V posledných mesiacoch bolo uverejnených niekoľko politických a odborných úvah o rusko-ukrajinských rokovaniach v Bielorusku a Turecku vo februári až apríli 2022. Aj keď obsahujú nové podrobnosti a zaujímavé vyhliadky, väčšina z nich buď úplne ignoruje, alebo ignoruje žalostné výsledky Moskvy pri implementácii bezpečnostných dohôd s bývalými sovietskymi republikami. V nedávnych diskusiách o šanciach na mierovú alternatívnu históriu sa ignorujú minulé skúsenosti a implicitne sa predpokladá, že Kremeľ bude dodržiavať každú podpísanú dohodu. Takýto predpoklad je v rozpore s krokmi Ruska v podobných situáciách.
História Moskvy pri vykonávaní kľúčových článkov bezpečnostných dohôd s bývalými sovietskymi republikami je katastrofálna. Samotné Rusko často kritizuje údajné pochybenia svojich slabších rokovacích partnerov pred, počas a po podpise dokumentu. Hovorcovia Kremľa neustále požadujú úplnú implementáciu článkov, o ktoré majú najväčší záujem, a prijatie vlastnej interpretácie zo strany Moskvy. Kremeľ je zároveň flexibilný, pokiaľ ide o jeho vlastné materiálne záväzky – tie, ktoré vyplývajú z multilaterálnych aj bilaterálnych dohôd medzi Moskvou a inými postsovietskymi štátmi. Politická ľahostajnosť Kremľa sa často týkala práve tých ruských záväzkov, ktoré boli rozhodujúce pre to, aby dohody mali zmysel.
Nedodržané sľuby Ruska
Prípady právneho nihilizmu Kremľa a nedodržiavania podpísaných dohôd zo strany Ruska sú známe už 35 rokov. Boli porušené početné dohody medzi Moskvou a Kyjevom, ktoré mali zásadný význam pre medzinárodné vzťahy v postsovietskom priestore.
Najviac sa zhoršilo porušenie Bielovežskej dohody medzi Ruskom, Bieloruskom a Ukrajinou, uzavretej v decembri 1991, ktorá rozpustila Sovietsky zväz, udalosť, ktorú Putin v roku 2005 nazval „najväčšou geopolitickou katastrofou dvadsiateho storočia“. V tejto historickej a plne ratifikovanej zmluve tri krajiny vytvorili Spoločenstvo nezávislých štátov, súhlasili a zaviazali sa rešpektovať svoje nové štátne hranice vrátane uznania, že Krym, Sevastopoľ a Donbas patria Ukrajine. V článku 5 Bielovežskej dohody sa uvádza: „Vysoké zmluvné strany uznávajú a rešpektujú vzájomnú územnú celistvosť a nedotknuteľnosť existujúcich hraníc v rámci Spoločenstva.“
Takmer presne o tri roky neskôr sa objavil ďalší historický dokument – neslávne známe Budapeštianske memorandum o bezpečnostných zárukách. V tejto prílohe k Zmluve o nešírení jadrových zbraní (NPT) z roku 1968 sa Moskva, Washington a Londýn na poslednom a osudovom samite KBSE (Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe) v Maďarsku v decembri 1994 zaviazali rešpektovať štátne hranice, územnú celistvosť a politickú suverenitu Ukrajiny výmenou za odovzdanie jadrových hlavíc Rusku Ukrajinou. Krátko po páde ZSSR vlastnil Kyjev tretí najväčší arzenál jadrových zbraní na svete. V roku 1994 sa zaviazal nielen demontovať zbytočné strategické rakety, ale aj previesť do Ruska akékoľvek iné zbrane hromadného ničenia a materiály, ktoré by sa mohli použiť na ich výrobu. To isté platilo pre zdedené dopravné prostriedky Ukrajiny, ako sú bombardéry a rakety.
Tri depozitné štáty NPT vrátane Ruska v prvých dvoch článkoch memoranda z roku 1994 uvádzajú: „1. Spojené štáty americké, Ruská federácia a Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska opätovne potvrdzujú svoj záväzok voči Ukrajine, v súlade so zásadami záverečného aktu KBSE, rešpektovať nezávislosť a zvrchovanosť a existujúce hranice Ukrajiny; 2. Spojené štáty americké, Ruská federácia a Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska opätovne potvrdzujú svoj záväzok zdržať sa hrozby silou alebo použitia sily proti územnej celistvosti alebo politickej nezávislosti Ukrajiny a že žiadna z ich zbraní nebude nikdy použitá proti Ukrajine s výnimkou sebaobrany alebo inak v súlade s Chartou Organizácie Spojených národov.“
Tieto záväzky Moskva od roku 2014 porušuje čoraz závažnejším spôsobom. Rusko nielenže vytvorilo ľudové republiky v Ukrajine, ale v marci 2014 a septembri 2022 formálne anektovalo ukrajinské územia, pričom v druhom prípade územia a dokonca celé mestá nemá pod kontrolou.
Väčšinu dohôd uzavretých v súvislosti s rusko-ukrajinskou vojnou porušila aj Moskva. Najznámejšie z nich sú minské dohody, ktoré Kyjev podpísal pod hrozbou zbraní v rokoch 2014 a 2015. V Minskom protokole zo septembra 2014 (Minsk I) sa ruský veľvyslanec v Ukrajine zaviazal „stiahnuť z územia Ukrajiny nelegálne ozbrojené skupiny a vojenské vybavenie, ako aj militantov a žoldnierov“. V Minsku KomVo februári 2015 (Minsk II) Moskva opäť súhlasila so „stiahnutím všetkých zahraničných ozbrojených síl, vojenskej techniky, ako aj žoldnierov z územia Ukrajiny pod dohľadom OBSE, [а також] odzbrojiť všetky ilegálne skupiny.“ Kremeľ však nikdy nenaznačil, že začína plniť tieto a ďalšie sľuby a pravdepodobne to ani nemal v úmysle.
Prípady Moldavska a Gruzínska
Medzi dohodami, ktoré Rusko zmarilo, sú však najdôležitejšie pre posúdenie šancí na dosiahnutie hypotetickej dohody v Istanbule v roku 2022 tie, ktoré sa netýkajú Ukrajiny a boli podpísané, keď Putin nebol prezidentom. Na prvý pohľad sa to môže zdať ako nesúvisiace veci, ale v skutočnosti ignorovanie dohôd zo strany Ruska naznačuje jeho širšiu patológiu v prístupe k takzvanému „blízkemu zahraničiu“ (postsovietsky priestor). Porušovanie zmlúv, ktoré nesúvisia s Ukrajinou, ilustruje existenciu modelu konania, ktorý nie je jedinečný len pre Ukrajinu a nie je formovaný výlučne Putinom.
V októbri 1994 Moskva podpísala dohodu medzi Ruskou federáciou a Moldavskou republikou o právnom postavení, postupe a podmienkach stiahnutia ruských vojenských jednotiek dočasne umiestnených v Moldavsku. V kľúčovom článku 2 Kremeľ oznámil: „Ruská strana, v súlade so svojimi technickými možnosťami a časom potrebným na zorganizovanie nového nasadenia, stiahne tieto vojenské sily do troch rokov od dátumu nadobudnutia platnosti tejto dohody. Praktické kroky na stiahnutie vojenských jednotiek Ruskej federácie z územia Moldavskej republiky počas tohto obdobia budú synchronizované s politickým urovnaním podnesterského konfliktu a určením osobitného postavenia podnesterského regiónu v Moldavskej republike.“
V tom istom roku Moldavsko prijalo novú postsovietsku ústavu, v ktorej sa definovalo ako neutrálny štát. V článku 11 moldavskej ústavy z roku 1994, ktorá je stále v platnosti, sa uvádza: „Moldavská republika vyhlasuje svoju trvalú neutralitu. […] Moldavská republika nepovolí rozmiestnenie žiadnych zahraničných vojenských formácií na svojom území.“
Zvyšky 14. armády, nazývanej Operačná skupina ruských síl, však zostávajú na území Moldavskej republiky proti vôli Kišiňova av rozpore s rusko-moldavskou zmluvou z roku 1994. Územný konflikt v Podnestersku sa nevyriešil ani počas troch rokov uvedených v dohode medzi Moskvou a Kišiňovom z roku 1994. Ústavné vylúčenie Moldavska z členstva v NATO a prijatie zahraničných vojsk na svoje územie, ktoré je tiež hlavnou témou súčasnej diskusie o možnom rusko-ukrajinskom kompromise, v tom čase Moskva ignorovala. Ruské jednotky zostávajú na území Moldavska o 30 rokov neskôr, porušujú ústavu krajiny, ako aj samozvanú Podnesterskú republiku Moldavsko ako pseudoštát a satelit Ruska.
Postoj Ruska voči Gruzínsku a dohoda o prímerí medzi Moskvou a Tbilisi z augusta 2008 zapadajú do podobného naratívu. Dohodu podpísali vtedajší prezidenti oboch krajín Dmitrij Medvedev a Michail Saakašvili. Bol pomenovaný „Sarkozyho plán“ na počesť francúzskeho prezidenta Nicolasa Sarkozyho. Francúzsko v tom čase predsedalo Európskej únii, ktorá dohodu sprostredkovala. Dohoda ukončila päťdňovú rusko-gruzínsku vojnu v roku 2008. Článok 5 stanovil návrat ruských vojsk, ktoré vstúpili do Abcházska a regiónu Cchinvali pred niekoľkými dňami, na ich pôvodné pozície v Rusku: „Ozbrojené sily Ruskej federácie budú stiahnuté na líniu, ktorá existovala pred vypuknutím nepriateľských akcií.“
Napriek tomu Moskva ponechala značný počet svojich vojakov na gruzínskom území, čo je jasným porušením augustovej dohody. Aby toho nebolo málo, koncom augusta 2008 uznalo Abcházsko a Južné Osetsko za nezávislé štáty. Počiatočný súhlas Moskvy a podpísanie Sarkozyho plánu, od ktorého sa čoskoro upustilo, bolo, ako sa ukázalo, viac než len podvod voči Gruzínsku. Zámerom bolo tiež zavádzať Európsku úniu, s ktorou chcela Moskva počas tohto obdobia udržiavať dobré vzťahy.
Závery
Možno, na rozdiel od záverov väčšiny serióznych analytikov, existovala malá šanca, že Kyjev mohol podpísať dokument s Moskvou v Istanbule na jar 2022. Nikdy sa to nedozvieme s istotou. Vieme, ako a prečo postsovietske Rusko vedie mierové rokovania. Pre Kremeľ je uzatváranie obchodov jedným z niekoľkých nástrojov hybridnej vojny proti postsovietskym štátom, ktoré neakceptujú ruskú hegemóniu.
Je zrejmé, že sme videli správanie Ruska na istanbulských rokovaniach, ktoré je v súlade so vzorcom známym z minulosti: po invázii do postsovietskeho štátu Moskva presadzuje skreslenú dohodu pod hrozbou zbraní. Ako ukazujú dve minské dohody, samotná Istanbulská dohoda by už bola transmogrifikáciou medzinárodných vzťahov.a) V rozsahu povolenom ustanoveniami V druhej fáze by Moskva nesplnila niektoré kľúčové body ani tohto skresleného dokumentu. Pod nejakou zámienkou by Moskva stiahla svoj podpis dohody a stále trvala na implementácii tých bodov, ktoré by považovala za užitočné pre seba.
Podpísanie dokumentu Moskvou v Istanbule v roku 2022 – za predpokladu možnosti takéhoto scenára – by mohlo viesť k dočasnému uvoľneniu napätia. Súdiac však podľa predchádzajúcich krokov Ruska, formálna dohoda, ako v prípade dohôd z Minska, by viedla k ďalšiemu podkopaniu medzinárodného práva. Po prvé, Istanbulskú dohodu by Moskva s najväčšou pravdepodobnosťou nerešpektovala. Nezabránilo by to ani ďalšiemu ruskému zasahovaniu do vnútorných záležitostí bývalých sovietskych republík, ani by to neznížilo ruskú vojenskú agresiu a územné chúťky. Naopak, každá ďalšia ruská invázia bola zvyčajne horšia ako tá predchádzajúca.
Preložené z poľštiny
Text bol publikovaný v rámci projektu spolupráce medzi nami a poľským časopisom Nowa Europa Wschodnia.
Pôvodný názov článku: Rosja nie wywiązuje się z umó
