Pri rozklade svetového poriadku, ktorého sme svedkami, má Čína osobitné miesto. Peking sa zatiaľ otvorene nepripojil k prerozdeleniu štátnych hraníc. Ale jeho úloha v rôznych deštruktívnych javoch na planéte je nepochybne viditeľná. To však nebráni čínskemu vodcovi Si Ťin-pchingovi, aby predstieral, že je reprezentatívnym politikom. Peking hrá svoju vlastnú zákernú hru, v ktorej je Ukrajina pešiakom na globálnej politickej šachovnici.
Za posledný mesiac prebiehali aktívne, ale čiastočne tajné diplomatické procesy medzi Spojenými štátmi, Čínou a Európou. Boli pokusom zistiť vzájomné pozície a určiť, či existuje možnosť ich nápravy. Západ si uvedomuje, že ruská vojnová mašinéria získala dynamiku vďaka čínskej priemyselnej podpore. A boli by sme veľmi radi, keby Peking zmenil svoj postoj. Ale Čína hrá svoju hru. V tomto sa ČĽR snaží predstierať, že je nezaujatou stranou, ktorá je údajne úplne mimo konfliktu. Aj keď sa neprestáva snažiť nájsť zraniteľné miesta medzi svojimi západnými spojencami.
Všetko sa to začalo návštevou amerického ministra zahraničných vecí Antonyho Blinkena v Číne koncom apríla. Pred návštevou Číny americký diplomat kritizoval Peking za jeho vojenskú podporu Rusku. „Pokiaľ ide o vojensko-priemyselný komplex Ruskej federácie, hlavným dodávateľom je v súčasnosti Čína. Vidíme, že Čína zdieľa obrábacie stroje, polovodiče a ďalší tovar s dvojakým použitím, ktorý pomohol Rusku obnoviť jeho obranný priemysel,“ povedal Blinken. Varoval tiež, že Amerika podnikne kroky, ak Čína neprestane podporovať Rusko. Za týmito slovami však neboli žiadne vážne činy. Uloženie sankcií voči niekoľkým čínskym spoločnostiam nemožno považovať za také.
Po Blinkenovej návšteve sa Si Ťin-pching začiatkom mája vydal na turné po Európe. Hlavným cieľom jeho návštevy bolo stretnutie s francúzskym prezidentom Emmanuelom Macronom. Si Ťin-pching si vybral Paríž ako cieľ svojej cesty z nejakého dôvodu. Je si dobre vedomý toho, že politickí lídri západného sveta nemajú konsenzus v mnohých dôležitých otázkach vrátane prostriedkov a červených čiar na podporu Ukrajiny a postoja k taiwanskému problému. Tieto signály sú v Pekingu už dlho cítiť. A rozhodli sa sondovať pôdu.
Francúzsky prezident je známy svojím rebelským postojom a má svoj vlastný názor na miesto Európy vo svete. Keďže administratíva amerického prezidenta Joea Bidena dlho váhala s prevzatím iniciatívy pri riešení medzinárodných problémov, túto úlohu si začínajú skúšať iní lídri. Nie nadarmo Macron robí vyhlásenia o potrebe „Európy vyjsť z tieňa Spojených štátov“ a tvrdí, že nevylučuje vyslanie francúzskej armády na Ukrajinu. Ale francúzsky prezident je pre Čínu zaujímavý nie preto, že zaujíma radikálnejší postoj k otázke podpory nášho štátu.
V apríli 2023 Emmanuel Macron po návšteve Číny novinárom povedal, že Európa musí vybudovať „strategickú autonómiu“. A táto autonómia sa týka predovšetkým postoja k problému Taiwanu. Macron zdôraznil, že „nesmieme vo všetkom napodobňovať Spojené štáty a nesmieme sa nechať zatiahnuť do kríz, ktoré nie sú naše“. Francúzsky líder dal jasne najavo, že chce zostať mimo konfrontácie, ak medzi Čínou a Amerikou vypukne veľká vojna o Taiwan. Takéto vyhlásenie sa dotklo sŕdc čínskeho vedenia. Nešetrila komplimentmi francúzskemu prezidentovi.
Macron tiež nepodporil myšlienku otvorenia kancelárie NATO v Tokiu v júli minulého roka. Podľa jeho názoru by sa NATO malo obmedziť predovšetkým na ochranu severoatlantického regiónu. „Ak budeme tlačiť na NATO, aby rozšírilo svoje spektrum a geografiu, urobíme veľkú chybu,“ povedal francúzsky líder. Macron týmto prejavom veľmi sklamal Japonsko a Spojené štáty. A, samozrejme, zaslúžil si body navyše od Číny.
Pre ČĽR je veľmi dôležité, že Západ nemá spoločnú pozíciu. Aby sa rozkol medzi krajinami NATO zintenzívnil a nadobudol reálnejšie podoby. Aby Amerika a Európa argumentovali, nie spájali sily v konfrontácii s autoritárskymi režimami po celom svete. To je hlavný cieľ Pekingu. Nie záujem o mier a spravodlivosť vo svete.
Pred našimi očami sa teraz odohráva zložitá geopolitická hra. Európa, rovnako ako Spojené štáty, by chcela, aby Čína stiahla svoju podporu Rusku. Na druhej strane, nie každý v EÚ je pripravený na akékoľvek vážne sankcie alebo obchodnú vojnu proti Číne. Čína je najväčším obchodným partnerom EÚ. Má vplyv na európskych politikov. Preto môže Peking hrať svoju vlastnú hru a dúfať, že EÚ nebude mať odvahu začať hospodárske vojny s Čínou.
Pre Čínu by bolo ideálne, keby Európa bola v otázke Taiwanu neutrálna. A Macron by vážne zvýšil svoju politickú váhu a autoritu, ak by sa mu podarilo presvedčiť Čínu, že na Moskvu by mal byť vyvíjaný tlak, nie pomáhať. V skutočnosti by to bol skutočný dôkaz toho, že Európa sa stáva samostatným geopolitickým hráčom. Ale nevyzerá to takSi Ťin-pching urobil ústupky v otázke ruskej agresie. Podľa výsledkov európskeho turné hlavy Čínskej ľudovej republiky sme nevideli žiadne kroky Pekingu smerom k odmietnutiu spolupráce s Ruskou federáciou.
Emmanuel Macron 6. mája povedal, že Si Ťin-pching sľúbil, že nebude predávať Rusku tovar s dvojakým použitím. Samotný čínsky vodca sa však k tomuto vyhláseniu nevyjadril. Britský minister obrany Grant Shapps neskôr na konferencii v Londýne povedal, že Peking už poskytuje alebo sa pripravuje poskytnúť Moskve smrtiace zbrane pre vojnu proti Ukrajine. Takéto informácie sú údajne k dispozícii spravodajským službám západných krajín. Peking, samozrejme, takéto vyhlásenie britského politika odsúdil. Je však ťažké povedať, aké úprimné bolo rozhorčenie Číny.
V polovici mája navštívil Peking ruský prezident Putin. O konkrétnom výsledku týchto rokovaní sa vie len málo. Si Ťin-pching však naďalej nazýva vojnu v Ukrajine krízou a takzvané mierové iniciatívy Pekingu vyzerajú ako aktualizovaná verzia iniciatív Moskvy. Pretože tam nie je nič o stiahnutí ruských vojsk z Ukrajiny a potrebe postaviť agresora pred súd. Existujú bežné frázy o opustení mentality studenej vojny, mierových rokovaniach, rešpektovaní suverenity a ukončení jednostranných sankcií. Do takéhoto balíka môžete vložiť čokoľvek abstraktné a dobré. Nie je to však veľmi účinné.
Nie je známe, čo sa musí stať, aby Čína prestala nazývať ruskú agresiu voči Ukrajine eufemizmom pre „ukrajinskú krízu“. Ak budeme postupovať podľa logiky Pekingu, potom je japonský útok v roku 1937 a jeho okupácia čínskeho územia len čínskou krízou. Počas tejto „krízy“ tak zomrelo až 20 miliónov Číňanov. Japonci sa často uchýlili k represiám voči miestnemu obyvateľstvu a spáchali mnoho zločinov. Nakoniec, podobné ruské akcie v Ukrajine sú prejavom nepochopiteľnej „krízy“ pre Čínu. Potom by sa ópiové vojny devätnásteho storočia, počas ktorých Čínska ríša utrpela ponižujúce porážky v rukách západných mocností, mali tiež premenovať na ópiovú krízu.
Západní politici a prezident Zelenskyj sa zotrvačnosťou stále snažia presvedčiť Čínu, aby zmenila svoju politiku voči Rusku. Aj keď by pravdepodobne bolo správnejšie zaviesť vážne sankcie proti Pekingu ešte skôr, ktorého hospodárstvo nie je v najlepšom stave a závisí od trhov s jeho výrobkami. Koniec koncov, sankcie mal už dávno uvaliť americký prezident Joe Biden, ktorý už v roku 2022 varoval Peking, aby sa držal ďalej od podpory Moskvy. Rozhodné kroky však nie sú o modernom Západe. V ČĽR sa to chápe.
Nevieme presne, čo sa deje v zákulisí medzinárodných rokovaní a stretnutí. Ak však na mierovom samite vo Švajčiarsku nebude plnohodnotné čínske zastúpenie, môže to byť signál: postoj Číny k úzkej spolupráci s Ruskou federáciou sa nezmenil. A Spojené štáty a Európa nenašli vhodné argumenty alebo páky vplyvu. A tu vyvstáva otázka, či sa Západ odváži prejsť k iným, silnejším nástrojom. Alebo jednoducho priznáva, že nemôže zabrániť úzkej spolupráci medzi Pekingom a Moskvou.
