Tento rok západné médiá vypracovali spoločný naratív o situácii na frontoch rusko-ukrajinskej vojny. Znie to asi takto: Rusko vyhráva vojnu a pomaly, ale isto napreduje, zatiaľ čo Ukrajina trpí ťažkými stratami, vzdoruje zo všetkých síl, ale nie je schopná odolať silnej ruskej invázii. Záver: je potrebné okamžite zastaviť nepriateľské akcie, zastaviť sa na súčasnej demarkačnej línii a priviesť bojujúce strany k rokovaciemu stolu. Tento postoj približne zdieľajú medzinárodní pozorovatelia väčšiny novín, časopisov a moderátori politických talk show v televízii. Samozrejme, existujú výnimky, niektorí publicisti a politickí experti vyjadrujú úplne iný postoj, ale v súčasnosti nerobia informačné počasie.
Maďarský premiér Viktor Orbán začal vystupovať približne v rovnakom duchu, keď začiatkom júla absolvoval „mierové“ turné v Ukrajine, v Rusku, Číne a Spojených štátoch. „Čas nie je na strane Ukrajiny, ale na strane ruských síl… Putin ruské straty nijako nespomenul. Pokiaľ ide o ukrajinské straty, ruská strana odhaduje mesačné straty ukrajinských síl na 40-50 tisíc vojakov, ktoré sa v posledných týždňoch ešte zintenzívnili. Preto bol[Putin – red.]prekvapený, že prezident Ukrajiny odmietol návrh na dočasné prímerie,“ napísal Orbán v liste predsedovi Európskej rady Charlesovi Michelovi a hlavám členských štátov EÚ.
Je mimoriadne zvláštna pozícia hodnotiť pozíciu na fronte podľa slov ruského diktátora Putina, ktorého „pravdivosť“ je už dlho známa každému. Ale Orbán je Orbán, čo mu môžete vziať. A hovorili sme len o zaznamenaní skutočnosti, že všeobecný tón listu sa zhodoval s vyššie uvedeným prevládajúcim mediálnym naratívom západnej tlače o „neporaziteľnom Rusku“.
Tento „víťazný“ mýtus sa začal formovať dávno pred začiatkom totálnej ruskej invázie na Ukrajinu a ešte pred anexiou Krymu. Asi pred 15 rokmi sa v západnej tlači mohli stretnúť články o rýchlom raste bojovej schopnosti ruskej armády, že ozbrojené sily Európy proti nej nemajú šancu v prípade hypotetickej konfrontácie.
Tento mýtus bol posilnený úspešnou operáciou Rusov na obsadenie Krymu. Preto, ako už vieme, v západných politických kruhoch panovalo presvedčenie, že ak Rusko pôjde otvorene do vojny proti Ukrajine, tá nebude mať šancu vzdorovať. Teda tieto slávne „tri dni“, počas ktorých musí Kyjev padnúť. Skutočné udalosti (t.j. zlyhanie ruského „blitzkriegu“) však podkopali mýtus o nezraniteľnosti Ruska. Potom tu bola charkovská ofenzíva a oslobodenie Chersonu, ktoré tento mýtus takmer úplne rozptýlili.
Čo chýbalo, aby sa toto „takmer“ odstránilo? Podľa bývalého veliteľa americkej armády v Európe Bena Hodgesa Ukrajine chýbali ani lietadlá F-16, ale najmenej niekoľko stoviek rakiet ATACMS. Lietadlá, samozrejme, tiež by neublížili, aspoň by pomohli získať kontrolu nad ukrajinskou oblohou. Teraz je však jasné, že s nimi nie je všetko také jednoduché: potrebujú vyškolených pilotov, vyškolený technický personál, dokonalú infraštruktúru, chránené letiská, podzemné hangáre atď. A s raketami ATACMS by bolo všetko oveľa jednoduchšie, pretože platformy na ich odpálenie sú MLRS HIMARS – Ozbrojené sily Ukrajiny boli v správnom počte.
„Nejako stále existuje názor, že hovorí sa, že Rusko vyhráva a Ukrajina nemôže vyhrať, a oni (Ukrajinci – pozn. red.) je potrebné rokovať s Moskvou. A povedal by som, že je to absolútna lož, ktorá nie je založená na žiadnych faktoch. Táto vojna sa začala pred 10 rokmi. A o 10 rokov neskôr, po mnohých svojich ofenzívach, Rusko stále kontroluje len asi 18 % územia Ukrajiny. Oni (Rusi – pozn. red.) stratili viac ako 300 tisíc ľudí. vojaci zabití a zranení,“ správne poznamenáva generál Hodges.
Americkými raketami dlhého doletu by ukrajinská armáda dokázala zničiť celú vojenskú infraštruktúru Ruska v Azovskej oblasti – sklady so zbraňami a muníciou, letiská, logistické a veliteľské centrá, mosty atď. A čo je najdôležitejšie, prítomnosť týchto rakiet by Rusom neumožnila vybudovať silnú viacúrovňovú obrannú líniu, takzvanú „Surovikinovu líniu“. A to by zase umožnilo obranným silám Ukrajiny uskutočniť v roku 2023 úspešnú protiofenzívu a aspoň preraziť na brehy Azovského mora. A Nemci by nám tiež dali rakety TAURUSa víťazstvo by bolo čo by kameňom dohodil…
To sa však nestalo. TAURUS Nikdy sme to nevideli a s najväčšou pravdepodobnosťou to neuvidíme. A prvé rakety ATACMS Ukrajinskí vojaci ho dostali až v októbri 2023, keď protiofenzíva skutočne zlyhala. Navyše sme ich dostali skromné množstvo, navyše sú zastarané. Aj keď sme za to vďační. Pretože aj s takýmito raketami sa ukrajinským vojakom podarilo zasadiť ničivý úder nepriateľským letiskám a vojenským základniam v okupovanom Berďansku a LuhuNapríklad v prípade Spojených štátov amerických
Áno, konečne tento rok sa situácia s raketami posunula zo slepej uličky. Dlho trpiaci americký balík vo výške 60 miliárd dolárov konečne zahŕňa moderné dlhodobé ATACMS… Avšak bez povolenia zasiahnuť ruské územie.
Postoj Washingtonu k tejto otázke bol do istej miery korigovaný ofenzívou ruských okupantov v Charkovskej oblasti. Keď sa ukázalo, že Rusi dobre využívajú smiešny zákaz a vytvárajú všetku logistiku vo svojej pohraničnej oblasti, ktorú nemohli zasiahnuť západné zbrane. Nakoniec bolo udelené povolenie zasiahnuť pohraničnú oblasť americkými raketami. Útoky hlboko na ruské územie, kde sa nachádzali nepriateľské letiská, sklady, vybavenie atď., sú však stále zakázané.
Preto jedným z dôležitých bodov prejavu prezidenta Volodymyra Zelenského na samite Európskeho politického spoločenstva vo Woodstocku vo Veľkej Británii bola „otázka rakiet“. V prvom rade opäť vyzval západných spojencov, aby zostrelili ruské rakety a drony nad územím Ukrajiny. Okrem toho tiež opäť požiadal Západ, aby rozšíril schopnosť Ukrajiny útočiť na vojenské zariadenia hlboko v Rusku. „Čím menej obmedzení budeme mať na používanie účinných zbraní, tým aktívnejšie sa bude Rusko usilovať o mier. Vojenské letiská, z ktorých vzlietajú ruské lietadlá s bombami proti našim mestám, a miesta, kde sa odpaľujú ruské rakety – to všetko musí byť zničené,“ odôvodnil svoju žiadosť Zelenskyj.
Zdá sa, že je to celkom rozumné. Západ a najmä Spojené štáty však rozhodnutie odkladajú. Prečo? Koniec koncov, každému je jasné, že takéto povolenie by výrazne oslabilo schopnosť ruských okupantov viesť útočné operácie na fronte? To je pravda a západní politici s touto tézou súhlasia, ale stále ich trápia iné pochybnosti. „Neprinúti to Putina zahnaného do kúta, aby sa uchýlil k svojmu poslednému argumentu – jadrovým zbraniam?“ pýtajú sa.
Vo všeobecnosti je situácia s týmto „jadrovým argumentom“ veľmi vtipná (bez ohľadu na to, ako cynicky znie slovo „smiešny“ v tomto kontexte). Hrozby použitia atómových zbraní vychádzajú z Putinových úst (nie, nie dva a pol) desať rokov. Prvýkrát boli vypočutí počas krymskej operácie na jar 2014. Tí, ktorí zabudli, si môžu pozrieť propagandistický dokument Kremľa „Krym. Cesta do vlasti“. Putin v ňom úprimne priznáva, že bol pripravený použiť jadrové zbrane počas „krymskej kampane“, ak by zasiahol Západ. „Boli sme pripravení to urobiť,“ povedal Putin sebavedome.
No potom Západ nezasiahol, kto chce, môže dokonca tvrdiť, že sa zľakol Putinových jadrových hrozieb. Ale práve počas totálnej invázie bolo takých hrozieb toľko, že sa to nedá spočítať. Každú hrozbu navyše sprevádzalo nakreslenie ďalšej „červenej čiary“: poskytnutie ťažkých zbraní ozbrojeným silám Ukrajiny, útoky na Krym, poskytnutie tankov, poskytnutie rakiet atď. A hľa, prekročenie každej línie z nejakého dôvodu nevyvolalo ruský jadrový odvetný útok ani proti Ukrajine, ani proti jej západným spojencom. Nie je teda čas konečne dospieť k záveru, že všetky tieto hrozby nestoja za zjedenie vajec?
