Pred 10 rokmi, 12. apríla 2014, sa rusko-ukrajinská vojna, ktorá začala nezákonnou okupáciou Krymu 20. februára 2014, zmenila na rozsiahly ozbrojený konflikt. Ani dnes však nie je núdza o odborníkov a komentátorov, ktorí síce sympatizujú s Ukrajinou a 24. februára 2022 odsudzujú ruskú agresiu, ale pri hodnotení udalostí, ktoré jej predchádzali, zostávajú ambivalentní. Možno kvôli vplyvu ruskej propagandy, teoretickej zaujatosti, jednoduchej naivity alebo iných dôvodov mnohí zahraniční pozorovatelia naďalej kreslia ostrú čiaru medzi povahou nepriateľských akcií v Ukrajine pred a po tomto dátume.
Ako Rusko vyprovokovalo východoukrajinskú „vzburu“
Vojna v Donbase bola jedným z dôsledkov širšej ruskej operácie zameranej na získanie kontroly nad veľkými a prevažne rusky hovoriacimi východnými a južnými časťami Ukrajiny. Kremeľ to pôvodne zamýšľal urobiť s pomocou najobmedzenejšieho otvoreného ozbrojeného boja. Najznámejším prvkom tejto prevažne nekinetickej a v podstate skrytej, ale komplexne organizovanej a otvorene organizovanej vojenskej operácie bola anexia Krymu Ruskom medzi 20. februárom a 18. marcom 2014. Pokus o kontrolu celého územia, ktoré ruskí imperiálni nacionalisti nazývajú Novorusko, zahŕňal sériu simultánnych podvratných, hybridných, skrytých a mäkkých akcií. Ich cieľom bolo podkopať sociálnu súdržnosť, politickú stabilitu a efektívne fungovanie štátnych štruktúr na východe a juhu Ukrajiny, ako aj v zahraničí.
Medzi najdôležitejšie nástroje ruskej hybridnej vojny vedenej na území Ukrajiny samozrejme patrili ruské aj ukrajinské médiá kontrolované ruskými alebo proruskými agentmi vplyvu v Ukrajine. Vplyv kampane Moskvy na démonizáciu Ukrajiny na verejnú mienku na východnej Ukrajine však zostal obmedzený. Nielen ruské propagandistické kanály, ale aj zahraničné médiá často vykresľovali proruské demonštrácie v Donbase ako prejav údajných masových nálad verejnosti. Početné sociologické štúdie uskutočnené v rôznych časoch však odrážajú úplne iný obraz situácie.
Napríklad v marci 2014 iba tretina obyvateľstva Donecká a Luhanská oblasť podporili oddelenie Donbasu od Ukrajiny, zatiaľ čo 56% respondentov túto myšlienku odmietlo. Mnohé separatistické akcie vo východných a južných mestách Ukrajiny neboli iniciované miestnym obyvateľstvom, ale boli iniciované, riadené a financované z Moskvy.
Ako ruskí militanti viedli k eskalácii vojny
Hoci v regióne prevládalo vysoké napätie už v prvých aprílových dňoch 2014, rozsiahle ozbrojené zrážky sa začali až v druhom týždni toho istého mesiaca. 12. apríla 2014 nepravidelné formácie vedené ruskými militantmi a agentmi ruských špeciálnych služieb obsadili administratívne budovy v Slovjansku a Kramatorsku v Doneckej oblasti. Nová fáza konfrontácie bola charakterizovaná používaním strelných zbraní a rozšírenou prítomnosťou ruských občanov. Táto eskalácia znamenala začiatok vojny v Donbase ako ozbrojeného subkonfliktu v rámci väčšej vojny medzi Ruskom a Ukrajinou, ktorá sa začala vstupom ruských vojsk na Krym 20. februára 2014 a pokračuje dodnes. Po zajatí Slovianska sa začali prvé rozsiahle nepriateľské akcie v rusko-ukrajinskej vojne.
Protiukrajinských militantov v Sloviansku viedol ruský občan, plukovník vo výslužbe, bývalý zamestnanec Federálnej bezpečnostnej služby Igor Girkin, ktorý používal pseudonym „Strelkov“. Ozbrojená skupina viac ako 50 militantov, ktorej velil, prišla na Ukrajinu cez Rusko z vtedy okupovaného Krymu, kde sa väčšina z nich zúčastnila anexie. Bola to Girkinova skupina, ktorá zohrala rozhodujúcu úlohu pri premene regionálneho konfliktu v Donbase na medzištátnu vojnu medzi Ruskom a Ukrajinou. V rozhovore V novembri 2014 Girkin pre ruský krajne pravicový týždenník Zavtra povedal: „Ja som bol ten, kto stlačil spúšť. Ak náš [озброєний] Jednotka neprekročila hranicu [з Росії в Україну], všetko by dopadlo tak, ako to bolo v Charkove a Odese. […] Impulz pre vojnu, ktorá pokračuje dodnes, dala naša jednotka. Zamiešali sme všetky karty, ktoré boli na stole. Všetci!“
Ako takzvaným separatistom v Ukrajine vládla Moskva
Druhý deň po udalostiach v Sloviansku, teda 13. apríla, úradujúci prezident Ukrajiny Oleksandr Turčynov oznámil začiatok tzv. protiteroristickej operácie (ATO). Rozhodnutie ukrajinskej vlády označiť operáciu skôr za protiteroristickú než vojenskú – hoci od začiatku existovali jasné dôkazy o ruskej účasti v Sloviansku a Kramatorsku – sa niekedy interpretuje skôr ako dôkaz domácej než medzinárodnej Konflikt. Toto rozhodnutie však bolo prijaté skôr z pragmatických ako paradigmatických dôvodov, najmä preto, že prevencia separatizmu spadá do rozsahu pôsobnosti ukrajinskej protiteroristickej legislatívy, nie do obranného práva. V apríli 2014 Kyjev nechcel vyhlásiť stanné právo pred prezidentskými voľbami, ktoré boli naplánované na máj 2014 a ktoré by v takejto situácii museli byť zrušené.
Niekoľko hĺbkových akademických štúdií udalostí vedúcich k vypuknutiu vojny v Donbase analyzovalo početné väzby medzi zdanlivo nezávislými protiukrajinskými aktérmi pôsobiacimi na východnej Ukrajine a ruskými štátnymi orgánmi, či už v Moskve, Rostove na Done alebo Simferopole. Ruský historik narodený v Nemecku Nikolaj Mitrochin bol jedným z prvých známych vedcov, ktorí poukázali na kľúčovú úlohu nielen ruských aktérov, ale aj ruského štátu pri vypuknutí údajnej „občianskej vojny na Donbase“ v článku s názvom „Nadnárodná provokácia“ (Nadnárodná provokácia). Neskôr japonský politológ Sanshiro Hosaka vo svojich článkoch, napríklad „Ruské politické technológie vo vojne v Donbase“ (Ruská politická technológia vo vojne v Donbase)a nemecký výskumník Jakob Gauther vo svojej knihe „Ruská nezistená invázia“ (prehliadaná ruská invázia) potvrdil a podporil Mitrochinove skoré závery.
Ešte pred objavením sa podrobných empirických štúdií účasti ruského štátu na konflikte v Donbase sa tento faktor javil ako najpravdepodobnejšie vysvetlenie začiatku vojny. Širší politický kontext vojenskej eskalácie na Donbase na jar 2014 bol sugestívny od samého začiatku. Koniec koncov, nemôže to byť len náhoda, že k nárastu napätia v regióne a vypuknutiu vojny došlo v rovnakom čase, keď pravidelné ruské jednotky obsadili Krym a keď Rusko urýchlilo svoj multivektorový hybridný útok na Ukrajinu. Zvláštnym aspektom zjavného „povstania“ v Donbase od samého začiatku bolo, že sa na ňom nezúčastnili žiadne známe verejné osobnosti, organizácie alebo politickí vodcovia z regiónu.
Intervencia ruských ozbrojených síl v Donbase
Rusko dodnes dôrazne popiera, že by sa jeho pravidelné jednotky aktívne zúčastnili vojny v Donbase. Do konca augusta 2014 to tak bolo vo veľkej miere. Okrem kľúčovej úlohy pravidelných jednotiek ruskej armády pri anexii Krymu vo februári až marci 2014 však množstvo prípadov na iných ukrajinských územiach naznačuje prítomnosť nielen neformálnych ozbrojených skupín, ale aj pravidelných formácií ruských vojakov.
Najznámejším prípadom takejto účasti bola prítomnosť posádky samohybného protilietadlového raketového systému Buk ruských vzdušných síl v Donbase. V júli 2014 táto posádka vstúpila na územie východnej Ukrajiny na niekoľko dní a omylom zostrelila osobné lietadlo spoločnosti Malaysian Airlines MH-17lietajúci nad Donbasom s 298 civilistami pri nálete. V rovnakom čase, keď menšie jednotky ruských pravidelných jednotiek, ako napríklad posádka Buk, podporovali proruských militantov bojujúcich v Donbase, ruská armáda začala strieľať na ukrajinských vojakov zo zahraničia. V júli 2014 bolo na fotografiách a videách zaznamenaných niekoľko raketových a delostreleckých útokov na ukrajinské pozície z územia Ruska. Prvé takéto ostreľovanie sa uskutočnilo 11. júla 2014 neďaleko obce Zelenopillia v Luhanskej oblasti. V tom čase bolo zabitých 30 ukrajinských vojakov a pohraničnej stráže. V správe, uverejnená v decembri 2016, OSINTBellingcat opísal ruské ostreľovanie Ukrajiny najmenej pri 149 rôznych príležitostiach.
Nasledujúci mesiac Rusko konečne začalo priamu inváziu na Ukrajinu. 14. augusta 2014 prekročil rusko-ukrajinskú hranicu veľký konvoj najmenej dvoch desiatok obrnených transportérov a iného ruského vojenského vybavenia. Išlo o prvú masovú inváziu pravidelných ruských vojsk na Ukrajinu. potvrdené nezávislými pozorovateľmi. Do konca augusta 2014 bolo na území Ukrajiny rozmiestnených až osem pravidelných, tzv. práporových taktických skupín (BTG) ruských ozbrojených síl s celkovým počtom viac ako 6000 vojakov.
Mnohí politici, novinári, diplomati a dokonca aj niektorí vedci z celého sveta, ktorí komentujú tieto udalosti, sa stále držia propagandistického naratívu Kremľa o vojne v Donbase, ktorá trvá posledných 10 rokov. Preto sa médiá, politickí komentátori, odborníci a ďalšie verejné osobnosti musia uistiť, že dobre rozumejú genéze a povahe tejto vojny. Politici, diplomati a ďalší, ktorí sa zaujímajú o budúcnosť Ukrajiny, by mali jasne aVo svojich verejných a neverejných vyhláseniach zdôrazniť, že ozbrojený konflikt v Donbase v rokoch 2014-2022 bol medzištátnou vojnou medzi Ruskom a Ukrajinou, a nie vnútornou ukrajinskou občianskou vojnou.
Preložené z poľštiny
Text bol publikovaný v rámci projektu spolupráce medzi nami a poľským časopisom Nowa Europa Wschodnia.
Pôvodný názov článku: Wojna w Ukrainie trwa od dekady
