„Rusko môže využiť svoje kontakty v európskych krajne pravicových kruhoch na páchanie sabotážnych a sabotážnych činov,“ povedal Dr. Kasper Renkawek z Medzinárodného centra pre boj proti terorizmu v rozhovore pre Nowa Europa Wschodnia.
Ako Rusko využíva krajne pravicové organizácie v Európe?
Pred viac ako 10 rokmi, po verejných protestoch vyvolaných Putinovým návratom k moci, sa ruská vláda rozhodla, že liberáli sú ich úhlavným vnútorným nepriateľom, a preto by mali byť napadnutí v zahraničí. Toto spojenectvo názorov, svedomia a podobného pohľadu na svet sa neformálne formovalo od roku 1990 medzi Ruskom a krajne pravicovými antisystémovými stranami. Tento proces bol dlhý a veľmi často zahŕňal súkromné osoby, ako napríklad Aleksandr Dugin alebo Vladimir Žirinovskij, a nie ruský štát. Až neskôr sa Kremeľ rozhodol zapojiť všetky zdroje do tohto procesu na rôznych úrovniach, pretože to považoval za príležitosť na dosiahnutie svojich vlastných cieľov. Takto sme dostali politickú vojnu, ktorú Rusi rozpútali proti Západu. Pred viac ako desiatimi rokmi sa rozhodli, že využijú krajne pravicové kruhy na podnecovanie spoločenského a politického poriadku.
– Prečo bola vybraná krajná pravica? Je to jediné takéto prostredie, alebo sa tento problém týka aj krajnej ľavice?
Do roku 1989 Kremeľ spolupracoval najmä s ultraľavicou. Pre ZSSR to bola prirodzená únia. Teraz Rusko vsádza na krajnú pravicu, pretože poskytuje najväčšie politické a sociálne výhody. Pravicový radikalizmus je teraz v Európe na vzostupnej trajektórii. Holandský politológ Cas Mudde je presvedčený, že dnes sme svedkami ďalšej vlny krajnej pravice. Donedávna to bolo okrajové, ale teraz je to v absolútnom hlavnom prúde, a to je tiež dôvod, prečo sa Rusi zaujímajú o túto tému.
Krajná pravica nenávidí Európu takú, aká je, a je pripravená spojiť sa s kýmkoľvek, aby ju politicky destabilizovala a zmenila. Tu prichádzajú na rad Rusi a môžu byť cenným spojencom. Treba jasne pochopiť, že krajná pravica nie je prostredie, ktoré sa ráno zobudí a modlí sa k Vladimírovi Putinovi. Rusko a krajná pravica však majú určité spoločné záujmy. V súčasnosti krajná pravica získava 20-30% vo voľbách v rôznych európskych krajinách, formuje a spoluformuje vlády, zatiaľ čo krajná ľavica ustupuje a nemôže počítať s významnou podporou, takže nie je pre Kremeľ taká atraktívna.
Prečo je krajná pravica na vzostupe?
Najpopulárnejšou tézou, ktorá vysvetľuje tento fenomén, je, že mainstreamové strany nepočúvajú, čo si občania myslia, cítia a hovoria. Nezdieľajú ich problémy a ťažkosti, a preto populisti odoberajú hlasy mainstreamovým stranám vrátane stredopravých a kresťanských demokratov.
Myslím, že je tu ešte jedna vec, ktorá stojí za zmienku. Krajná pravica nenávidí Európu takú, aká je, vidí ju ako akúsi fasádu, odtrhnutú od reality, vnútenú globálnymi elitami. Namiesto toho by chceli, aby európske spoločenstvá mali skreslené chápanie Európy domovín. Ich európske vlastenectvo sa prejavuje v tom, že každý bude môcť byť Európanom, akým chce byť doma, a zároveň budeme všetci spolu a nikto nikomu nebude vnucovať svoju víziu.
Keď hovoríme o podpore krajnej pravice, chcel by som tiež zdôrazniť, že sme neanalyzovali politické krízy, ktoré sa doteraz vyskytli. Začalo to vojnami na Balkáne v roku 1990 a účinky toho sú stále viditeľné a hmatateľné. Ani NATO, ani EÚ, ani Západ ako celok túto krízu neprekonali. Podobná situácia sa vyvinula s globálnou vojnou proti terorizmu. Čo sme urobili? Proti komu? Prečo? Aký to malo účinok a bolo to vôbec potrebné? Na tieto otázky nikto neodpovedal. Ešte horšia je intervencia v Iraku v roku 2003 a stiahnutie vojsk z Afganistanu v roku 2021. Medzitým tu stále máme hospodársku krízu z roku 2008, ktorá priviedla svetové hospodárstvo na pokraj krachu. Dnes veríme, že to bola prirodzená udalosť a všetko, čo sme museli urobiť, bolo pridať nejaké peniaze. Dôsledky toho sú však stále cítiť. Koniec koncov, nikto nebol zatknutý ani za tieto obrovské straty na svetovom hospodárstve. Ďalším príkladom je migračná kríza v roku 2015, až teraz EÚ hlasuje za migračný balík a krajiny už oznamujú veto. Pridajte k tomu COVID-19, ruskú inváziu na Ukrajinu alebo izraelskú vojnu v Gaze. A tu zasahuje krajná pravica svojím naratívom, že elity sú pokrytci, ktorí klamú obyčajných ľudí. Vnucujú im určité rozhodnutia a očakávajú, že ich ľudia prijmú s úsmevom. Krajná pravica tvrdí opak a snaží sa presvedčiť spoločnosť, že by vládla lepšie. Tvrdia, že svet tých, ktorí sú pri moci, sa už posunul tak ďaleko od reality, že ho treba vrátiť späť na zem. Stačí len podľahnúť určitým politickým impulzom, často národnýmalistické, xenofóbne, homofóbne alebo rasistické. Tieto strany hovoria: vieme, ako sa cítite vy, cítime sa rovnako a hovoríme o tom, keď ostatní mlčia. Snažia sa ukázať, že sú otvorení nápadom a projektom, o ktorých sa iní boja hovoriť.
Ako sú klasifikované krajne pravicové strany?
– Existuje klasifikácia, ktorú navrhuje vyššie uvedený Cas Mudde. Verí, že krajná pravica je rozdelená na extrémistickú a radikálnu. Extrémisti sa uchyľujú k nedemokratickým prostriedkom a často používajú násilie, ako sú skinheadi, polovojenské organizácie alebo aktivistické pouličné bojové skupiny.
Radikálna pravica sú de facto politické strany, ktoré sa zúčastňujú na politickom procese a akceptujú výsledky volieb. Existujú však obavy, že ak vyhrajú voľby, bude to rovnaké ako v prípade Moslimského bratstva v Egypte, ktoré povedalo, že jedna osoba je jeden hlas, ale iba raz, pretože po ich víťazstve sa voľby už nebudú konať. Keďže poznám históriu krajnej pravice, obávam sa, že ak jedna z týchto strán vyhrá voľby, budú to posledné skutočné voľby a akékoľvek ďalšie voľby, ak sa vôbec uskutočnia, sa zmenia na frašku.
Radikálna pravica je dnes najčastejšie spájaná s Marine Le Penovej vo Francúzsku, Slobodnou stranou Rakúska alebo rôznymi stranami v Taliansku.
– Ako vyzerá ruská podpora takýchto skupín?
– Hovoríme o priamej aj nepriamej podpore. Tu máme nábor, nábor, prevody peňazí atď.
Za zmienku tiež stojí, že v Rusku je veľa kurátorov: súkromných aj verejných. Niektorí z nich navzájom spolupracujú, niektorí sa nenávidia a bojujú proti sebe. Výsledkom je situácia, keď podpora krajnej pravice má mnoho tvárí a pôsobí na rôznych úrovniach. To sa môže stať prostredníctvom vlády, miestnych orgánov, rôznych typov politických hnutí a organizácií alebo prostredníctvom združenia fanúšikov konkrétnej témy. Ukážkovým príkladom je Ruské imperiálne hnutie, ktoré je mimovládnou organizáciou a ruská vláda sa od nich oficiálne dištancuje. Hľadajú podobné organizácie na Západe, otvorené a pripravené spolupracovať. Podobne sa na spoluprácu môže využiť kultúra alebo ekonomika. To sa dá urobiť napríklad prostredníctvom klubu MMA.
Nie všetko je však tak dobre koordinované, ako si niektorí ľudia myslia. Je pravda, že v posledných rokoch došlo k zlepšeniu koordinácie tejto činnosti na úrovni jednotlivých krajín, ale stále sa to robí, ako podľa Maa: nechajte kvitnúť stovky kvetov a uvidíme, čo sa z nich narodí. Samozrejme, najväčším ziskom, s ktorým Rusi počítajú, je ovplyvňovanie politických procesov propagáciou konkrétnej politickej strany vo voľbách na národnej, európskej alebo regionálnej úrovni.
Rusi sa, samozrejme, tiež snažia čo najviac polarizovať spoločnosť. Ak nedokážu niekoho priamo nasmerovať, aby s nami spolupracoval, snažia sa čo najviac destabilizovať politickú a spoločenskú scénu, aby bola nefunkčná. Pozoruhodným príkladom toho je pokus o život predsedu vlády Slovenska. Neverím žiadnym teóriám o falošnej vlajke alebo ruskému sprisahaniu, ale Moskva určite využije túto situáciu na destabilizáciu slovenskej politickej scény a spoločnosti v tejto krajine. Vzájomné obviňovanie je pre Rusko prirodzeným palivom nielen na Slovensku, ale aj v iných európskych krajinách.
Aké podobnosti a rozdiely vidíte v krajinách, ktoré ste analyzovali, kde Rusko podporuje krajne pravicové organizácie?
„Spolu s naším tímom sme preskúmali 10 krajín, kde sú takéto prepojenia zrejmé. Môžem povedať, že veľa vecí nás prekvapilo. Napríklad vo Švédsku máme Švédskych demokratov, jednu zo strán, bez ktorých by súčasná vláda nemala väčšinu. Rusko opakovane prechádzalo zoznamom kontaktov strany. Zdá sa, že pre Rusko je ťažké preniknúť do Švédska, pretože Švédi majú po stáročia tradične negatívny postoj k Rusku. V tomto prípade sme však objavili širokú škálu kontaktov a spoluprác. A zároveň máme vo Švédsku zvláštny príklad Nordického hnutia odporu, pravicovej extrémistickej organizácie, ktorú chcú Rusi podplatiť, aby sa zmenila z protiruskej na proruskú. V rámci organizácie existujú trenice, ukazuje sa, že vrchol organizácie je proruský a spodný je proukrajinský.
Vo Francúzsku je Joël Sambois, ktorý je jedným z priekopníkov ruských dezinformácií v krajine. Ďalším príkladom je pokus krajnej pravice o štátny prevrat. Tu je najobľúbenejší nemecký knieža Heinrich XIII Reuss. V Taliansku nie je krajná pravica spojená s Ruskom antiamerikanizmom alebo antieurópanstvom, ale nenávisťou voči LGBT+ ľuďom. V Rakúsku má strana, ktorá pravdepodobne vyhrá voľby, Slobodná strana Rakúska, tiež zaujímavú „obchodnú“ históriu s Ruskom, čo viedlo k pádu jedného z vodcov skupiny. Je tu naozaj veľa zaujímavých príkladov a prekvapení.
– Ako totálna ruská invázia na Ukrajinu ovplyvnila spoluprácu medzi Ruskom a extrémistickými organizáciami?
Samozrejme, tieto organizácie sa náhle nestali proukrajinskými, proamerickými a pro-NATO. Takéto zvraty si nevšimneme. Pohyb ľudí a peňazí medzi Ruskom a týmito organizáciami je teraz vážne obmedzený, ale existujú spôsoby, ako tieto bariéry obísť, a na to sa používa Turecko alebo Srbsko. Naopak, návšteva Červeného námestia a uctenie si Putina je teraz oveľa viac stigmatizovaná ako predtým.
Zdá sa však, že niektorí menia svoju rétoriku a napríklad Marine Le Penová začala zaujímať proukrajinskejší postoj. Je to skutočný prielom alebo len PR kúsok?
– Podľa môjho názoru bude Rusko vždy väčším priateľom kruhov okolo Marine Le Penovej ako Brusel a Washington. Le Penová však nesúperí o 10 % voličov, ale o francúzske predsedníctvo a prieskumy ukazujú, ako Francúzi vnímajú ruskú vojnu v Ukrajine, a odtiaľ pravdepodobne pochádza zmena. Fotografie a videá ukazujúce ruské násilie voči civilistom v Ukrajine tiež robia svoju prácu a nútia politikov reagovať tak, ako voliči očakávajú, že podniknú rozhodné kroky. To je aj prípad Švédskych demokratov, ktorí možno chceli byť proruskí, ale uvedomili si, že verejnosť je protiruská, takže boli nútení prispôsobiť sa svojim voličom. Mám dojem, že po roku 2022 sa táto dynamika zintenzívnila, ale neverím v úprimnosť tejto zmeny. Na druhej strane treba dúfať, že možno po určitom čase dôjde k skutočnému a úprimnému preorientovaniu a teraz sme len na začiatku tejto cesty a nevieme, ktorým smerom sa všetko bude uberať. Preto si myslím, že je to do značnej miery mimoriadne pragmatická hra pre verejnosť. Ak chce Le Penová poraziť Macrona, potrebuje pravicových voličov, ako aj ľavicových voličov, ktorí môžu byť unavení z jeho spôsobu vládnutia.
Špeciálne služby západných krajín hlásia možnosť sabotážnych aktivít zo strany Ruska. Môžu byť podľa vášho názoru tieto krajne pravicové skupiny použité na takéto operácie?
Po roku 2014 Rusko verilo, že tieto skupiny by mali byť použité na šírenie dezinformácií, prehlbovanie polarizácie a roznecovanie politickej scény. Mám však dojem, že už nejaký čas sme svedkami zmeny rétoriky a spôsobu vykonávania príkazov. Ideálnym prostredím boli ľudia, ktorí po roku 2014 išli bojovať na stranu Ruska do Donbasu. Po návrate do Európy začali pôsobiť ako dezinformátori, čo sa im darilo najmä v krajinách ako Francúzsko, Taliansko a Slovensko. V Poľsku bol tento jav neviditeľný, pretože ľudia, ktorí sa rozhodli stať sa „separatistami“, sa dali spočítať na prstoch jednej ruky. Ale už v Českej republike boli takíto ľudia uväznení. Myslím si, že v tejto skupine sú ľudia, ktorí sa môžu posunúť z úlohy dezinformátorov do úlohy sabotérov a sabotérov. Chcel by som však zdôrazniť, že sa musíme prestať pozerať na terorizmus a politické násilie ako na niečo, čo prichádza zdola nahor. Štáty to tiež robia a je dôležité, aby sme si to uvedomili.
Ako môžeme čeliť ruskej podpore krajne pravicových skupín?
– V prvom rade sa musíme vrátiť do roku 2014 a zistiť, kto išiel na Donbas, kto ich tam poslal, kto ich namotal na „ruský svet“. Možno potom zistíme, že existujú aj ľudia z diaspóry, euroázijských kruhov alebo iných alternatívnych politických projektov, ktoré kombinujú krajnú ľavicu a pravicu. Problémom je, že niektorí ľudia, ktorí bojovali na Donbase, sa vrátili do Európy a sú tu natrvalo. Kto sú oni? Čo robia teraz? Je dobré začať odpoveďou na tieto otázky. Začal by som tiež preskúmaním sietí, ktoré vznikli okolo roku 2014 a boli podporované Ruskom v krajinách ako Srbsko, Gruzínsko a ďalšie kandidátske krajiny na vstup do Európskej únie. Tvárime sa, že to nie je problém, že s nimi musíme pokračovať v práci, nech sa deje čokoľvek.
– Zdá sa, že Srbsko má v tomto postupe mimoriadny význam?
Srbsko je najväčšou z kandidátskych krajín, ale v súčasnosti sa zdá, že je od Európskej únie viac vzdialené ako blízko nej. Panslovanské hnutie sa tam aktívne rozvíja. Veľká časť proruskej spolupráce prebieha prostredníctvom medzivládnych kanálov. Zároveň je tu jedinečný politický danse macabre. Na jednej strane je vláda v Belehrade a srbskí nacionalisti, ktorí sú mimo tejto vlády. Na druhej strane je tu vláda v Moskve a ruskí nacionalisti, ktorí sú tiež mimo Putinovho režimu. V tomto štvoruholníku sa hrá bizarná hra. Srbský prezident Aleksandar Vučić povedal EÚ, že je proeurópsky a Moskva, že je proruský. Spolupracuje s Rusmi a vydáva ruských liberálnych opozičníkov, ktorí sú na srbskej pôde. Rusom sa to páči, ale zároveň z času na časAk neurobí presne to, čo chce Moskva, existujú ďalší srbskí nacionalisti, ktorí majú k Rusku ešte bližšie ako on.
Ide napríklad o polovojenské hnutie Narodna Patrola (Ľudová garda), ktoré sa stavia do pozície ešte panslovanskejšieho ako vláda a apeluje na Rusko s tým, že Moskva by mala viac disciplinovať Vučićovu vládu, aby sa neposunula na proeurópske územie. Rusi sú prefíkaní, nerobia to oficiálne, ale posielajú svojich nacionalistov k srbským nacionalistom a prostredníctvom nich sa snažia ovplyvniť srbského prezidenta, aby nešiel príliš ďaleko smerom k Európskej únii. Prezident Vučić na druhej strane manipuluje krajnou pravicou a využíva ju vo svojich vzťahoch so Západom. Poukazuje na nich a tvrdí, že ak nie on, krajinu budú riadiť ľudia ako oni.
Ak štátne služby monitorujú pravicové radikálne kruhy kvôli ich väzbám na Rusko, môžu napriek tomu čeliť obvineniam z politických represií.
„Nemôžeme povedať, že krajne pravicové organizácie sú zapojené do politiky, takže monitorovanie ich aktivít je tiež súčasťou politiky. Nie je to o politike, je to o násilí a v prípade organizácií, o ktorých hovoríme, je spojenie medzi politikou a násilím veľmi úzke. Samozrejme, akékoľvek kroky proti pravicovej radikálnej organizácii vyvolajú obvinenia z represií, tomuto problému čelí najmä Nemecko pri monitorovaní aktivít Alternatívy pre Nemecko, pretože je politickou stranou. Moja odpoveď je však jednoznačná. Takéto strany a organizácie by mali byť pozorne monitorované.
Musíme si len uvedomiť, že ak bránime európsky projekt v jeho súčasnom formáte, nemáme do činenia len s politickým oponentom, pretože tento oponent chce stlačiť tlačidlo „reset“ a zničiť tento projekt.
Preložené z poľštiny
Text bol publikovaný v rámci projektu spolupráce medzi nami a poľským časopisom Nowa Europa Wschodnia.
Pôvodný názov článku: Rosja wykorzystuje prawicowe organizacje
