6. júna urobil francúzsky prezident Emmanuel Macron relatívne senzačné vyhlásenie. V rozhovore pre televízne kanály TF1 a Francúzsko 2 Uviedol, že má v úmysle poskytnúť Ukrajine určitý počet modernizovaných viacúčelových bojovníkov Mirage 2000-5. „Umožnia Ukrajine chrániť svoje územie a vzdušný priestor,“ povedal. Prezident zároveň povedal, že Francúzsko čoskoro pozve ukrajinských pilotov na výcvik. Okrem toho bude v krajine vyškolených 4 500 ukrajinských vojakov. A ešte predtým prídu na Ukrajinu francúzski inštruktori, aby na mieste vyškolili tisíce ukrajinských regrútov.
Prečo je senzácia tejto správy „relatívna“. V posledných mesiacoch si svet zvykol na nečakané vyhlásenia francúzskeho prezidenta, počnúc jeho februárovým vyhlásením o účelnosti vyslania západných vojsk na Ukrajinu. Pre nás sú tieto prekvapenia od Macrona príjemné, pre Rusov – samozrejme, naopak, pre mnohých západných partnerov – šokujúce. Alebo skôr boli šokujúce, ale postupom času si čoraz viac zvykajú na vyhlásenia a samotnú myšlienku potreby širšieho a hlbšieho zapojenia sa do rusko-ukrajinskej vojny.
Koniec koncov, aký bol dôvod všetkých týchto vyhlásení Emmanuela Macrona? Veľká láska k Ukrajine, záujem o jej záujmy a životy občanov? Sotva. Túžba potešiť Volodymyra Zelenského v predvečer jeho návštevy Francúzska? Do určitej miery, ale nie je to ani blízko k hlavnému dôvodu. Hlavným hnacím motorom bolo jasné uvedomenie si francúzskeho prezidenta, že rusko-ukrajinská vojna nie je cudzia jemu, jeho krajine a Európe ako celku.
Rusko sa stáva čoraz nebezpečnejším. Svoju výrobu stavia na vojnové základy, čo znamená, že jej militarizácia sa nezastaví za rok, dva alebo päť. Doteraz mohla Európa dúfať vo vojenskú ochranu Spojených štátov, ale nikto nemôže predpovedať, do akej miery budú tieto nádeje oprávnené po víťazstve izolacionistu Donalda Trumpa v novembrových voľbách. Na druhej strane je Európa stále pomalá a zotrvačná, pokiaľ ide o globálnu bezpečnosť. Existujú určité pokusy nejakým spôsobom sa dostať zo situácie úplného pacifizmu, ale zjavne sú nedostatočné.
Toto je krutá realita na začiatku tretieho roka totálnej invázie Vladimira Putina na Ukrajinu. Okrem toho pán Kremľa a jeho kumpáni od samého začiatku vyhlásili, že sú vo vojne s „kolektívnym Západom“. Tento „kolektívny Západ“ však už dlho zaobchádza s takýmito vyhláseniami ako s hlúpymi vtipmi. A práve teraz začal chápať, že tu nie je vôňa vtipov.
Pred niekoľkými dňami, počas stretnutia s redaktormi západných tlačových agentúr, Putin penil pri ústach, aby tvrdil, že Rusko nikdy nezačne vojnu proti Západu. „Vymysleli si, že Rusko chce zaútočiť na NATO. Ste úplne naštvaní, alebo čo? Hlúpy ako tento stôl? Kto to vynašiel? To je nezmysel, nezmysel,“ ubezpečil ruský líder Západ o svojich mimoriadne mierumilovných zámeroch.
Ale namiesto toho, aby ho upokojil, ma len ešte viac napínal. Veď prečo toľko vrieť, ak je svedomie čisté. Nuž, aké „čisté“, kde má Putin čisté svedomie? V každom prípade však Putinove ubezpečenia tradične ukazujú, že všetko bude presne naopak. Pripomeňme si, ako vášnivo kedysi ubezpečoval, že Krym je ukrajinský a Rusko doň nikdy nezasiahne. A potom, že „malí zelení mužíci“ nie sú ruská armáda. Alebo že na Donbase – „tam nie sú“. A ako tvrdohlavo Putin presviedčal Západ, že k žiadnej totálnej invázii na Ukrajinu nedôjde – až do konca februára ubezpečoval, že nie je najmenší dôvod na obavy.
A teraz existujú záruky, že Rusko nezaútočí na „kolektívny Západ“. V prvom rade však musíme priznať, že Rusko na neho už zaútočilo. Zaútočila na Ukrajinu, ktorá bola v procese intenzívnej integrácie so Západom. A každý chápe, že nejde len o „špeciálnu vojenskú operáciu“ s údajným cieľom zaručiť bezpečnosť Ruska. V skutočnosti sa Putin snaží zničiť moderný proeurópsky ukrajinský národ, jeho štát, ktorý, aj keď nie príliš ťažkopádne, sa stále pohybuje na ceste európskej a euroatlantickej integrácie. Preto Kremeľ už začal ničiť geopolitické základy starého kontinentu. Rozsah a dôsledky tohto geostrategického narušenia sú stále ťažko pochopiteľné.
Je však jasné, že sa deje niečo mimoriadne nebezpečné, čo ohrozuje mier a prosperitu na kontinente, ktoré trvajú od konca druhej svetovej vojny. Európa preto bude musieť rýchlo a radikálne prehodnotiť európsku koncepciu „mäkkej sily“ a doplniť ju o oveľa tvrdšie komponenty. Pretože bez toho už nebude možné vyhnúť sa ešte väčšej vojne. Plánom Európskej únie je čo najviac rozšíriť obchodné vzťahy a hospodársku spoluprácu s Ruskom s cieľom vtiahnuť ho do európskej právnej oblasti a tam do oblasti západného práva.Napríklad v prípade Spojených štátov amerických, Spojených štátov amerických a Spojených štátov amerických, Spojených štátov amerických,
Brutálna vojna v Ukrajine a čoraz agresívnejšie správanie Moskvy už menia postoje ku koncepcii obrany a bezpečnosti na starom kontinente. Poprední európski politici naliehavo začínajú meniť priority. Teraz je hlavnou vecou vojenská podpora Ukrajiny, ktorá je avantgardným bojovníkom proti deštruktívnemu vplyvu Kremľa. Európa zároveň potrebuje modernizovať svoje vlastné armády a bezpečnostné služby zrýchleným tempom. To prirodzene povedie k transformácii európskych ekonomík a rozmachu obranného priemyslu.
Európski lídri sa zároveň musia raz a navždy vzdať myšlienky, že čas pred ruskou inváziou na Ukrajinu sa môže vrátiť. To je všetko, zabudnite na to, s Ruskom už nebude obchod ako obvykle, aspoň do Putinovej smrti a úplnej transformácie celého systému moci v Kremli. Preto budú musieť európske krajiny prejsť na rýchle výdavky na obranu. Ich zvýšenie na úroveň, ktorá nebola zaznamenaná desaťročia od pádu Berlínskeho múru. Zabudnuté a zanedbávané vojenské tradície budú musieť byť obnovené. Je zrejmé, že bude potrebné vrátiť vojenskú brannú povinnosť. Zodpovedajúce opatrenia sa už pripravujú prinajmenšom v Nemecku, Francúzsku a Spojenom kráľovstve.
Si vis pacem, para bellum – ak chcete mier, pripravte sa na vojnu – tento starodávny slogan Rímskej ríše sa pre modernú Európu stáva aktuálnejším ako kedykoľvek predtým.
