„Na to trápenie, tú pekelnú prácu nemožno opísať, je nemožné zabudnúť. Spomienky trápia dušu, trápia srdce. Každý jeden deň bol naplnený tragédiou každého jedného človeka – dieťaťa, ženy alebo starého muža,“ pripomenula Fadime-Scherfe Seitchalilova, narodená v roku 1924, deportáciu krymských Tatárov hlboko do ZSSR v októbri 2009. Toto Príbeh Nahrala ho jej dcéra pre miestny projekt krymských Tatárov. Fadime však ľutuje, že hoci sa vrátila do svojej rodnej dediny neďaleko Sudaku, „stále nie je radosť, pretože naše práva neboli obnovené a stále žijeme ako cudzinci na našej zemi, pretože nemáme vlastnú štátnosť.“
O osem rokov neskôr, 18. mája, počas oficiálnej spomienky na Deň pamiatky obetí genocídy krymských Tatárov, ukrajinský prezident Petro Porošenko citoval Fadimeho. S odkazom na spomienky starej ženy na tragédiu deportácie nespomenul, že Ukrajina, zastúpená na polostrove komunistickými a postsovietskymi stranami, zostala nevlastnou matkou krymských Tatárov, nie matkou.
„Táto malá skupina porazila sovietske monštrum“
Počas špeciálnej operácie uskutočnenej 18. – 20. mája 1944 boli všetci krymskí Tatári deportovaní z Krymu do Strednej Ázie, na Sibír a na Ural. Podľa oficiálnych údajov je to 194 111 ľudí. Mnohí z nich, takmer polovica, zomreli na ceste – niektorí od hladu a chorôb, niektorí v dôsledku hrozných životných podmienok.
Alim Alijev, zástupca riaditeľa Ukrajinského inštitútu (štátna inštitúcia zameraná na podporu ukrajinskej kultúry na celom svete) a zakladateľ literárneho projektu Krymská figa, sa narodil neďaleko Taškentu. Hovorí, že od detstva počul slovo „sürgun“ – vyhnanstvo. Jeho rodina sa vrátila na Krym, keď mal jeden rok. Vďaka tomu si vypočul príbehy deportovaných.
– Moja stará mama bola deportovaná z dediny Büyük-Karalez (teraz Chervonyi Mak) neďaleko Bachchisaray. Dva dni pred deportáciou prišli dvaja vojaci, zatiaľ čo moja stará mama pripravovala večeru. Pozvala týchto vojakov, ktorí údajne vykonávali sčítanie ľudu, prišli, najedli sa – a o dva dni neskôr, v noci 18. mája, prišli deportovať moju rodinu a dali mi 15 minút na prípravu. Všetkých odviezli na cintorín. Moja stará mama povedala, že nikto nechápe, čo sa deje, a všetci si mysleli, že budú zastrelení. Babičke a jej bratrancovi sa zázračne podarilo utiecť z davu a na chvíľu sa vrátiť domov. Potom si stará mama vzala gramofón so sebou. Tri týždne cestovali do Uzbekistanu, kde boli posilnení v kasárňach. Žili ako väzni a až do Stalinovej smrti museli prísť a hlásiť sa veliteľovi, aby nikto neutiekol,“ povedal Alijev.
Po Stalinovej smrti boli deportované národy rehabilitované. V rokoch 1957-1958 bola obnovená autonómia Kalmykov, Čečencov, Ingušov, Karačajcov a Balkánov a mohla sa vrátiť na svoje historické územia. Značný počet utláčaných národov, vrátane krymských Tatárov (ako aj Nemcov, mešketských Turkov, Grékov a Kórejčanov), však nebol obnovený ani im nebolo dovolené vrátiť sa do svojej historickej vlasti.
V reakcii na to na miestach, kde boli deportovaní krymskí Tatári, predovšetkým v Uzbekistane, vzniklo masové hnutie za návrat na Krym a obnovenie ich práv. Boli to miestne iniciatívne skupiny, ktoré spočiatku zahŕňali mnohých komunistov, bývalých vojakov sovietskej armády alebo partizánov – aby sa vyhli obvineniam z „buržoázneho nacionalizmu“. Zástupcovia hnutia hromadne posielali výzvy alebo listy ústredným a republikánskym orgánom.
„Krymskí Tatári mali pocit veľkej nespravodlivosti. Návrat na Krym bola misia,“ hovorí Alijev. „Bolo dôležité vysvetliť, aký je účel tejto misie, prečo vlasťou detí nie je Uzbekistan, ale Krym. Pokiaľ si pamätám zo štatistík Uzbekistanu, vrátilo sa 85 % krymských Tatárov. Je to dôležitý faktor: je to národné hnutie krymských Tatárov, ktoré skutočne vzniklo po Stalinovej smrti a vzniklo medzi študentskou mládežou. Pohyb bol horizontálny.
V polovici 1960. rokov pôsobili iniciatívne skupiny hnutia takmer na všetkých miestach, kde žili krymskí Tatári. Skupiny tiež platili právnikom na obhajobu aktivistov v politických procesoch a vydávali podzemnú literatúru. Bolo legendárne zbierať peniaze počas tradičného svadobného tanca „haytarma“ – tanečník roztiahol ruky a odovzdával peniaze z ruky do ruky v procese pradenia.
Sovietske represie sa však zintenzívnili, ale krymskotatárske hnutie šikovne používalo metódy pokojnej občianskej neposlušnosti – napríklad počas osláv 1. mája alebo … Lenin, ktorý v roku 1921 podpísal dekrét o vytvorení krymskej autonómie.
„Toto je národ, ktorý je absolútne jedinečným príkladom boja za to, čo je právo na existenciu, na návrat do vlasti, príklad hrdinstva a národnej jednoty v globálnom meradle,“ hovorí profesorka Larysa Jakubová, vedúca oddelenia Historického ústavu Národnej akadémie vied Ukrajiny, výskumníčka juhu a východu Ukrajiny. „Prežiť deportáciu a vyhrať boj proti Sovietskemu zväzu o návrat bol precedens. Nikto z deportovaných ľudí takéto represie neprežil, ale bola to táto malá skupina, ktorá zvíťazila v boji proti sovietskemu monštru.
„Neboli sme to my, kto mal problémy s identitou, bola to postsovietska Ukrajina“
Koncom 1980-tych rokov sa tempo nezávislého návratu krymských Tatárov na Krym zvýšilo. Úrady vytvárajú prekážky blokovaním možnosti registrácie na polostrove, čo následne spôsobí mnohé konflikty. Krymskí Tatári, ktorí nemajú možnosť legálneho pobytu, začínajú získavať pôdu metódou „sebazabavenia“, to znamená nezávislým obsadením nejakej pôdy alebo voľnej pôdy.
V tom čase sa podľa profesorky Jakubovej zintenzívnil aj otvorene rasistický diskurz proti krymským Tatárom, ktorý šírili miestne orgány.
„Toto sa deje už dve desaťročia ukrajinskej nezávislosti. Vyslancom Kremľa sa tiež podarilo vtiahnuť miestne ukrajinské obyvateľstvo do tejto konfrontácie. Diskriminácia krymských Tatárov bola základným kameňom rusifikačnej politiky na Kryme a bola použitá ako argument na posilnenie ruskej prítomnosti. Rasistický diskurz o krymských Tatároch sa začal celkom otvorene a našiel si svoje miesto v médiách. Došlo k dlhej konfrontácii medzi krymskými Tatármi, ktorí sa vracali z exilu, a miestnymi obyvateľmi, ktorí si začali uvedomovať, že vo veľkej miere zaberajú miesta predtým deportovaných osôb. Hoci deportácia bola tabuizovaná téma, dobre ju poznali z rodinnej histórie. Bola vybudovaná aj gradácia sociálnych skupín. Najvyšší bol „veľký ruský národ“, potom „bratský ukrajinský ľud“ a potom „divokí“ krymskí Tatári, ktorých tieto dva „bratské“ národy oslobodili a zabezpečili mierový život.
Kyjevská politická elita často „kúpila“ naratív krymských komunistov o krymských Tatároch. Ruská propaganda naďalej vykresľovala krymských Tatárov ako zradný národ s nepodloženými nárokmi na Krym. „Ukrajinský politik bol produktom svojej krajiny a svojej éry: pokiaľ ignoroval podstatu krymského prípadu, nepochopil podstatu ukrajinského prípadu,“ povedala Jakubova. “ Tieto procesy prebiehali synchrónne: promoskovské elity bojovali proti národným elitám. Krymská a ukrajinská otázka sú lakmusovým papierikom všetkých politických modelov, ktoré dnes v Ukrajine existujú. Do roku 2014 boli modernizačné sily v samotných Ukrajincoch v nečinnom stave. Uvedomenie si situácie krymských Tatárov v Ukrajine im pomohlo prebudiť sa.“
„Krymskí Tatári nikdy nemali problémy s identitou,“ dodáva Alijev, „cítili sa ako krymskí Tatári a občania Ukrajiny, alebo dokonca Ukrajinci v politickom zmysle. Bola to Ukrajina, ktorá mala problémy s identitou pred rokom 2014, bolo pre nás dôležité zmeniť túto paradigmu – aj prostredníctvom kultúrnych a vzdelávacích projektov, ktoré ukázali hlbšie a zaujímavejšie procesy nielen pre Krym, ale aj pre Ukrajinu ako celok.“
Zlomovým bodom bol február 2014 a okamih okupácie Krymu – boli to Krymčania, ktorí začali hnutie odporu proti Rusom. Na výzvu Medžlisu krymskotatárskeho ľudu sa 26. februára 2014 zhromaždili tisíce ľudí pred budovou Verchovnej rady Krymskej autonómnej republiky, aby sa postavili proti ruskej okupácii. Neskôr Ukrajina vyhlási 26. február za Deň odporu proti okupácii Krymu.
„V roku 2014 došlo k masívnym pokusom podplatiť krymských Tatárov,“ spomína Alijev. „Ale vďaka horizontálnym mechanizmom, teda ostrakizácii kolaborantov, krymskotatárska komunita prežila, hoci po desiatich rokoch okupácie mala byť v oveľa horšom stave. Komunita krymských Tatárov však prežíva pod okupáciou vďaka pestovaniu svojich hodnôt a aktívnemu postaveniu krymských Tatárov, ktorí opustili Krym a komunikujú s krymskou verejnosťou. Okupanti sa pokúsili vytvoriť proruské sociálno-politické hnutia, ale dnes zostávajú marginalizovaní, úroveň odmietnutia zostáva vysoká.“
Podľa Alijeva rok 2014 zmenil myslenie ukrajinskej intelektuálnej elity. Krymskí Tatári už nie sú vnímaní ako „cudzinci“ – stali sa „svojimi Inými“.
„Za posledných desať rokov urobila Ukrajina obrovský krok vpred v pochopení krymských Tatárov. Do roku 2014 krymskí Tatári rozumeli Ukrajine a Ukrajincom oveľa lepšie ako naopak. Pre krymských Tatárov bola prvkom prosperity a prežitia na Kryme demokratická Ukrajina a najväčším zlom na polostrove boli komunisti. Dokonca aj autonómia, ktorá vznikla na začiatku nezávislosti Ukrajiny, bola vo svojej podstate a forme komunistickou autonómiou. Na druhej strane krymskí Tatári tradične brali zúčasť na demokratických a proeurópskych hnutiach, ako je Ľudové hnutie Ukrajiny, potom strana Viktora Juščenka „Naša Ukrajina“ atď.
„Tento Rubikon roku 2014 je pochopiteľný a do značnej miery politicky motivovaný,“ súhlasí profesorka Jakubová. – Ani ja sám, nebyť roku 2014, by som sa pravdepodobne neobrátil na konceptualizáciu dejín východnej Ukrajiny, Donbasu alebo Krymu. Boli to regióny politického konfliktu, kde Kremeľ šikovne manipuloval s imperiálnym a sovietskym dedičstvom.“
Už v roku 2014, tvárou v tvár ohrozeniu života, Ukrajina videla, že komunita krymských Tatárov sa ukázala byť najdôslednejším spojencom Ukrajincov pri zachovaní ukrajinskej suverenity na Krymskom polostrove.
„Neboli to krymskí Tatári, ktorí boli iní – Kyjev bol mladší brat, podporovateľ politiky Moskvy,“ povedala Jakubovová. Samotná Ukrajina bola vo fáze posttotalitnej transformácie. Je zrejmé, že aj vo fáze aktívnej konfrontácie s Ruskom sme už vyvinuli nový základ pre vzájomné porozumenie. Svedčí o tom percento krymských Tatárov, ktorí zahynuli na fronte, ktorí sú aktívnymi účastníkmi odporu, ktorí opäť potrebujú zachovať mier v záujme novej Ukrajiny, v ktorej nebudú žiadne rasové predsudky. Ukrajina si uvedomila, že je to obrovská krajina a každý z jej regiónov je malou európskou krajinou, kde je mimoriadne ťažké vybudovať harmóniu rôznych záujmov, ale robíme to preto, aby Ukrajinci, krymskí Tatári, ukrajinskí Židia a ukrajinskí Rusi vnímali Ukrajinu ako skutočný domov pre všetkých.“
Krym je aj Európa
Krymskí Tatári na okupovanom polostrove sa stali nositeľmi nielen ukrajinskej, ale aj európskej myšlienky. Začiatkom mája ukrajinský parlament vyzval svet, aby uznal deportáciu krymských Tatárov v roku 1944 za genocídu. Nebol by to len akt spravodlivosti voči pôvodným obyvateľom Krymu, ale znamenalo by to aj začlenenie samotného Krymu do európskeho diskurzu a histórie.
„Musíme svetu povedať o fantastickom výkone krymských Tatárov, o ktorom svet nič nevie,“ zdôrazňuje profesorka Jakubova. „Mierové metódy boja krymskotatárskeho ľudu sú pevne zakotvené v étose moderného západného diskurzu a krymskí Tatári sú len ideálnym príkladom mierového odporu s obrovskou batožinou totalitných skúseností.“
Skúsenosť Ukrajincov a krymských Tatárov je podľa nej jedinečnou skúsenosťou európskych národov. „Je to niečo, čo si zaslúži serióznu štúdiu a samostatnú analýzu. Súhlas s odovzdaním časti okupovaných území Rusku je súhlasom s totálnym etnickým vyhladením, ale je to aj súhlas s ďalším ničením Európy Ruskom,“ zdôrazňuje výskumník.
Dodáva, že mnohé krajiny stále „kupujú“ neokoloniálny naratív Kremľa o „ruskom Kryme“ – aj keď sa ním de facto stal v dôsledku deportácií krymskotatárskeho ľudu a povojnovej zmeny toponymie polostrova. V roku 2017 ukrajinský výskumník Vachtang Kipiani zverejnil mapu Krymu so starými miestnymi názvami – až 70% starých názvov bolo zmenených medzi rokmi 1946 a 1949 a názvy ako Ak-Džar (Sevastopol) a Ak-Mesjit (Simferopol) boli odstránené ešte skôr.
„Videl som túto mapu pri vchode do okupovanej Feodosie,“ spomína Kipiani. „Ľudia ju rozvinuli ako vlajku. Každé mesto, dokonca aj Sevastopoľ a Simferopol, je označené ako ruské. Teraz môžeme ľuďom povedať, že toponymia Krymu bola povojnovými zmenami mimoriadne narušená.
„Dočasnú okupáciu Krymu považujeme za poslednú ruskú kolonizáciu. Jeho cieľom je zmeniť Krymčanov na ruských „subjektov“, zdôrazňuje Alijev. „Niet pochýb o tom, že komunita krymských Tatárov na okupovanom polostrove je dnes pod tlakom strachu a nedôvery. Staré časy sa vracajú. Keď som vyrastal v období nezávislej Ukrajiny, ľudia sa nebáli hovoriť o deportáciách, neexistovala cenzúra. Moja generácia si už pamätá oslavy 18. mája – rodičia, príbuzní a priatelia sa zišli na zhromaždení v Simferopole, na hlavnom námestí Krymu, aby si uctili pamiatku obetí tohto sovietskeho zločinu. Tieto spomienkové slávnosti sú teraz zakázané a konajú sa na cintorínoch alebo modlitebných stretnutiach. Na moslimských cintorínoch sa rozbíjajú „bashashi“, t.j. betónové náhrobné kamene. Potom sa na nich často nachádzajú hákové kríže.“
„Prostredie krymských Tatárov je dosť špecifické,“ zdôrazňuje Alijev, „pretože je blízke ukrajinskému a európskemu kontextu na jednej strane a moslimskému a tureckému kontextu na strane druhej. Myslím si, že na európskej úrovni je dôležité pozerať sa na Krym nie cez prizmu problémov, ktorým dnes čelí, konkrétne cez porušovanie ľudských práv alebo prítomnosť ruskej vojenskej základne, ale z hľadiska príležitostí, ktoré sa otvoria po odstránení okupácie. Tieto príležitosti sú históriou pôvodných obyvateľov polostrova siahajúcou až do staroveku, jeho jedinečnou etnickou štruktúrou, ako aj obrovskou katastrofou počas druhej svetovej vojny a následnou nadvládou totality. Súhlas s okupáciou Krymu Ruskom by bol pokračovaním Stalinovej vízie regiónu a zbavil by krymských Tatárov ich práva na spravodlivosť.“
Preložené z poľštiny
Text bol publikovaný v rámci projektu spolupráce medzi nami a poľským časopisom Nowa Europa Wschodnia.
Pôvodný názov článku: Tatarzy krymscy zrozumieli Ukrainę, zanim ona sama siebie Zrozumiał
