V noci na piatok 19. apríla Izrael podnikol odvetné opatrenia na území Iránu. Izraelský letecký útok bol očakávane malého rozsahu, čo umožnilo oficiálnemu Teheránu poprieť informácie o raketovom útoku a tvrdiť, že iránska protivzdušná obrana úspešne zostrelila len niekoľko bezpilotných lietadiel. Hoci vojenskí experti tvrdia, že k výbuchom došlo v blízkosti 8. základne „Shekari“ iránskych vzdušných síl, ktorá sa nachádza v blízkosti medzinárodného letiska mesta Isfahán.
Zatiaľ teda môžeme povedať, že strany si vymenili facky, ktoré by ešte nemali viesť k vážnejším nepriateľským akciám. V každom prípade sa však Blízky východ opäť stáva čoraz horúcejším miestom na svete, kde môže kedykoľvek vypuknúť rozsiahly regionálny ozbrojený konflikt, ktorý bude mať všetky šance eskalovať do oveľa globálnejšej konfrontácie.
Našťastie doteraz strany (Izrael a Irán) preukázali relatívnu zdržanlivosť a zdravý rozum. Napriek tomu však otázka teraz neznie, či je možné v regióne obnoviť mier, ale ako ďaleko zájde špirála eskalácie.
Pandorina skrinka, ako viete, bola otvorená 7. októbra minulého roka, keď Hamas spustil bezprecedentný útok na izraelské osady v blízkosti pásma Gazy, ktorý nemá obdobu. Brutálne zabitie viac ako 1 200 Izraelčanov militantmi Hamasu a zajatie asi dvesto ľudí nemohlo vyprovokovať silnú vojenskú reakciu Izraela. Takto sa začala špirála násilia.
Ďalšia eskalácia konfrontácie bola spôsobená izraelským útokom na iránsky konzulát v Sýrii 1. apríla, v dôsledku čoho boli zabití vysokí dôstojníci Zboru islamských revolučných gárd (IRGC). Teherán zase nemohol pomôcť, ale reagoval. Iránsky odvetný úder bol dosť silný. A čo je najdôležitejšie, po prvýkrát bol útok na Izrael vykonaný z územia samotného Iránu. Predtým Teherán na tento účel využíval svojich zástupcov z iných krajín, najmä militantov Hizballáhu v Libanone.
V noci 14. apríla Irán zaútočil na izraelské územie asi 170 dronmi, 30 riadenými strelami a 120 balistickými raketami. To znamená, že rozsah útoku bol bezprecedentný a väčší ako akékoľvek jednorazové ruské letecké útoky na Ukrajinu. Samozrejme, iránska armáda študovala taktiku ruských leteckých útokov na ukrajinské mestá. Okrem toho sa na oboch miestach masívne používali iránske drony Shahed (Rusi ich len premenovali na Geran).
Rovnako ako v rusko-ukrajinskej konfrontácii, pomalé iránske drony boli spustené v predstihu, s očakávaním, že dorazia do izraelskej zóny protivzdušnej obrany približne v rovnakom čase ako riadené a balistické rakety. Rusi opakovane použili podobný prístup proti Ukrajine. Cieľom je, aby pomalšie kamikadze drony a riadené strely odvrátili pozornosť a vyčerpali ukrajinské systémy protivzdušnej obrany, čím umožnia balistickým raketám, ktoré je oveľa ťažšie zostreliť, zasiahnuť vybrané ciele bez prekážok.
Je ťažké jednoznačne povedať, či Iránci skutočne urobili všetko pre to, aby Izraelu nespôsobili značné straty a nevyprovokovali ich k ešte ničivejšej reakcii. Očakával Teherán oveľa vyššie percento balistických rakiet, ktoré zasiahnu ich ciele? Koniec koncov, z nejakého dôvodu prijali ruskú taktiku, potom možno dúfali vo väčší účinok. Je to len to, že izraelský systém protivzdušnej obrany sa ukázal byť oveľa efektívnejší, ako očakávali.
A izraelský systém ochrany pred leteckými útokmi je skutočne mimoriadne efektívny, neporovnateľne účinnejší ako ukrajinský. Skladá sa z troch úrovní. Najnižšou z nich je legendárna Železná kupola. Ďalšou vrstvou protiraketovej obrany je David’s Sling, ktorý chráni pred hrozbami krátkeho a stredného dosahu. Potom nasledujú „Strela 2“ a „Strela 3“ – systémy, ktoré chránia pred balistickými raketami.
Teherán tiež pravdepodobne prehliadol zásah vzdušných síl amerických spojencov, Británie a Jordánska, ktoré zachytili väčšinu bezpilotných lietadiel dlho predtým, ako vstúpili do izraelského vzdušného priestoru.
Akokoľvek bezbolestný bol útok, v každom prípade to bol prvý bezprecedentný priamy útok Iránu na Izrael. A od tej chvíle sa Teherán a Jeruzalem dostávajú do situácie, keď nemôžu úplne opustiť možné agresívne akcie svojho zaprisahaného nepriateľa bez následkov. A vzhľadom na riziko eskalácie vyššie ako kedykoľvek predtým zostáva scenár totálnej vojny medzi Iránom a Izraelom veľmi reálnou perspektívou. A to aj napriek tomu, že ani jedna strana na to nie je pripravená a snaží sa tomu vyhnúť. Trajektória konfliktu má však svoje vlastné zákony, ktoré zvlášť nezohľadňujú želania strán.
„Ak sa dostaneme do tohto bodu, môžeme byť svedkami týždňov izraelskýchplnohodnotné zapojenie Hizballáhu do útokov na Izrael, izraelská pozemná invázia do Libanonu a pokusy Iránu uzavrieť Perzský záliv,“ komentoval vývoj situácie bezpečnostný expert Michael Horowitz, ktorý sa špecializuje na otázky Blízkeho východu, v rozhovore pre Rádio Slobodná Európa.
A v relatívne najmenej pesimistickom scenári sa na konflikte zúčastní iba Izrael na jednej strane a Irán spolu so svojimi zástupnými spojencami v podobe palestínskej teroristickej organizácie Hamas, libanonského Hizballáhu, jemenských húsíov a šiitských ozbrojených skupín v Iraku a Sýrii na strane druhej.
V určitom okamihu sa však Jeruzalem nemusí zdržať a začať masívny útok priamo na Irán, najmä na zariadenia iránskeho jadrového programu. Alebo napríklad Teherán s pomocou ruských priateľov bude schopný analyzovať všetky chyby urobené počas prvého útoku a pokúsiť sa ich napraviť. A potom by ďalší iránsky letecký útok mohol byť ničivejší. A ruské údery na Ukrajinu ukázali, že aj malý počet presných zásahov na kľúčové energetické zariadenia alebo inú infraštruktúru môže spôsobiť neúmerne veľký účinok.
V tomto prípade existuje veľká šanca, že Spojené štáty, Spojené kráľovstvo a možno aj ďalší západní spojenci budú vtiahnutí do konfliktu na oveľa vyššej úrovni, napriek ich neochote tak urobiť a napriek ich systematickým výzvam na zdržanlivosť. Ku konfrontácii sa pripoja aj také arabské štáty regiónu ako Jordánsko, Saudská Arábia, Spojené arabské emiráty, Bahrajn, Katar a Omán.
V tomto prípade budú objektmi neustálych útokov americké základne na Blízkom východe. To si bude vyžadovať nasadenie väčšieho množstva už aj tak nedostatkových systémov protivzdušnej a protiraketovej obrany, o ktoré Ukrajina zúfalo prosí už mesiace. Spojené štáty a ich spojenci budú nútení presunúť tu významnú časť svojich námorných síl (a na dlhú dobu). V tomto prípade bude pravdepodobne trpieť celá svetová ekonomika v dôsledku nevyhnutného prudkého skoku cien palív a narušenia globálnych dodávateľských reťazcov ropy.
Autoritárske režimy, ktoré aktívne rozvíjajú svoje vlastné ropné polia, získajú ďalšie finančné stimuly a väčšiu slobodu pri presadzovaní agresívnej politiky voči svojim oponentom a susedom. Apokalyptický scenár predpokladá postupný alebo náhly posun konfliktu za hranice Blízkeho východu. Mnohí účastníci rôznych zamrznutých a tlejúcich konfliktov môžu využiť situáciu a pokúsiť sa presadiť svoju vôľu silou, bez toho, aby riskovali čelnú zrážku so svetovým vojenským hegemónom.
Čo to môže byť? Napríklad zintenzívnenie ruských útočných akcií novým smerom v Ukrajine. Nemožno vylúčiť ani možnosť ruskej invázie do inej krajiny, prinajmenšom Gruzínska alebo Arménska. Kremeľ by dokonca mohol urobiť odvážnejší krok a otestovať článok 5 NATO inváziou do jedného z pobaltských štátov. Severná Kórea môže zintenzívniť vojenské operácie proti svojmu južnému susedovi. Nemalo by sa vylúčiť ani nebezpečenstvo čínskej invázie na Taiwan. Zoznam možno rozšíriť na západný Balkán, kde Rusko opakovane vyostrilo situáciu a vyprovokovalo ozbrojené zrážky v Macedónsku, Čiernej Hore, Kosove, Bosne a Hercegovine.
Iba múdrosť a zdržanlivosť strán – Izraela a Iránu – môže odvrátiť takýto hrozný scenár. Skôr ich pud sebazáchovy. A práve v tejto situácii má politika ústupkov Joea Bidena zmysel.
