V poslednej dobe Kremeľ čoraz viac signalizuje svoj zámer začať rokovania, dokonca zastaviť ozbrojenú konfrontáciu, dosiahnuť dohodu, samozrejme, „berúc do úvahy realitu v teréne“. Zdá sa, že ruské vedenie to potrebuje, pretože ruská armáda je údajne dosť silná, dokonca nejako postupuje. Ale vlastne, čo je „údajne“ a „nejako“.
Medzinárodní vojenskí analytici jasne identifikujú obrovské problémy v ruských ozbrojených silách s obrnenými vozidlami, muníciou a ľudskými zdrojmi. Nábor v Rusku prebieha veľmi zle, dokonca aj za milióny platieb, ktoré sa ponúkajú náborom. A Kremeľ sa neponáhľa spustiť novú vlnu mobilizácie, ktorá má mimoriadne negatívne skúsenosti s predchádzajúcim pokusom.
Ekonomickí analytici vidia jasné signály, že ruská ekonomika funguje na hranici svojich možností. Hoci priorita obranného sektora vedie na jednej strane k rastu HDP, na druhej strane vedie k strate prostriedkov reprodukcie hospodárskeho rozvoja. Koniec koncov, vyrobené zbrane neprispejú k vytvoreniu nových sektorov hospodárstva, ich účel sa má stratiť na bojisku, preto sa už nevráti do priemyselného cyklu tvorby výrobkov.
Odborníci predpovedajú, že v tomto režime je ruská ekonomika stále schopná bojovať dva roky. Áno, niektoré sociálne programy budú musieť byť znížené, ale počas tohto obdobia sa vyhneme kolapsu.
Medzitým nikto nedokáže presne predpovedať, ako dlho bude ukrajinská ekonomika a armáda schopná vydržať, pretože všetko závisí od západnej pomoci. V súčasnosti vyzerá tento aspekt optimisticky, najmä po dohodnutom rozhodnutí „veľkej sedmičky“ poskytnúť Ukrajine ďalších 50 miliárd dolárov z výnosov zo zmrazených ruských aktív. Je však ťažké predpovedať, ako sa veci vyvinú po pravdepodobnej zmene moci v kľúčových západných krajinách.
Preto sa Ukrajina nevyhýba mierovým iniciatívam a v prvom rade hovoríme o mierovom samite, ktorý sa v týchto dňoch začne vo švajčiarskom meste Luzern. Táto iniciatíva Kyjeva a Bernu uviazla kosť v hrdle Ruska, takže sa zo všetkých síl snažila, ak nie narušiť, tak aspoň zdiskreditovať túto udalosť. A musíme pripustiť, že Kremeľ je v tom celkom dobrý, najmä potom, čo sa mu podarilo zapojiť Čínu svojimi schopnosťami, kapitálom a vplyvom do tohto špinavého obchodu. Výsledkom bolo, že zo 160 krajín pozvaných na konferenciu len polovica dobrovoľne prišla.
Prečo sa Rusko tak bálo švajčiarskeho summitu? Pretože môže dosiahnuť medzinárodný konsenzus o ukončení vojny. Je jasné, že by bola založená na medzinárodných zmluvách a Charte Organizácie Spojených národov, ktorá by zabezpečila zachovanie územnej celistvosti Ukrajiny nielen ako člena OSN, ale aj ako zakladajúcej krajiny. To znamená, že všetky požiadavky Kremľa na „zohľadnenie reality na zemi“ by nasledovali, ako sa hovorí, ruská vojnová loď.
Hoci vo všeobecnosti tieto „pozemné reality“ vyzerajú dosť zvláštne vzhľadom na ciele „špeciálnej vojenskej operácie“ vyhlásenej Vladimírom Putinom, a to: denacifikácia a demilitarizácia. Nepovedalo sa ani slovo o zabavení pôdy iných ľudí, nehovoriac o anexii. Hoci nikto nevie, aký je účel „špeciálnej vojenskej operácie“ teraz, mám podozrenie, že ani samotný ruský diktátor. Áno, z času na čas opakuje, že údajne „ciele špeciálnej vojenskej operácie ešte neboli splnené“, a preto Rusi budú musieť pokračovať v boji. Ale čo sú tieto ciele – Rusi, dokonca aj tí, ktorí sú poslaní na istú smrť, netušia.
Dovoľme si formulovať tieto ciele namiesto Putina. Predpokladajme, že ide o návrat územia celého bývalého Sovietskeho zväzu pod kontrolu Moskvy. Samotný šéf Kremľa raz pripustil, že považuje kolaps ZSSR za najväčšiu geopolitickú katastrofu dvadsiateho storočia. Preto je logické predpokladať, že sa snaží podľa svojich najlepších túžob a schopností obnoviť to, čo jeho kremeľskí predchodcovia – Michail Gorbačov a Boris Jeľcin – zničili (hoci v skutočnosti sa Únia zrútila z objektívnych politických a ekonomických dôvodov – ale o tom teraz nehovoríme). Bolo by zaujímavé vedieť, čo si o tom myslia spojenci Ruska v CSTO – Kazachstan, Kirgizsko, Uzbekistan, Tadžikistan. Sú pripravení vzdať sa svojej suverenity, aby sa zapáčili Putinovi? Veľmi o tom pochybujem. Aj keď kto by sa ich spýtal.
V každom prípade však existuje jasný konflikt historických paradigiem. Ak sa Putin snaží obnoviť ZSSR, teda úniu republík, aké problémy potom rozbíja tieto republiky? Predtým sa to stalo Gruzínsku, keď boli Abcházsko a Južné Osetsko odrezané ruskými rukami. Predtým bolo Podnestersko odobraté z Moldavska. Hoci aspoň v týchto prípadoch nedošlo k anexii okupovaných území Ruskom. Ale v prípade Ukrajiny sa to deje. V marci 2014 Rusko anektovalo ukrajinský Krym a zakotvilo ho vo svojej ústave. A v septembri 2022 podobným spôsobom mocenské inštitúcie Ruska (prezident, Štátna duma, Rada federácieAnexia okupovaných častí Luhanskej, Doneckej, Záporožskej a Chersonskej oblasti bola právne zakotvená. Okrem toho v legislatívnej väzbe „novo získaných pozemkov“ na Rusko došlo ku kolízii v rámci kolízie, pretože nikto presne nestanovil, kde sú „nové hranice“. Pozdĺž frontovej línie? A čo robiť, keď sa pohybuje – rýchlo meniť hranice? Alebo pozdĺž administratívnych hraníc regiónov? A čo má Rusko spoločné s administratívnymi hranicami v Ukrajine a aké môžu mať hranice regiónov so štátnymi hranicami?
Nuž, buďme ešte viac novinárskej drzosti a predpokladajme, že Putin si stanovil pevný cieľ – vyhrať celú Ukrajinu. Opäť vzniká historický a právny konflikt: ruské vedenie tvrdí, že neuznáva nielen súčasný ukrajinský štát, ale ani jeho predchodcu, Ukrajinskú sovietsku socialistickú republiku. Kremeľ rozzúri Lenina a Stalina, ktorí umožnili existenciu tohto štátneho subjektu. Potom je logické predpokladať, že Putin neobnovuje ZSSR, ale Ruskú ríšu. A v akých medziach? Pozdĺž rieky Zbruch? Bez Haliče, Zakarpatska a Bukoviny? Alebo sa tam tiež naťahuje chuť do jedla?
Všetky tieto otázky znejú pre našich čitateľov dosť hlúpo. Ale na druhej strane, ako pochopiť dôvody a ciele invázie. Taký je geopolitický paradox: Putin rozpútal najkrvavejšiu vojnu od konca druhej svetovej vojny, ale nie je schopný formulovať ani príčiny vojny, ani jej ciele.
Áno, v Rusku teraz aktívne pracuje celý ideologický propagandistický priemysel, ktorý zahŕňa stovky lekárov a profesorov z rôznych humanitných vied, aby ospravedlnili túto vojnu. Ale z ich súčasnej práce je jasné, že z nich nevychádza nič hodnotné.
Napríklad na podnet známeho ruského opozičného vlogera Maxima Katza som upozornil na Vladimíra Fortunatova, profesora z Petrohradu lojálneho Kremľu, doktora historických vied, najmä na jeho monografiu so sľubným názvom „Špeciálna vojenská operácia ako cesta zo slepej uličky v humanitných vedách“. Nič nie je také vyhlásenie, ktoré naznačuje, že až do roku 2022 boli ruské humanitné vedy v stave kolapsu, z ktorého ho môže viesť iba Putinova vojna. Autor v skutočnosti nevysvetľuje, ako to dedukovať, iba tvrdí, že „ukrajinský národ prešiel preformátovaním v protiruskom a rusofóbnom duchu, ale v priebehu premyslenej denacifikácie sa ukrajinský ľud ocitne v modernom svete.“ Ako Ukrajinci, aj keď predpokladáme, že sú zarytí rusofóbovia, zasahovali do ruských humanitných vied – v článku nenájdete žiadne vysvetlenia, ako aj jediný vecný názor na ospravedlnenie „špeciálnej vojenskej operácie“.
Nemenej „zaujímavá“ bola spoločná práca doktora práv, profesora Sergeja Inshakova a poslanca za Jednotné Rusko Viktora Kazakova „Špeciálna vojenská operácia ako nástroj na zvýšenie úrovne protikorupčného potenciálu“. To je opäť: pred vojnou v Rusku boli pokusy o prekonanie korupcie beznádejné, takže bolo potrebné rozpútať vojnu, aby sa veci rozbehli. Ide to takto?
„Takmer pred našimi očami sa občianska spoločnosť mení z amorfného fenoménu na aktívny a cieľavedomý subjekt schopný odhaliť akútne problémy korupcie a nastoliť otázku odstránenia ich príčin,“ píšu autori. Veľmi dobre vieme, na čo sa občianska spoločnosť v Rusku za posledných desať rokov zmenila. A za posledné dva roky elektrárenský stroj konečne rozdrvil všetky zvyšky činnosti radových občanov. Úrady zaobchádzali obzvlášť kruto s tými, ktorí bojovali proti korupcii. Ako si nemôžeme spomenúť na tragický osud Alexeja Navaľného. Preto nasledujúce slová v článku znejú ako vrchol cynizmu: „Pokiaľ ide o tých predstaviteľov občianskej spoločnosti, ktorí sa snažili zlepšiť naše životy a zbaviť krajinu korupcie, V.V. Putin preukázal vysokú toleranciu.“ Hoci to možno vnímať ako akúsi iróniu autorov, Putin podľa nich toleruje vyvádzanie rôznych verejných protikorupčných aktivistov, aj keď mu spôsobujú smútok.
Kvôli smiechu budem citovať ďalšie dielo z tej istej opery. Jeho názov je „Príčiny moderných núdzových situácií a potreba špeciálnej vojenskej operácie“. Autormi sú docent Sergej Kalinin a profesor Boris Fedulov z Barnaulského právneho inštitútu Ministerstva vnútra Ruska. Núdzové situácie v prezentácii autorov sú rôznymi prejavmi masovej občianskej aktivity a predovšetkým „farebných revolúcií“, vyvolaných, samozrejme, Američanmi. Ten chcel tiež „mútiť vody“ v Rusku. Aby zastavil všetky tieto rozhorčenia, musel Putin rozpútať vojnu. „Na prevenciu a elimináciu mimoriadnych udalostí sú objektívne potrebné špeciálne operácie a v súvislosti s komplikáciou medzinárodnej situácie sú potrebné aj špeciálne vojenské operácie,“ ubezpečujú autori.
Takéto ruské majstrovské diela verejnej mienky môžete citovať celé hodiny. V žiadnom z diel však nenájdete viac či menej presvedčivý argument v prospech vykonania „špeciálnej vojenskej operácie“. Aj keď je to diskNapríklad v prípade Spojených štátov amerických je dôležité poznamenať, že generálny tajomník Spojených štátov amerických nie je členom Chcel by som položiť rečnícku otázku: kam zmizli všetci tí „velikáni myslenia“, všetka humanitárna škola, ktorú Moskva formovala od imperiálnych čias, ťahajúc najbystrejšie mysle z národného periféria?
Celé toto písanie trochu pripomína Putinov rozhovor s Tuckerom Carlsonom, keď sa šéf Kremľa snažil vysvetliť inváziu na Ukrajinu americkému publiku listami od Bohdana Khmelnyckého a absenciou slova „Ukrajina“ na mapách šestnásteho storočia.
Nech je to akokoľvek, v situácii takéhoto ideologického poklesu Putin pokračuje vo vojne a milióny jeho subjektov stále pevne veria v účelnosť tejto beznádejnej veci (alebo aspoň predstierajú, že veria). Táto nerozumnosť (t.j. nedostatok potreby rozumne ospravedlňovať) zároveň naznačuje, že ruská strana vojnu neukončí. Aspoň dovtedy, kým je Putin nažive a pri moci. A signály mieru z Kremľa sú ďalšou špeciálnou propagandistickou operáciou.
