2. decembra 1823, z pódia amerického kongresu, vtedajší americký prezident James Monroe predniesol svoj siedmy prejav kongresmanom. Vo svojom prejave na návrh ministra zahraničných vecí Johna Quincyho Adamsa uviedol, že vo vtedajšej svetovej geopolitike sa formovala existencia dvoch politických sfér: v Európe (tento „Starý svet“!) a na americkom kontinente (v jeho severnej aj južnej časti).
Tieto dva svety, ako ich definoval prezident, by mali zaviesť zásadu nezasahovania („nezasahovania“) do vnútorných záležitostí (v prípade Spojených štátov, v európskych záležitostiach, v prípade Európy, v amerických záležitostiach). S ohľadom na to Monroe tiež apeloval na potrebu zastaviť všetky koloniálne kampane na západnej pologuli („nekolonizácia“).
Prínos pre americké záujmy z doktríny, ktorá bola pomenovaná po prezidentovi, ktorý ju navrhol, bol zrejmý: štát, ktorý sám dosiahol nezávislosť od bývalej metropoly len o štyri storočia skôr, sa chránil pred ďalšími možnými zásahmi.
A zákaz európskych štátov nejakým spôsobom ovplyvňovať stav vecí, najmä v Strednej a Južnej Amerike, nielenže chránil tamojšie štáty, ktoré sa začali objavovať na popole španielskej a portugalskej ríše, ale vytvoril aj vákuum pre nové sily, ktoré dominovali regiónu, medzi ktorými sa v nasledujúcich desaťročiach podarilo stať sa vodcom Spojených štátov – samozrejme v neposlednom rade kvôli úspešnej kombinácii simultánnej vojny (s Mexikom v rokoch 1846-1848). diplomacia (Oregonská zmluva z roku 1846) a priamy obchod s územím (napríklad s Ruskou ríšou nad Aljaškou v roku 1867).
Všeobecne platí, že až do začiatku 20. storočia bol izolacionizmus Spojených štátov do značnej miery oprávnený – vo vnútornej kuchyni bolo toho dosť – a zvládnutie rozlohy aj toho istého divokého západu bolo stále okupáciou. A potom tu bola občianska vojna z roku 1860, ktorá oficiálne zrušila otroctvo, ale po mnoho desaťročí (a úprimnejšie povedané, viac ako 100 rokov) téma rasizmu úzko súvisiaca s týmto fenoménom nikde nezmizla, najmä v južných štátoch.
S Monroeovou ľahkou rukou jeho doktrína prevládala medzi všeobecným americkým politickým a verejným diskurzom, aj keď v poslednej štvrtine 19. storočia bolo zrejmé, že v Európe sa vytvorili dva vojensko-politické bloky, ktoré sú voči sebe nepriateľské: Trojitá aliancia (Nemecko, Rakúsko-Uhorsko a Taliansko) a Dohoda – pozostávajúca z dovtedy stáročných nepriateľov (Veľká Británia, Francúzsko (ktoré sa mimochodom v 18. storočí podarilo bojovať medzi sebou a mimo Európy – práve v Amerike kontinent) a Ruská ríša).
Koniec koncov, prečo by to malo byť inak: potenciálne protichodné strany v skutočnosti nezasahovali do západnej pologule Zeme – plány zahŕňali prerozdelenie sfér vplyvu, predovšetkým v samotnej Európe, ako aj v koloniálnych dŕžavách tých istých európskych štátov v Afrike a Ázii.
Preto sa s vypuknutím Veľkej vojny v Európe Washington snažil dodržiavať starú dobrú neutralitu vo vojensko-politickej sfére, hoci nič nebránilo americkým finančným kruhom, aby sa stali možno najdôležitejšími dodávateľmi zbraní, vojenského vybavenia, potravín a paliva mocnostiam dohody.
Napriek tomu bol izolacionizmus v Spojených štátoch oficiálne zachovaný aj po smrti 100 amerických cestujúcich (z celkového počtu 1 198), ktorí sa utopili 7. mája 1915 na britskom parníku Lusitania z nemeckého torpéda pri pobreží Írska. Hoci samotná tragédia viedla k vzniku hnutia pripravenosti v Spojených štátoch, ktorého cieľom bolo všetkými možnými spôsobmi prispieť k príprave Američanov na vojnu, ktorá stále prebiehala a čoraz viac sa dostávala do patovej situácie a zmenila sa na nekonečnú pozičnú konfrontáciu v zákopoch.
Apetít Nemeckej ríše po Atlantiku však rástol. A v neposlednom rade ich poháňala rovnaká neutralita Spojených štátov, ktorá sa dokonca začala vnímať ako slabosť. Dostalo sa to až do bodu, keď nemecká diplomacia začala čoraz viac obracať susedné Mexiko proti Spojeným štátom a povzbudzovať ho, aby začalo vojnu za návrat južných štátov „vzatých“ v 19. storočí (ach, tieto exkurzie do témy „historických krajín“ vo svetovej geopolitike nám nič nepripomínajú?!).
V prípade novej americko-mexickej vojny by Spojené štáty pravdepodobne pokračovali v návrate do európskeho operačného divadla a prekonali problémy na svojich južných hraniciach. Preto v tajnom telegrame ministra zahraničných vecí Nemeckej ríše Arthura Zimmermanna nemeckému veľvyslancovi v Spojených štátoch z 19. januára 1917 bol opäť návrh komunikovať s mexickou stranou o možnosti vytvorenia spoločnej vojenskej aliancie proti Spojeným štátom.
A hoci Mexiko nakoniec nemeckú žiadosť odmietlo, odpočúvanie“Zimmermanov telegram“ odovzdala americkej strane britská spravodajská služba a stal sa priamym dôvodom vstupu Spojených štátov do vojny (koniec koncov, otvorený pokus o zasahovanie na americké územie).
2. apríla 1917 prezident Woodrow Wilson apeloval na Kongres, aby vyhlásil vojnu, a 6. apríla boli Spojené štáty vo vojne s Nemeckou ríšou. Spojené štáty však naďalej formálne zostali nezúčastnené, hoci bojovali na strane dohody. Nakoniec, vzhľad americkej armády výrazne prevážil váhy v prospech spojencov dohody a prispel k ich víťazstvu vo svetovej vojne. A Spojené štáty boli priamo zapojené do povojnového usporiadania sveta – v januári 1918 Wilson v prejave v Kongrese ponúkol svoju víziu globálneho poriadku, ktorá tvorila základ jeho štrnástich bodov. A na jeseň roku 1921 av zime roku 1922 sa americké hlavné mesto stalo sídlom medzinárodnej námornej konferencie, kde sa diskutovalo o obmedzení výzbroje a riešení problémov Ďalekého východu a povodia Tichého oceánu vzhľadom na situáciu, ktorá sa vyvinula po prvej svetovej vojne.
A hoci po Veľkej vojne mali Spojené štáty všetky šance na posilnenie svojho politického vplyvu, najmä preto, že v hospodárskej sfére sa vzťahy so zvyškom sveta stali integrovanejšími (príkladom je globálna hospodárska kríza z roku 1929), diplomaticky a vojensky sa Spojené štáty vrátili k svojej predvojnovej stratégii „izolácie“. A v čase, keď západné demokracie, ku formovaniu ktorých sa pripojili Spojené štáty, začali byť ohrozované fašizmom, národným socializmom a komunizmom, sa Washington viac zaoberal domácimi otázkami. Samozrejme, v americkej spoločnosti bolo dosť sympatických priaznivcov autoritárskych režimov a demokratických síl v Európe, ale úrady zostali v oficiálnej rétorike neutrálne.
Snáď prvou americkou reakciou na vytvorenie osi Rím-Berlín-Tokio bola výzva prezidenta Franklina Roosevelta z 5. októbra 1937 na jeho medzinárodnú izoláciu ako agresorov. Washington však navrhol obmedziť ich nie vojenskými prostriedkami, ale výlučne ekonomickým tlakom.
Takéto protiopatrenia nefungovali a o dva roky neskôr začala druhá svetová vojna, do ktorej sa Spojené štáty začali aktívnejšie zapájať v roku 1941. Po prvé, podpísaním zákona o požičiavaní a prenájme 11. marca, ktorý sa okrem podpory Veľkej Británie do októbra rozšíril na pomoc ZSSR. V júli, na podporu britského námorníctva, sa americké jednotky vylodili na Islande a prevzali zodpovednosť za ochranu vojenských konvojov do Británie a ZSSR v okolitých vodách pred útokmi nemeckých ponoriek. A po útoku japonskej leteckej a ponorkovej flotily na Pearl Harbor 7. decembra Spojené štáty priamo vstúpili do druhej po sebe idúcej globálnej vojenskej konfrontácie.
Do roku 1945 sa americká armáda zúčastnila bitiek vo Francúzsku, Taliansku, Tunisku, Alžírsku, Maroku, Nemecku, Holandsku, Belgicku a Luxembursku, ako aj v Tichom oceáne a juhovýchodnej Ázii. Nakoniec boli Spojené štáty medzi víťaznými mocnosťami, ktoré druhýkrát usporiadali povojnový svetový poriadok – počnúc Teheránom, potom v Jalte a nakoniec v Postupime. Spojené štáty tiež „usadili“ kľúčové orgány, vrátane sídla OSN, globálnej medzinárodnej organizácie, ktorá mala udržiavať a posilňovať svetový mier a bezpečnosť. A hoci, úprimne povedané, OSN to od prvých rokov svojho založenia robila zle (začiatok studenej vojny, predovšetkým medzi nedávnymi spojencami Spojených štátov a ZSSR, a vojna v Kórei je toho príkladom), aj vzhľadom na samotnú skutočnosť svojich aktivít v Spojených štátoch si už nemohli dovoliť návrat k izolacionizmu.
Najmä na pozadí, keď demokratické štáty západnej Európy, ekonomicky podporované podľa amerického „Marshallovho plánu“, začali byť ohrozené ZSSR, ktorý bol posilnený aj počas druhej svetovej vojny. A keď sa charakteristickým znakom niekoľkých desaťročí druhej polovice dvadsiateho storočia stali, ak nie preteky v zbrojení medzi Washingtonom a Moskvou alebo hybridná konfrontácia medzi bezpečnostnými alianciami NATO (de facto vedenými Spojenými štátmi) a Varšavskou zmluvou vedenou ZSSR, potom priama alebo hybridná účasť americkej alebo sovietskej armády (ako aj všetkých druhov „rebelov“ podporovaných sovietskou alebo americkou stranou) na ozbrojených konfliktoch a prevratoch v rôznych častiach sveta od Latinskej Ameriky po Áziu.
A ešte viac v podmienkach, keď americká strana túto konfrontáciu vyhrala a okrem postavenia de facto vodcu západného sveta získala úlohu „demokratizátora“ bývalých štátov závislých od ZSSR, prípadne jeho bývalých subjektov (najmä samotného Ruska). Nanešťastie, západní intelektuáli prijali ako všeliek tézu o dokonalom víťazstve demokracie vo svete (prinajmenšom v jej absolútnej väčšine), pompézne načrtnutú ako „koniec dejín“.
Hoci v skutočnosti história prešla len ďalším kolom a po desaťročí „Bushových nôh“, AmeričanAko sa ukázalo, nástupca ZSSR, Ruská federácia, ako sa ukázalo, nemohol byť demokratickým štátom (ako koniec koncov, mnoho ďalších postsovietskych republík a cesta Ukrajiny v tejto veci nie je ani zďaleka priamočiara). A tiež Čína, Irán… A tiež Severná Kórea, Sýria, Venezuela… A predsa…
Dnes, v predvečer prezidentských volieb v Spojených štátoch, môžete počuť rétoriku, že pre Spojené štáty je lepšie, aby sa o seba postarali teraz, pretože vnútorných problémov je dosť. A otázka hranice s Mexikom je bolestivá. A nelegálnych prisťahovalcov. A čo pomoc podnikom? A čo dávky v nezamestnanosti? A čo sociálna zložka vo všeobecnosti? Dokonca aj Putin v rozhovore s Carlsonom povedal, že oficiálny Washington má dosť vlastných problémov!
A, samozrejme, pokušenie zatvárať oči pred medzinárodným problémom v podmienkach, keď konflikty, či už „horúce“ alebo potenciálne, sú od vás vzdialené tisíce kilometrov, je veľmi vysoké. A je veľmi ľahké ho sprostredkovať voličom, z ktorých mnohí ho určite podporia. Ale mali by byť americkí vojaci neskôr poslaní na západný alebo druhý front, ak sa dá zabrániť vojnám? A nie je to len vo svete, kde musí byť porazená ďalšia „os zla“, že Amerika sa môže stať „opäť veľkou“? Aspoň tomu chcem veriť.
