Vojna pokračuje a hlavnými udalosťami pre Ukrajinu, Rusko a svet sú, samozrejme, udalosti v dejisku operácií. A to je úplne logické. Okrem hlavnej témy programu sú tu však aj iné, menšie, sekundárnejšie (aspoň zatiaľ), ale nie menej zaujímavé. A nemenej dôležité – z dlhodobého hľadiska.
Napríklad život v okupácii. Najmä v časti okupovaných území, ktorú Rusi obsadili nie v roku 2014 takmer bez boja (Krym) alebo bojov (Donbas), ale pomerne dlho as úplne pozitívnou reakciou obyvateľstva, aspoň obyvateľstva, ktoré dobrovoľne zostalo pod okupáciou a prevzalo kontrolu po 24. februári 2022.
Ako väčšina z vás, aj ja poznám ľudí, ktorí sú teraz na okupovaných územiach. A odtiaľ sa zo svojej dočasnej nadčasovosti pravidelne ozývajú. Rozprávanie rôznych príbehov o živote pod „novou vládou“. Poviem vám aj jeden prípad, ktorý sa nedávno stal v meste na juhu Ukrajiny.
Obyčajné mesto, ktorého je veľa, je už dva roky pod kontrolou ruskej armády a FSB. A hlavné postavy sú obyčajní, stále dosť mladí ľudia. Je dôležité, aby prakticky nevideli časy sovietskej okupácie, s výnimkou veľmi skorého predškolského detstva. V skutočnosti je hlavnou postavou muž, ktorý nepodporoval okupáciu, nepripojil sa k spolupracovníkom a nedostal ani ruský pas. (Aj keď, na rozdiel od nešťastnej Ani Lorak, ktorá je nútená podať žiadosť v Moskve, čakanie na rozhodnutie je hračka.)
Áno, na okupovaných územiach sú podobné situácie – a nie sú vôbec nezvyčajné. Najmä ak nejde o dôchodcov, ale o ľudí vo veku, keď ešte nežiadajú o žiadne platby dôchodku (preto cestovný pas v zásade nie je zvlášť potrebný). Takže tam bol muž, ktorý žil pre seba, nejako si zarobil na živobytie, mal nejaký vzťah. A tento vzťah ho zničil – našťastie nie v doslovnom zmysle tohto slovesa. Pretože priateľka, ktorej náš hrdina povedal o svojom postoji k okupantom a okupácii, neprišla s ničím lepším, ako sa na svojho priateľa v miestnej „správe“ vrhnúť.
Príbeh skončil (aspoň chcem veriť, že skončil) „len“ bitím proukrajinského Ukrajinca. Kto teraz pre istotu vyhotoví ruské dokumenty a utečie pred okupáciou, aby s nimi oslobodil ukrajinské územie. Čo, mimochodom, mnohí ľudia robia aj bez akéhokoľvek odsúdenia a bitia v týchto mestách a dedinách. Prinajmenšom počet oznámení v miestnej verejnosti o presunoch na jediný otvorený hraničný priechod medzi Ukrajinou a Ruskom to viac ako transparentne naznačuje. Nehovoríme však o hlavnej postave tohto príbehu, ale o „hrdinke“.
Stále dosť mladý muž. Nevidel som sovietsky život v celej jeho škaredej plnosti. Nežil som, necítil som, nemám túto hroznú pamäť. Upozorňujeme však, že sa veľmi rýchlo „aklimatizovala“ na nové podmienky (možno pod vplyvom staršej generácie, ktorá má práve túto pamäť) – a rozhodla sa hrať „páv mráz“.
Skutočnosť, že niektorí Ukrajinci na okupovaných územiach sa pripojili k kolaborantom, nie je pre nikoho tajomstvom. Samozrejme, finančné a iné výhody sú tu zrejmé – „sociálny výťah“, to môže byť tak. Ale v tomto prípade v skutočnosti neexistuje žiadny priamy úžitok. Okrem toho dievča vystavilo osobu, s ktorou mala nejaký vzťah, k úderom ruských topánok.
Pre priemerného Ukrajinca, po 30 rokoch slobodného života, je takéto správanie divoké a takmer nepochopiteľné. Samozrejme, divokosť tu nie je vo forme činu – odsúdenie nie je ani zďaleka najhorším hriechom a zločinom. V africkej krajine Rwanda v roku 1994 tínedžeri Tutsi držali nohy svojich matiek, keď ich znásilnili hutuskí muži v notoricky známej genocíde. A niekedy znásilnili svoje matky sami. Ale, samozrejme, stalo sa to pod hrozbou aspoň smrti (prečo som v tomto príbehu nazval smrť „aspoň“, čítal alebo počúval v príslušných internetových materiáloch, nechcem vás znova vystrašiť). A tu – človek sám, dobrovoľne, bez akéhokoľvek tlaku okupačnej správy, vzal a odsúdil človeka, ktorý mu nebol cudzí…
Takmer po celý čas totálnej vojny – prinajmenšom po oslobodení Kyjevskej oblasti a ďalších severných regiónov Ukrajiny – kolovali v ukrajinskom informačnom priestore myšlienky o tom, kedy a ako budú oslobodené okupované územia východu a juhu. Diskutuje sa o rôznych možnostiach, rôznych formátoch – diplomatickom, vojenskom. A takmer nikto nehovorí o tom, čo robiť po oslobodení s miestnym obyvateľstvom.
Tento problém je však oveľa závažnejší, ako sa zdá na prvý pohľad. Príklady Nemecka to výrečne potvrdzujú. V prvom rade je tu príbeh „Vessi“ a „Ossi“, ktoré sú stále – tri desaťročia po zmiznutí NDR, Stasi a Berlínskeho múru – vážne odlišné, počnúc úspechmi krajnej pravice a vstrany vo voľbách v piatich „nových štátoch“ Nemecka.
Po druhé, a ukrajinskí utečenci tomu už čelili, príbeh tých „repatriantov“ nemeckého pôvodu, ktorí odišli do Nemecka zo Sovietskeho zväzu a žili v historickej vlasti svojich vzdialených predkov 20-30 rokov. Ale ako sa ukázalo po 24.02.22, stále žijú s Putinom v hlavách a útočia na Ukrajincov.
Môžeme, samozrejme, povedať, že nemecké orgány sa touto otázkou veľmi nezaoberali. Ale to je tiež jadro problému, pretože v Nemecku je prinajmenšom úspešná ekonomická situácia (ktorá, ako si naivne mysleli západní politici 1990-tych rokov na čele s Billom Clintonom, automaticky vtiahne Rusko a Rusov do civilizácie) je oveľa lepšia ako naša, dokonca aj pred vojnou. A situácia, keď ľudia, ktorí teraz dostávajú dva dôchodky – legálny ukrajinský a ruský okupantov – automaticky stratia časť svojho príjmu a možno sa ocitnú v ťažkej finančnej situácii na povojnovej Ukrajine, neveští dobrú náladu obyvateľov okupovaných území.
Ľudia, ktorí po 30 slobodných rokoch tak rýchlo skĺzli do sovietskeho modelu správania, ktorí ľahko „špinia“ na svojich blízkych okupantom – to je problém, ktorý Ukrajina stále musí vyriešiť. A stojí za to sa na to pripraviť vopred. Aby sa tento problém nestal, podobne ako samotná vojna, nepríjemným prekvapením.
