Pred dvoma rokmi svet veril vo víťazstvo Ukrajincov nad „druhou armádou sveta“ na bojisku. Ozbrojené sily Ukrajiny dokázali zastaviť silnú ofenzívu agresora, zničiť jeho elitné jednotky, premeniť najnovšie ruské vojenské vybavenie na šrot a začať znovu získavať stratené územia. Toto presvedčenie prinútilo západné krajiny rýchlo zvýšiť vojenskú pomoc Ukrajine. A pomerne rýchlo, aby sme nahradili starú sovietsku techniku, sme mali 777 zbraní, Panzerhaubitze 2000, samohybné protilietadlové zbrane Gepard, legendárne viacnásobné raketomety HIMARS, ktorých samotná zmienka uvrhla okupantov do studeného potu…
Ale viera je dosť pominuteľná vec. Naše víťazstvá prirodzene prispeli k rastu viery v nás na Západe. To bolo obzvlášť viditeľné po brilantnej charkovskej ofenzíve a takmer nekrvavom oslobodení Chersonu, o ktorom sa už predpovedalo, že bude osudom nového Stalingradu.
Podobne nedostatok úspechu viedol k poklesu viery. Koncom minulého roka, keď sa ukázalo, že ukrajinská ofenzíva uviazla na mŕtvom bode, západné analytické platformy, politické fóra a autoritatívne publikácie začali čoraz viac deklarovať tézu: Ukrajina vyčerpala svoj útočný potenciál, takže je čas vrátiť sa k rokovaniam. A Ukrajincom už nemusíte dávať zbrane. Ako posledná možnosť by sa mala poskytnúť len na ochranu území, ktoré ešte neboli okupované.
Samozrejme, boli členské štáty NATO, ktoré nezdieľali kapitulačný názor, že vojenské vyhliadky Ukrajiny by sa údajne mali ukončiť. Najväčšími odporcami tejto tézy boli, samozrejme, pobaltské štáty – Litva, Lotyšsko a Estónsko, pre ktoré sú vojenské úspechy Ukrajiny nielen radosťou pre fanúšika, ale jednoducho víťazstvom demokracie, ale vlastne faktorom prežitia.
Lotyši, Litovčania a Estónci si veľmi dobre uvedomujú, že sa môžu stať ďalšími obeťami ruskej agresie. Preto aktívne posilňovali hranice s Ruskom a budovali tam plnohodnotné obranné línie (čo nechceli robiť Ukrajincom tvárou v tvár bezprostrednej hrozbe). Bezpečnosť týchto krajín však najpriamejšie závisí od výsledku vojny v Ukrajine. Snažili sa dať Ukrajincom čo najviac vlastných zbraní, uvedomujúc si, že ruská porážka v Ukrajine je najlepšou zárukou ich bezpečnosti. Keď ruské jednotky vlani na jeseň zmarili protiofenzívu Kyjeva a znovu získali iniciatívu na bojisku, ich obavy o vlastnú bezpečnosť raketovo vzrástli.
Oneskorenie vojenskej pomoci, najprv zo strany Európskej únie, potom zo Spojených štátov, na pozadí aktívnych rozhovorov na Západe, že Moskva by mohla konflikt vyhrať, nepridalo na optimizme. Samozrejme, môže, ak politické hry spôsobia také fatálne prerušenie dodávok zbraní a streliva.
„Teraz sa pre nás Ukrajina stala existenčným faktorom,“ úprimne priznal v komentári pre britské noviny Financial Times Predseda Výboru pre zahraničné veci litovského parlamentu Žygimantas Pavilionis. Jeho krajania sa vôbec neobávajú možného ruského útoku. Odborníci vidia tri pobaltské štáty ako región, kde sa Vladimir Putin môže pokúsiť otestovať jednotu Severoatlantickej aliancie destabilizačnými provokáciami alebo dokonca priamym vojenským útokom. Tieto obavy zhoršuje vyhliadka na návrat Donalda Trumpa do Bieleho domu po prezidentských voľbách v novembri tohto roku. Bývalý americký prezident už roky verejne kritizuje NATO a vo februári dokonca povedal, že nebude brániť krajiny, ktoré nedávajú dostatok peňazí na obranu, a dokonca „povzbudí Rusko, aby si robilo, čo chce“.
Litva sa obáva, že ruské jednotky sa pokúsia obsadiť Suwalkiho koridor, ktorý vedie do exklávy Kaliningrad. Na tento účel musí Rusko využiť územie Bieloruska ako predmostie. Koniec koncov, urobila tak už pri útoku na Ukrajinu zo severu. A prelomenie pozemného koridoru do Kaliningradu má aj ukrajinskú analógiu – pozemný koridor na Krym.
Ešte viac ohrozené sú územia Estónska a Lotyšska, ktoré majú priamu hranicu s „veľkým“ Ruskom (Litva hraničí len s ruskou exklávou Kaliningrad). „Desivý scenár by bol, keby Rusko v budúcnosti dosiahlo vojenské úspechy v Ukrajine a využilo Trumpovo predsedníctvo na to, aby ukázalo, že NATO je úplne rozdelené. Ideálnym miestom na to sú pobaltské štáty,“ komentoval Financial Times Jānis Kažočiniš, bývalý poradca pre národnú bezpečnosť v Lotyšsku a bývalý šéf zahraničnej spravodajskej služby.
Pobaltské štáty preto intenzívne budujú svoj obranný potenciál. Koniec koncov, sú to krajiny NATO, takže napriek Trumpovým vyhláseniam môžu dúfať v podporu spojencov. „Spolu s rastúcou úzkosťou existuje pocit, že pobaltské štáty sú vďaka svojmu členstvu v NATO bezpečnejšie ako kedykoľvek predtým. Je to paradox,“ pripúšťa litovská premiérka Ingrida Šimonytėová. PocitBezpečnosť prudko vzrástla od minuloročného vstupu do Aliancie susedných štátov – Fínska a Švédska. Baltské more sa tak zmenilo na „vnútorné jazero NATO“. A Rusko tam bolo stlačené zo všetkých strán.
V posledných mesiacoch ruský diktátor Putin opakovane vyhlásil, že nemá v úmysle útočiť na krajiny NATO (hoci kedysi takéto záruky o Ukrajine dával). A vo svojom inauguračnom prejave 7. mája dokonca vyzval Západ, aby bol priateľom a zabudol na staré sťažnosti. Takéto vyhlásenia však neodrádzajú od ostražitosti susedných krajín Aliancie.
Bezpečnostné zložky pobaltských štátov pozorne sledujú všetky ruské pohyby. Používajú štandardný model na posúdenie ruskej hrozby – či už má úmysel, vojenské spôsobilosti a spôsobilosti. Pobaltské štáty vedia, že túžbu zaútočiť a „znovu získať kontrolu nad historickými územiami“ si Moskva vždy vážila od rozpadu ZSSR. Samozrejme, vzhľadom na koncentráciu všetkých vojenských zdrojov v Ukrajine Rusko nebude mať v blízkej budúcnosti vojenskú spôsobilosť zaútočiť na NATO. Kremeľ však rozhodne čaká na správnu chvíľu.
Ruské plány vojenskej reformy, predstavené minulý rok, požadujú zdvojnásobenie počtu vojakov a vytvorenie Leningradského vojenského okruhu umiestneného v blízkosti Pobaltia, takmer 40 000 vojakov do roku 2026, s výrazným nárastom tankov a obrnených vozidiel.
S výdavkami na obranu okolo 6-7% HDP sa ruský obranný priemysel zrýchľuje, už je schopný produkovať až štyri milióny delostreleckých granátov ročne, ako aj stovky tankov a obrnených vozidiel. Áno, toto sú väčšinou low-tech zariadenia pre low-tech vojnu, a napriek tomu sú teraz ruské továrne výrazne pred západnými, pokiaľ ide o objemy. A prechodom na vojnovú ekonomiku bude pre Kremeľ dosť ťažké vrátiť sa späť.
Preto v posledných mesiacoch prichádzajú obavy z možného ruského útoku v nasledujúcom desaťročí nielen z pobaltských, ale aj zo západoeurópskych hlavných miest – z Berlína, Paríža, Londýna. To je dôvod, prečo krajiny NATO, ako to požadoval Trump (ale ani nie tak kvôli nemu, ale kvôli ruskej agresivite), majú v úmysle v najbližších rokoch výrazne zvýšiť výdavky na obranu najmenej na 3% HDP, čo je výrazne viac ako dvojpercentná požiadavka Aliancie.
Nakoniec, Rusko, napriek niektorým úspechom na fronte v tomto roku, je hlboko uviaznuté v Ukrajine. Ozbrojené sily Ukrajiny konečne dostali silnú pomoc so zbraňami a muníciou od Spojených štátov, čo umožní vyrovnať vojenskú rovnováhu. A s príchodom viacúčelových stíhačiek F-16 na Ukrajinu bude dokonca príležitosť získať vzdušnú prevahu, a teda protiútok.
Avšak aj keď sa Ukrajine so silnejšou podporou západných spojencov podarí odradiť ruskú agresiu a dokonca aj protiútok, pobaltské štáty by nemali poľaviť. Už je každému jasné o schopnosti Moskvy viesť hybridné vojny, môže použiť rôzne destabilizačné útoky, od kybernetických útokov až po agitáciu miestnych rusky hovoriacich komunít. Tieto menšiny tvoria štvrtinu obyvateľstva Estónska a Lotyšska. A čo je najdôležitejšie, sú veľmi náchylní na kremeľskú propagandu. Človek musí len navštíviť fóra rusky hovoriacich obyvateľov Estónska a Lotyšska, aby pochopil ich túžbu po ruskej pomste.
A Putin, hoci si v súčasnosti nedokáže poradiť s Ukrajinou, si už v hlave uchováva sny stať sa ruským vodcom, ktorý dokáže napadnúť Severoatlantickú alianciu, rozložiť ju a dobyť Západ.
