V ukrajinskom segmente sociálnych sietí sa v súčasnosti vedú dosť vášnivé diskusie okolo rozhovoru s takzvaným „prominentným ukrajinským filozofom“ a „verejným intelektuálom“ Andrijom Baumeisterom. Ktorý je úctivo reprezentovaný určitými zdrojmi dokonca aj ako „predstaviteľ verejného obratu vo filozofii“. Baumeister poskytol rozhovor pre ruskú publikáciu o pozičnej emigrante Medúza. A samotná téza respondenta, uvedená v názve, vyzerá viac ako provokatívne: „Ukrajinský filozof Andrij Baumeister si je istý, že počas vojny sa jeho krajina zmenila na totalitný štát.“
Takýto titulok totiž nemohol nechať ľahostajnými ani priaznivcov, ani nepriateľov Ukrajiny. Je zaujímavé vedieť, čo tým filozof myslel, ako svoje tvrdenie zdôvodňuje. Takže podľa jeho hlbokého presvedčenia to nie je slobodná demokratická Ukrajina, ktorá sa stavia proti totalitnému fašistickému Rusku, ktoré sa snaží pomstiť, ale dva totalitné štáty, ktoré sú vo vojne. Citujem:
„Koncom roka 2022 som povedal, že ak začneme túto vojnu ako slobodu proti tyranii, demokraciu proti totalitnému režimu, dnes bojujú dva totalitné systémy: malý totalitný systém a veľký totalitný systém. Len malý totalitný systém – s prvkami chaosu, záporožskej mládeže, zmiešaný s machnovizmom – nepredvídateľný a chaotický. A druhá je vertikálna, hlúpa, rigidná, byrokratická, pripomínajúca Sovietsky zväz, ale na inej úrovni.“
Realizovaný? No s Ruskom sa zdá, že je všetko jasné, je tu hlúpa, rigidná vertikála s Putinom na vrchole. Ale s Baumeisterovým opisom „ukrajinského totalitarizmu“ je ťažké zbaviť sa kognitívnej disonancie. Ako môže tento totalitný systém predvídať machnovizmus, záporožskú mládež, nepredvídateľnosť a chaos? Buď to nie je totalita, alebo o nej nevieme niečo, čo by pán Filozof vedel. Alebo možno vôbec nie je filozof. V podstate, a nie podľa diplomu a predtým zastávaných pozícií a vedúcich oddelení.
Je teda možné diskutovať o otázke vhodnosti alebo nevhodnosti obmedzovania určitých demokratických slobôd v podmienkach vojny, určitého blokovania opozičného vysielania a obmedzenia vysielania „nepohodlných“ televíznych kanálov. Ale tvrdiť, že v Ukrajine vládne totalita, je úplná absurdita. Ani ukrajinská spoločnosť, ani západní spojenci, od ktorých pomoci skutočne závisí prežitie nášho štátu, by to nedovolili.
Ešte pochybnejšie, že Andrej Baumeister je skutočným prívržencom lásky k múdrosti, je spôsobené jeho vysvetlením, prečo považuje Ukrajinu za nemenej neschopnú vyjednávať ako Rusko. Aj tu je nevyhnutný citát:
„Samozrejme, totálna invázia na Ukrajinu v roku 2022 je čin, ktorý bol maskovaný ako lož. Ruské ministerstvo zahraničných vecí vysielalo do celého sveta tézu, že Rusko sa nechystá zaútočiť. V tomto zmysle Putin klamal, a to je klamlivý systém.
Na druhej strane Ukrajina opakovane porušila svoje sľuby. Vo februári 2014 došlo k dohode [тодішнього президента Віктора Януковича] s vedúcimi predstaviteľmi Majdanu a európskymi veľvyslancami. Išlo o predčasné voľby ukrajinského prezidenta a tu skutočne s najväčšou pravdepodobnosťou [якби ті вибори відбулися], by Janukovyč prehral a potom by krajina vstúpila do ďalšej krajiny. [політичного] Režim.
„Minské dohody“ boli uznané medzinárodnými inštitúciami – rokovania sledovali zástupcovia Francúzska a Nemecka. [Але] do konca roka 2021 a začiatku roka 2022 Ukrajina postupne verejne odmietala dodržiavať tieto dohody.
Napokon istanbulské dokumenty, ktoré nedávno zverejnil The New York Times, povedzte, že [навесні 2022-го] Všetko smerovalo k určitým dohodám a tí, ktorí ich čítali, vidia, že to bol celkom kompromis pre obe strany.
Povedať, že Putinovi sa nedá veriť, je, samozrejme, správne. Ale na druhej strane, môžeme nám Ukrajincom dôverovať? Dodržíme ako ukrajinský štát vždy svoje sľuby a medzinárodné zmluvy?“
Nuž, pokúsme sa pochopiť, čo povedal tento verejný intelektuál, analyzujme všetko v poriadku. Takže 21. februára 2014 Viktor Janukovyč ako vtedajší prezident a Vitalij Kličko (strana UDAR), Arsenij Jaceňuk (Batkivščyna) a Oleh Tyahnybok (Sloboda) ako zástupcovia opozície podpísali „Dohodu o urovnaní politickej krízy“. V skutočnosti predpokladala, že Janukovyč zostane vo funkcii až do predčasných prezidentských volieb, ktoré sa mali konať najneskôr v decembri 2014.
A zaujímavé je, že všetci signatári mali pevný zámer dodržiavať túto dohodu, pripraviť sa na voľby a určiť politicky najsilnejšieho v spravodlivom boji. Stalo sa však nepredvídané: Janukovyč nečakane utiekol do Ruska a vzal si väčšinu bohatstva ukradnutého z Ukrajiny. A iba kremeľské propagandistické médiá prezentujú túto epizódu najnovšieho ukrajinského apríbehy ako ozbrojený štátny prevrat, ilustrujúce posolstvo obrázkami útoku na prezidentskú rezidenciu na Bankovej ulici, v skutočnosti z 1. decembra 2013. A skutočnosť, že pán Baumeister teraz prerozpráva falzifikát propagandy Kremľa, naznačuje niektoré nelichotivé úvahy, či už o jeho intelektuálnych schopnostiach, alebo o jeho nezávislosti v politických úsudkoch.
A najmä ak vezmeme do úvahy skutočnosť, že nasledujúce „argumenty“ týkajúce sa neschopnosti Ukrajiny vyjednávať sú prezentované podľa vzorov Moskvy. Navyše práve tieto argumenty Putin neustále používa na ospravedlnenie invázie na Ukrajinu. Spomínate si na jeho slávne „ak sa ti to páči, ak sa ti to nepáči, vydrž so mnou, moja krása“? Neustále obviňoval Ukrajinu z Petra Porošenka aj Volodymyra Zelenského, že Kyjev ignoruje implementáciu dohôd. Aj keď je to úplný nezmysel. Koniec koncov, „Minské dohody“ počítali predovšetkým s implementáciou bezpečnostných bodov, ktoré boli zverené Rusku. A v prvom rade stiahnutie všetkých ruských vojsk bez výnimky z okupovaných území Donbasu. Až potom bolo možné aspoň teoreticky hovoriť o plnení politických bodov, ktoré boli zverené Ukrajine.
A vo všeobecnosti sa „Minské dohody“ stali neplatnými niekoľko dní po ich podpísaní, keď pravidelné ruské jednotky prezlečené za „donbasské milície“, „baníkov a traktoristov“ – ako ich nazval Putin – spustili rozsiahlu ofenzívu na Debalceve. Dohody teda boli hrubo porušené, takže ich ďalšia existencia nedávala zmysel.
A posledný „argument“ sa týka rozhovorov v Istanbule. Dva a pol roka po ich dokončení bolo jasné, že sa nedosiahli žiadne skutočné dohody. A to nemohlo byť. Strany sa držali antagonistických postojov k veľkosti ukrajinskej armády, počtu rôznych druhov zbraní, k suverénnemu právu Ukrajiny riešiť vnútorné otázky v oblasti kultúry, jazyka, národnej politiky atď. V tom čase bola možná určitá diskusia a prípadný kompromis len v súvislosti s neutrálnym štatútom Ukrajiny. A ani potom to nie je fakt. Ale hlavný problém – teritoriálny – nejako skončil mimo hry. A bez jeho riešenia by nemohlo dôjsť k prímeriu, nieto ešte k plnohodnotnému mieru. A Rusko v otázke okupovaných území, najmä „pozemného koridoru“ na Krym, neprejavilo ani štipku túžby po kompromise.
Preto všetky tieto úniky „surových“ istanbulských dokumentov organizované Kremľom mali len jeden cieľ – rozvíriť ukrajinskú spoločnosť a znížiť túžbu západných spoločností pomôcť Ukrajine.
Vráťme sa však k nášmu majstrovi filozofovi. Nejako sa mu podarilo dostať z vojnou zmietanej Ukrajiny na začiatku nepriateľských akcií. Ako sa mu to podarilo, keďže muž má len 54 rokov, to znamená, že je úplne mobilizovaný, a preto by nemal právo prekročiť hranice? Ale nechajme to na jeho svedomí. Oveľa horšie je, že Baumeister je stále počúvaný v západných vedeckých kruhoch a jeho mimoriadne škodlivé tézy o Ukrajine a rusko-ukrajinskej vojne sú vnímané ako nominálna hodnota. A tiež sa skutočne zaoberá relativizáciou viny Ruska a diktátora Putina, ktorý rozpútal najkrvavejší masaker v Európe od konca druhej svetovej vojny. A podľa Baumeisterovej logiky sú dve totalitné krajiny vo vojne, tak prečo ich ľutovať?
