Nie je žiadnym tajomstvom, že hlavným západným partnerom Ukrajiny sú Spojené štáty americké. Pri všetkej úcte ku krajinám Európskej únie, Veľkej Británii, Japonsku, bez podpory Spojených štátov (predovšetkým vojenských) by sme nevydržali tak dlho, ako sme už vydržali a plánujeme vydržať znova. Preto sú vzťahy Kyjeva s Washingtonom kľúčovou témou našej zahraničnej politiky, súčasnosti a budúcnosti.
Zahraničná politika, ak ste už nezabudli, je farnosťou prezidenta v štruktúre parlamentno-prezidentskej republiky. Preto ani oponenti súčasnej hlavy štátu nemôžu povedať, že údajne využil netypické právomoci. Nie, toto je presne oblasť zodpovednosti prezidentskej kancelárie – dovoľte mi pripomenúť, že je to kandidatúra ministra zahraničných vecí (mimochodom, ako aj ministra obrany), ktorú parlamentu navrhuje prezident a nie koaličný (alebo nie) kabinet ministrov.
Samozrejme, formálne súčasná ukrajinská vláda pokračuje alebo sa snaží naďalej využívať v tomto smere tému, ktorú presadzovali jej predchodcovia. Téma „dvojstrannej podpory Ukrajiny“. A to je úplne správne, pretože, ako nám ukázali zvraty kongresového boja za balík pomoci vo výške 60 miliárd dolárov, podpore demokratickej aj republikánskej strany neunikne.
Ale ak si spomenieme na históriu zahraničnej politiky (smerom k Washingtonu) súčasného majiteľa Bankovovej ulice, potom prvá vec, ktorá nám príde na myseľ, sú – okrem hystérie pred summitom NATO vo Vilniuse (a stále sa formálne týkala nielen Spojených štátov, ale celej Aliancie ako takej) – frázy. Frázy, ktoré, mierne povedané, nie sú niečím, na čo by sme mali byť hrdí. A jednoducho a ostro povedané, sú úplným zlyhaním zahraničnej politiky.
Prvá fráza je „generálny prokurátor je 100% môj človek“. Fráza, ktorú povedal Volodymyr Zelenskyj v rozhovore s Donaldom Trumpom a potom ju zverejnil v prepise rokovaní z iniciatívy americkej strany. Fráza, ktorá je absolútne anti-Biden, pretože chápeme, prečo a z akého dôvodu bola povedané. (Prípad Burisma, Hunter Biden, je stále týmto príbehom.)
Trump tieto voľby prehral. Joe Biden sa dostal k moci v Spojených štátoch. Áno, ukázalo sa, že je skutočným politikom – a Ukrajina v skutočnosti za Zelenského slová nezaplatila. Ak niekto zabudol, Bidenova administratíva začala dodávať vojenskú pomoc Ozbrojeným silám Ukrajiny dávno pred 24. februárom. Rovnako ako varoval pred veľmi reálnou možnosťou veľkej invázie – tiež dávno pred X-dňom.
Áno, je možné (a zjavne je potrebné, ako to robí Izrael, hoci je menej závislý od pomoci USA) vyjadriť tvrdenia a nespokojnosť s určitými rozhodnutiami súčasného vlastníka Bieleho domu. Zároveň si však dobre uvedomujeme, že Biden sa riadi predovšetkým otázkou globálnej, geopolitickej bezpečnosti a bezpečnosti svojej vlastnej krajiny. No a voľby, samozrejme, kde bez nich. Ale určite nie túžba pripomenúť Zelenskému ten rozhovor s Trumpom.
Ale Trump nie je Biden. Mimochodom, Trump, rovnako ako Zelenskyj, nie je politik, ale podnikateľ. A politikom sa nestal ani po svojom prvom funkčnom období v prezidentskom kresle. (Mimochodom, ako Zelenskyj.) A vo všeobecnosti je impulzívny, reaktívny – a dalo by sa povedať, že sebecký človek.
A pre Trumpa môže Zelenského fráza o „porazenom prezidentovi“, ktorá mu bola adresovaná, znamenať oveľa viac ako pochopiteľnú túžbu jeho ukrajinského náprotivku nestratiť podporu Republikánskej strany, ktorá nie je všetci ochotní pomôcť Ukrajine.
Preto nie je vôbec hypotetické, že by mohla nastať situácia, keď Trump po svojom víťazstve pripomenie túto frázu Zelenskému – a teda (a to je pochopiteľné) celej Ukrajine. Zapamätá si to a odpovie na to. Aspoň predtým ohlásený pokus zastaviť vojnu do 24 hodín. Chápete, ako môžu Spojené štáty zastaviť vojnu v Ukrajine za 24 hodín? Existuje len jeden jednoduchý spôsob – prestať dodávať zbrane. (Samozrejme, aj tak sa to nezastaví hneď za deň, ale úplné zastavenie vojenskej pomoci hlavného západného partnera kladie veľký otáznik na vyhliadky Ukrajiny ako celku.)
A takéto kroky zo strany Trumpa by sa mali brať veľmi vážne. Toto nie je Biden, kto prehltol Zelenského vilniuskú hystériu – pamätáte si, že potom by podľa správ médií mohli Spojené štáty vymazať čo i len túto malú proukrajinskú frázu zo záverečného vyhlásenia Aliancie? Ale neurobili to. Pretože Biden je politik. A chápe svoju zodpovednosť – samozrejme, nie voči Ukrajine, ale voči celému demokratickému svetu.
A Trump to nemusí celkom úprimne pochopiť. Pretože, opakujem, nie je politikom, ale podnikateľom. A v práci existujú úplne iné mechanizmy a rôzne hodnoty. A umiernené republikánske elity už na neho nemusia mať rovnaký vplyv ako počas jeho prvého prezidentského obdobia – keď ani viceprezident v skutočnosti nebol Trumpovým „100% mužom“, ale dozorcom nad „dospelými“ s GOP.
A kto, povedzte mi, sa v takejto situácii môže celkom reálne stať „porazeným prezidentom“? To je všetko.
Samozrejme, môžeme dúfať, že Biden vyhrá, že Trumpov register trestov od neho niektorých voličov odstraší (aj keď prečo by ich to malo vystrašiť, ak ich nevystrašilo skutočné podnecovanie Trumpa k stádu, ktoré obsadilo Kapitol v januári 2021? Nie je však v našej situácii spoliehať sa na takéto neisté konštrukcie.
A vo všeobecnosti nikto neodstránil z programu „podporu oboch strán“. A nikdy ho nezahodí. Aj keď Biden a Demokratická strana vyhrajú voľby do Bieleho domu a Kongresu s drvivým skóre. (Čo, ako to chápeme, sa nestane, toto nie je doba a kandidáti nie sú práve teraz.) Preto by sa mal pán Zelenskyj zamyslieť nad tým, aké posolstvá vysiela do globálneho informačného priestoru zo svojich početných rozhovorov. Bez ktorej, buďme úprimní, Ukrajina vo svojom boji proti Rusku nič nestratí.
Ale bez podpory pravdepodobného prezidenta Trumpa prehrá. Možno aj všetko. A porazeným potom nebude 47. prezident Spojených štátov.
Spomeňte si na ďalšiu vojnu medzi demokraciou (zlou, skorumpovanou a stálou) a diktatúrou, vietnamskú vojnu. V roku 1973 Spojené štáty, s podporou ktorých sa Vietnamská republika držala, stiahli svoje jednotky z regiónu. Ako to dopadlo pre amerického prezidenta Richarda Nixona? Nič. Pretože odstúpil z úplne iného dôvodu, kvôli škandálu Watergate, ktorý nemal nič spoločné s Vietnamom. A jeho štátny tajomník Henry Kissinger dokonca získal Nobelovu cenu za mier za Parížsku mierovú dohodu.
Vietnamská republika však prestala existovať. Vza-ha-lee. Len za dva roky. A na území tejto zmiznutej krajiny začal komunistický teror. Počas ktorého bolo priamo alebo nepriamo zabitých viac ako 400 000 juhovietnamcov (utopených na mori v snahe uniknúť príchodu severovietnamského „raja“). A asi milión skončilo v koncentračných táboroch.
Kto teda v tejto situácii trpel viac – „porazený prezident“, ktorý odmietol pomôcť slabým partnerom, alebo samotní partneri? Odpoveď je podľa môjho názoru zrejmá.
