Ruský útok na Ukrajinu od roku 2014 a rozsiahla invázia od roku 2022 spolu s niekoľkými ďalšími osudovými udalosťami v Európe a jej okolí opäť nastolili základnú otázku, aké záujmy a hodnoty môžu zdieľať rôzne európske národy. Udalosti, ktoré sa odohrali po ruskej anexii Krymu pred desiatimi rokmi a najmä po začiatku veľkej vojny pred dvoma rokmi, zmenili predchádzajúce politické priority Európskej únie a jej členských štátov, ako aj európskych krajín mimo EÚ vrátane Turecka. Vzhľadom na tento a ďalší nedávny vývoj vo východnej Európe, ako aj na prebiehajúce diskusie o ňom nadobudli nadchádzajúce reorganizácie a rekonštrukcie základných inštitúcií EÚ v rokoch 2024 až 2025 nový rozmer.
Členské štáty EÚ a štáty, ktoré nie sú členmi EÚ, už spája niekoľko nadnárodných štruktúr. Siahajú od starých inštitúcií, ako je Rada Európy, OBSE, EHP alebo colná únia EÚ a Turecka, až po nové, ako je Čiernomorská synergia, program Východného partnerstva alebo Lublinský trojuholník. Niektoré z týchto štruktúr buď zahŕňali v minulosti (ako Rada Európy), alebo stále zahŕňajú (ako OBSE) Rusko ako účastníka. Nestačili však na to, aby zabránili prudkej eskalácii rusko-ukrajinskej vojny v roku 2022. Trochu podobný príbeh sa týka nedávnych vojenských konfrontácií medzi Arménskom a Azerbajdžanom – krajinami, ktoré sú rovnocennými účastníkmi okrem iného v Rade Európy, OBSE a Východnom partnerstve.
Nedávne osudové udalosti v Európe poukazujú na potrebu viac ako kozmetických zmien vo vzťahoch EÚ s inými európskymi krajinami, a to z dvoch dôvodov. Po prvé, predchádzajúce prístupy a iniciatívy Bruselu sa ukázali ako nedostatočné na zníženie alebo potlačenie napätia vo východnej Európe, ktoré viedlo k vojne. V roku 2022 potrebovali (a stále potrebujú) audit v súvislosti s ich zjavnou neschopnosťou zabezpečiť mier v Európe. Po druhé, prebiehajúca vojna a jej početné dôsledky na celom svete nás nútia hľadať inovatívne prístupy a kroky, ktoré môžu pomôcť zachrániť ukrajinský štát pred zničením a európsky bezpečnostný poriadok pred zničením. Zásadná revízia a aspoň čiastočná rekonfigurácia predchádzajúcej politiky Bruselu voči krajinám mimo EÚ – predovšetkým v rámci samotnej Európy – už prebieha.
Najvýraznejšou zmenou za posledné dva roky bolo zvýšenie štatútu Ukrajiny a Moldavska v roku 2022 a Gruzínska a Bosny a Hercegoviny v roku 2023 na úroveň oficiálnych kandidátov na plný vstup do EÚ. Zatiaľ čo krajiny západného Balkánu majú vyhliadky na členstvo v EÚ už viac ako 20 rokov, konečný osud asociačnej trojky, t. j. Ukrajiny, Moldavska a Gruzínska, zostáva od vytvorenia Východného partnerstva v roku 2009 nejasný. Až v reakcii na útok Ruska a žiadosť Ukrajiny o členstvo na jar 2022 Európska komisia prevzala iniciatívu a presvedčila členské štáty Únie, aby zmenili svoj postoj nielen ku Kyjevu, ale aj ku Kišiňovu a Tbilisi. Európska rada koncom roka 2023 schválila začatie prístupových rokovaní s Ukrajinou a Moldavskom a akceptovaný Gruzínsko ako kandidátska krajina na členstvo v EÚ. Brusel tak konečne objasnil doteraz nepolapiteľný účel troch mimoriadne veľkých dohôd o pridružení a ich prehĺbených a komplexných zón voľného obchodu, ktoré s týmito tromi krajinami uzavrel v roku 2014.
Ďalšou dôležitou inštitucionálnou zmenou v reakcii na rozsiahlu ruskú inváziu na Ukrajinu vo februári 2022 bolo vytvorenie Európskeho politického spoločenstva (ESP), iniciatívy, ktorú symbolicky spustil francúzsky prezident Emmanuel Macron 9. mája 2022. Celkovo 47 krajín vrátane Turecka súhlasilo s pristúpením k ESP, čím sa vytvoril nový celoeurópsky rámec pre konzultácie a obnovenie vzťahov EÚ s inými krajinami. Vytvorenie ESP možno vnímať ako vyjadrenie nového zmyslu pre spoločné európske národné záujmy tvárou v tvár brutálnemu útoku Ruska na jednu z najväčších krajín na našom kontinente. Mohlo by to tiež naznačovať nový zmysel pre spolupatričnosť medzi tými krajinami EÚ a nečlenskými štátmi EÚ, ktoré sa zasadzujú za európske hodnoty a sú ochotné reagovať na väčšiu normatívnu výzvu, ktorú predstavuje Moskva a jej rôzni protizápadní spojenci.
Budúce vyhliadky (v užšom zmysle) ESP a konečný vplyv širších motívov, ktoré viedli k jej vytvoreniu, sa však ešte len uvidia. Budú závisieť nielen od túžby, schopnosti a úspechu EÚ pri prehlbovaní vzťahov, pridružení a čiastočne aj od integrácie s európskymi krajinami, ktoré v súčasnosti nie sú členmi Únie. Keďže tieto krajiny tvoria pestrú skupinu krajín, nové spoločné iniciatívy, ako napríklad ESP, môžu fungovať len ako fórum na diskusiu a vytváranie sietí. ESP a staršie paneurópske organizácieOrganizácie ako Rada Európy alebo OBSE môžu byť užitočné pri šírení alebo diskusii o myšlienke medzi desiatkami zúčastnených krajín. Komplexné iniciatívy, ako je ESP, však budú zohrávať menšiu úlohu pri konkrétnom plánovaní a praktickej realizácii právnych, inštitucionálnych a materiálnych zlepšení vo vzťahoch medzi EÚ, jej členskými štátmi a mimoeurópskymi krajinami.
Bilaterálne a multilaterálne prehlbovanie spolupráce vo vzťahoch s EÚ nie je len dnešnou úlohou vo vzťahu k tým európskym krajinám, ktoré najviac utrpeli alebo sú pod hrozbou vojenského útoku Ruska, a to: Ukrajine, Gruzínsku, Moldavsku a Arménsku. Je to záväzok aj voči ostatným európskym krajinám mimo EÚ, od Islandu a Spojeného kráľovstva po Azerbajdžan a Turecko. Hlavným zameraním takejto spolupráce je dnes národná a nadnárodná bezpečnosť a odolnosť. Podpora väčšej výmeny, spolupráce a jednoty v rôznych oblastiach s cieľom odradiť, zabrániť alebo aspoň odradiť ruské a iné protizápadné vojenské akcie v Európe – kinetické, hybridné, psychologické, politické, ekonomické atď. – nadobudlo takmer existenčný rozmer. Rozhodne nielen o kvalite, ale aj o prežití európskych demokracií a ich rôznych spojenectiev – predovšetkým, ale nielen.
Okrem toho prehĺbenie a rozšírenie spolupráce v oblastiach, ktoré priamo nesúvisia s ochranou bezpečnosti, integrity a suverenity Európy, prispeje aj k posilneniu Európskeho spoločenstva štátov. Široká škála oblastí, v ktorých Brusel a iné hlavné mestá EÚ môžu a mali by prijímať účinnejšie transeurópske opatrenia, zahŕňa podporu priemyselných inovácií, zabezpečenie lepšej sociálnej ochrany a ochrany životného prostredia a podporu väčšej rodovej rovnosti, vedeckého pokroku a kultúrnej výmeny. Túžba po väčšej spolupráci a integrácii v týchto a ďalších oblastiach v dnešnej Európe nie je len prejavom normatívnych výhod nadnárodného humanizmu, európanstva a/alebo liberalizmu. Stalo sa to otázkou sebazáchovy.
Ak európske demokracie – v rámci EÚ aj mimo nej – nezostanú blízko seba a nebudú si navzájom pomáhať rozvíjať sa a brániť sa, budú v nebezpečenstve. Dá sa predpokladať, že Rusko a ďalšie protizápadné sily hľadajú slabé články v európskom spoločenstve štátov. Budú – ako to robí Moskva s Ukrajinou od roku 2014 – vyberať tieto krajiny nielen preto, aby útočili na ich demokracie a otvorené spoločnosti, ale aj aby sa pokúsili premeniť svoje vojenské, inštitucionálne a/alebo sociálne slabiny na zásadné výzvy pre Európu ako celok.
Staré politologické príslovie hovorí, že nielen štáty spôsobujú vojny, ale vojny spôsobujú štáty (Charles Tilley: „Vojna vytvorila štáty a štáty vytvorili vojnu“). Pre Európu vo všeobecnosti a pre EÚ zvlášť sa teraz vynára otázka: uplatňuje sa nadnárodná extrapolácia tejto zásady? Posilní súčasná rusko-ukrajinská vojna alebo oslabí európske spoločenstvo štátov? Nasledujúce roky to ukážu.
Preložené z poľštiny
Text bol publikovaný v rámci projektu spolupráce medzi nami a poľským časopisom Nowa Europa Wschodnia.
Pôvodný názov článku: Unię czeka przełom
