilo odradiť mnohé dôležité krajiny od účasti na samite. Napriek tomu sa uskutočnila s pomerne silným globálnym zastúpením. Na samite bola vypracovaná určitá rámcová dohoda, formalizovaná vo forme záverečného komuniké, ktoré môže byť v budúcnosti položené ako základ pre budúce rokovania s Ruskom.
Je jasné, že Moskva, vedomá si nebezpečenstva, ktoré pre jej agresívne plány predstavuje medzinárodný konsenzus okolo Ukrajiny, sa ju pokúsila všetkými prostriedkami torpédovať. Jedným z torpéd bolo už zabudnuté istanbulské kolo ukrajinsko-ruských rozhovorov v marci 2022. Kremľu najprv začali unikať jednotlivé stránky v dávkach, dokonca ani nie dohoda, ale plán otázok, o ktorých diskutovali obe delegácie. Začiatkom marca tohto roku sa v novinách objavili niektoré informácie z istanbulského stretnutia The Wall Street Journal, V apríli autoritatívne konzervatívne nemecké noviny zverejnili ešte väčší výňatok z dokumentov Die Welt. A v júni noviny The New York Times zverejnil najkompletnejší balík dokumentov zo stretnutia v Istanbule.
Prečo sa tak stalo? Odpoveď je veľmi jednoduchá: spôsobiť zmätok v západnej politike (a tiež v ukrajinčine). Koniec koncov, mnohí odporcovia vojenskej pomoci Ukrajine (otvorení aj latentní) dostali ďalšie argumenty na obranu svojej pozície. Pomerne charakteristický spôsob ich použitia možno vidieť v autoritatívnej francúzskej publikácii Le Monde diplomatique. Známy medzinárodný pozorovateľ Benoît Bréville vo svojom článku „La piste d’Istanbul“ nazýva návrh Istanbulskej mierovej dohody „skutočne dôležitým dokumentom, ktorého prijatie mohlo zabrániť dvom rokom konfliktov a státisícom obetí“. Rozčuľuje francúzskych novinárov za to, že ignorujú tieto informácie, ktoré unikli z Kremľa. Autor z tohto „úniku“ vyvodzuje tieto závery:
„Je jasné, že Rusko sa ani tak nesnaží zmocniť sa území, ako skôr získať záruky bezpečnosti svojich hraníc. Preto sa prvý článok opiera o „trvalú neutralitu“ Ukrajiny, ktorá odmietne akúkoľvek vojenskú alianciu, zakáže prítomnosť cudzích vojsk na svojom území, zníži jej vojenský potenciál a zároveň zachová možnosť vstupu do Európskej únie. Moskva sa zase zaviazala, že stiahne svoje jednotky z území okupovaných po 24. februári, nebude znova útočiť na Ukrajinu a že tento záväzok bude zaručený podporným mechanizmom, ktorý ponúka Kyjev, a to: v prípade, že sa Ukrajina stane predmetom agresie, členovia Bezpečnostnej rady OSN sa zaviažu ju brániť.
Nie je jasné, kde to autor „vidí“. Analyticky zmýšľajúci ľudia, ktorí študovali predchádzajúce mierové zmluvy dohodnuté Ruskom a „sklon“ Moskvy dodržiavať ich, majú diametrálne opačný názor. V našej publikácii sme opakovane analyzovali výsledky istanbulských rozhovorov a budeme to musieť urobiť znova.
Napríklad Moskva požadovala v Istanbule od Kyjeva uznanie „DĽR“ a „LĽR“ ako nezávislých republík v rámci administratívnych hraníc Doneckej a Luhanskej oblasti a stiahnutie ukrajinských vojsk z ich územia. To znamená, že Ukrajina musela súhlasiť so stratou nielen tých niekoľkých neuznaných republík, ale aj vzdať sa oveľa väčších území, ktoré ešte neboli ani okupované. Ten istý Mariupol, ktorý sa v čase rokovaní hrdinsky bránil, ako aj KramatOrsk, Sloviansk, Bakhmut atď.
Ukrajina by tiež mala uznať Záporožskú a Chersonskú oblasť za nové provincie Ruskej federácie a stiahnuť ukrajinské jednotky z ich území. Možno by bolo možné dohodnúť sa na niečom v tejto otázke, ale určite nie na „pozemnom koridore“ na Krym. To znamená, že Mariupol, Berďansk a Henichesk by navždy zostali ruskými a Ukrajina by preto stratila prístup k Azovskému moru.
Poďme ďalej s ruskými požiadavkami. Ukrajina by podľa nich mala uznať Krym ako subjekt Ruskej federácie.
Ruský agresor sa však neobmedzil len na územné požiadavky. Napríklad Benoît Breville ľahkovážne tvrdí, že čo je zlé na opustení pokusu o vstup do NATO a miernom znížení jeho armády. Vážne? Ukrajina musela znížiť zloženie ozbrojených síl na 83 500 ľudí. Potom by sa mohlo zabudnúť na akúkoľvek kontrolu nad celou demarkačnou líniou. Ak by sa to realizovalo, potom by po krátkej prestávke, aj keby atrament na podpisoch mierových zmlúv práve zaschol, Rusko vyhlásilo novú „špeciálnu vojenskú operáciu“ a bolo by schopné zmocniť sa Ukrajiny s malou krvou.
Andreas Umland, autoritatívny nemecký politológ a analytik v Štokholmskom centre pre východoeurópske štúdie na Švédskom inštitúte medzinárodných záležitostí, v jednom zo svojich nedávnych článkov analyzoval, ako Rusko nedodržiava svoje dohody. História Moskvy pri implementácii kľúčových bezpečnostných dohôd s bývalými sovietskymi republikami je katastrofálna. Samotné Rusko často kritizuje údajné pochybenia svojich slabších rokovacích partnerov pred, počas a po podpise dokumentu. Hovorcovia Kremľa neustále požadujú úplnú implementáciu článkov, o ktoré majú najväčší záujem, a prijatie vlastnej interpretácie zo strany Moskvy. Kremeľ je zároveň flexibilný, pokiaľ ide o jeho vlastné materiálne záväzky – tie, ktoré vyplývajú z multilaterálnych aj bilaterálnych dohôd medzi Moskvou a inými postsovietskymi štátmi. Politická ľahostajnosť Kremľa sa často týkala práve tých ruských záväzkov, ktoré boli rozhodujúce pre to, aby dohody mali zmysel,“ argumentuje Umland.
Mnohí v Ukrajine a v zahraničí porovnávajú návrhy Istanbulských dohôd s novými „mierovými“ návrhmi Vladimíra Putina, ktoré sú v skutočnosti novým ultimátom pre Ukrajinu. Pripomeňme, že hlavnou požiadavkou šéfa Kremľa je teraz „úplné stiahnutie (ukrajinského – pozn. red.) vojaci z „DĽR“ a „LĽR“, Záporožskej a Chersonskej oblasti. Potenciálni experti teraz tvrdia, že vtedy v Istanbule bolo potrebné dohodnúť sa na mieri s Ruskom, pretože teraz sa podmienky oveľa zhoršili. Ak chcete urobiť takéto vyhlásenia, musíme úplne stratiť historickú pamäť a schopnosť premýšľať o situácii najmenej dva kroky dopredu. Ale pred dvoma rokmi nebola šanca na mier s Ruskom, ani teraz, ani za lepších, ani horších. Pretože, ako správne poznamenáva Andreas Umland, Kremeľ vtedy potreboval celú Ukrajinu a teraz sa jeho „želania“ nezmenili.
