Ukrajinská spoločnosť víta druhé výročie začiatku rozsiahlej invázie ruských okupačných síl so zmiešanými pocitmi. Nanešťastie už necítim optimizmus, mentálne povznesenie, vieru vo víťazstvo, ktorú sme mali pred rokom. Ale nie je tu ani žiadny šok, strach a pocit beznádeje, ktorý sme zažili koncom februára 2022. My, Ukrajinci, sme už zvyknutí vnímať vojnu ako súčasť nášho života, naučili sme sa s ňou spolunažívať a uvedomili sme si, že nemáme dúfať v očarujúce víťazstvo, ale aj v katastrofálnu porážku.
Pripomeňme si, ako v prvej polovici februára 2022 väčšina z nás verila skôr v „grilovanie v máji“ ako v totálnu inváziu. Áno, americké a britské spravodajské služby údajne varovali, že Putin sa pripravuje na útok, ale naše vedenie tu v teréne by malo byť lepšie orientované. A keďže z Bankovej ulice bolo počuť: „V Bagdade je všetko pokojné!“ – veril som, že sa netreba príliš obávať.
Táto viera bola tvrdohlavo podkopaná sériou udalostí. Najvýraznejšou z nich je naliehavá evakuácia zahraničných veľvyslanectiev. Po prvé, do Ľvova. Výsledkom bolo, že diplomatické obsadenie mesta na meter štvorcový prelomilo všetky historické záznamy. Veľvyslancov, atašé, poradcov bolo možné nájsť všade – v reštauráciách a kaviarňach, v múzeách a na výstavách, v divadlách a na koncertoch. Je to jednoducho raj pre novinárov, keď môžete ľahko robiť rozhovory s veľvyslancami Izraela, Francúzska alebo Argentíny naživo. Jediný dôvod, ktorý spôsobil, že všetci prišli do Ľvova, bol alarmujúci.
Tu by naše vedenie prišlo k rozumu, pochopilo, že to všetko nie je len tak pre nič za nič, že je ešte niekoľko dní, takže ich musíme čo najlepšie využiť. Vyhodte do vzduchu mosty, vykopajte zákopy, nainštalujte ježkov na cesty potenciálnej ofenzívy. Začnite naliehavú mobilizáciu, presuňte existujúce rezervy na najnebezpečnejšie miesta. Ako však vieme, v skutočnosti sa nič z toho neurobilo. A ak niečo bolo, katastrofálne to nestačilo.
A my, obyčajní Ukrajinci, sme sa mohli len radovať, že nepriateľ ešte nezaútočil. 16. február už uplynul, ale kde je sľúbená ofenzíva? Nie! Potom zavedieme nový sviatok – Deň národnej jednoty. Teraz to všetko znie ako výsmech.
Putin už oznámil uznanie „DĽR“ a „LĽR“. A naďalej máme pacifistickú náladu… Až do chvíle, keď rakety a letecké bomby naozaj nelietali na naše mestá, keď sa tisíce kolón obrnených vozidiel pohybovali cez naše hranice.
Opäť čítam svoj naivný príspevok na Facebooku, napísaný 24. februára 2022. Tam som vyjadril nádej, že totálna invázia nebude môcť trvať dlho. Aj keď to nie sú Arestovyčove „dva alebo tri týždne“, dlhá vojna nie je potrebná samotným Ruskom, Putinom a štamgastmi Kremľa. Nakoniec, ruské sily mobilizované v tom čase boli extrémne malé na vykonanie plnohodnotnej okupácie. A ako si Rusi predstavujú túto okupáciu? Že napadli naše územie, dobyli nejaké ukrajinské mesto alebo dedinu a čo ďalej? Budú riadiť smiešne autá s reproduktormi a vyzývať ohromených ukrajinských občanov, aby prišli do kancelárie veliteľa na registráciu. Aspoň takéto strašidelné obrázky boli nakreslené mojou fantáziou, extrapolujúc na súčasné zábery zo sovietskych filmov o druhej svetovej vojne. Nuž, v 21. storočí je to úplný nezmysel.
Šok, bolesť. Hoci aj vtedy, v prvých dňoch totálnej vojny, stále existovala viera, že ruská spoločnosť a tam, v Kremli, si rýchlo uvedomia absurditu toho, čo sa deje. To znamená absurditu ich rozhodnutí a činov, takže zapnú spiatočku. Napokon, rokovania v Bielorusku sa už začali.
Rusi sa však so spiatočkou neponáhľali. Rýchlo sa ukázalo, že tieto nápadité strašidelné obrazy začali ožívať na okupovaných územiach. Fiktívne „kino a Nemci“ navyše vyzerali oveľa výhodnejšie, oveľa humánnejšie ako realita, ktorú dosahujú škaredé ruky Kremľa. Mysleli ste si, že teraz nemôže existovať „úrad veliteľa“, ale objavili sa vo forme okupačných správ. Objavili sa zradcovia-kolaboranti, rabovanie okupantmi začalo prekvitať a oveľa brutálnejšie, ako si režiséri sovietskych filmov dokázali predstaviť. Dozvedeli sme sa o vopred pripravených zoznamoch popráv, o vytvorení skutočných mučiarní ruskými okupantmi, o ničení Ukrajincov celými rodinami vrátane detí. V žiadnom prípade, len na ulici, pred susedmi.
Takže sme chceli pomstu, spravodlivosť. A v tomto prenasledovaní „nás kŕmil útlak a hnev proti našim nepriateľom“. A čoskoro sa uskutočnila pomsta. Najprv v Charkovskej ofenzíve, potom v znovudobytí Chersonu. Uskutočnili sa aj úspešné operácie na opätovné získanie kontroly nad Čiernym morom, potopenie ruských vojnových lodí vrátane vlajkovej lode Moskva a opätovné dobytie Hadieho ostrova. Vojenské skúsenosti ukázali, že ozbrojené sily Ukrajiny sú schopné bojovať za rovnakých podmienok ako „druhá armáda sveta“ a dokoncaa) V rozsahu povolenom ustanoveniami tohto dohovoru tajomník
Svedčil tiež o nepríjemných okolnostiach, že kľúčom k nášmu víťazstvu je vojenská pomoc zo Západu. Bez amerických, nemeckých a britských tankov, húfnic, rakiet a munície nebude možné poraziť nepriateľa. Západ prisľúbil, že nám pomôže „tak dlho, ako to bude potrebné“. V skutočnosti však v Európe a Spojených štátoch „únava z Ukrajiny“ rastie s každým ďalším dňom vojny. Verejná podpora vojenskej pomoci klesá a strany, ktoré sú proti míňaniu peňazí na pomoc Ozbrojeným silám Ukrajiny, sú čoraz populárnejšie. Ukrajina sa stáva rukojemníkom vnútrostraníckych sporov. Dokonca aj náš sused Poľsko, ktorého podpora na začiatku vojny bola bezprecedentná, nás teraz bodá do chrbta, čo umožňuje poľským poľnohospodárom blokovať hranice s Ukrajinou a vyhadzovať naše obilie na diaľnice a trate.
Situácia však nie je najlepšia v samotnej ukrajinskej politike, najmä po nepochopiteľnej rezignácii vrchného veliteľa Valerija Zalužného a v skutočnosti celého vedenia armády. A stalo sa to v jednom z najkritickejších momentov vojnového divadla. Hneď potom sa Avdiivka vzdala. Navyše, podľa mnohých vojenských expertov je kapitulácia dosť chaotická, s mnohými stratami, obkľúčením a stovkami ukrajinských zajatcov. A v prvom rade práve preto, že príkaz bol úplne zmenený av takýchto chvíľach nie je možné vyhnúť sa strate kontroly a komunikácie.
Samozrejme, najnovšie problémy na fronte súvisia predovšetkým s hladomorom, ktorý bol výsledkom oneskorenia amerického Kongresu pri schvaľovaní vojenskej pomoci Ukrajine. Čo opäť demonštrovalo závislosť nášho vojenského víťazstva (a možno aj prežitia) od toho, ako bude hlasovať republikánsky kongresman. Poľaví predseda Snemovne reprezentantov Mike Johnson a konečne dá hlasovať o ukrajinskej otázke? Maďarský premiér Viktor Orbán neurobí ďalší rozruch pri schvaľovaní pomoci pre Ukrajinu alebo schvaľovaní sankcií proti Rusku.
Bohužiaľ, počas dvoch rokov vojny naša vláda urobila katastrofálne málo, aby aspoň čiastočne zabezpečila naše vojenské dodávky nezávislé od nálady v Bruseli alebo vo Washingtone. Na rozdiel od Ruska, ktoré aktívne obnovuje vojensko-priemyselný komplex.
Situácia s výstavbou ukrajinských obranných línií, ktorá by mohla oddialiť nadradené sily nepriateľa aj v prítomnosti nedostatku munície, nevyzerá najlepšie. Rusko so svojimi „Surovikinovými líniami“ vyzerá v tomto aspekte oveľa výhodnejšie.
Aj keď je jasné, že aj Rusko má veľa problémov. A jeho víťazstvo v Avdiivke s útokmi na mäso bolo pre Rusov skôr Pyrrhovým víťazstvom.
Pripomeňme si, s akým optimizmom a nadšením sme sa stretli s prvým výročím vojny. V Charkovskej oblasti av Chersone došlo k dvom grandióznym víťazstvám. Krajiny skupiny Ramstein nám sľúbili „hory zlata“ zbraní. Vytvorila sa „tanková koalícia“ a začali sa rozhovory o „leteckej koalícii“. Predstavivosť kreslila obrazy, ako sme hádzali nenávidených votrelcov do Azovského mora, vlámali sa na Krym…
Za touto eufóriou sme sa snažili nevšimnúť si nepríjemné detaily. Napríklad, že Washington sa neponáhľa vyriešiť otázku F-16. A čo môže byť rozsiahla ofenzíva bez nielen vzdušnej kontroly, ale aj bez leteckej parity?! Biden tvrdohlavo odmietal poskytnúť rakety ATACMS, bez ktorých bola úloha zničiť ruskú logistiku veľmi ťažká. Kancelár Scholz zase odolával raketám TAURUS, hoci bol pod tlakom koaličných partnerov aj opozičných kresťanských demokratov.
Medzitým Rusi budovali silnú „Surovikinovu líniu“, liali na ňu betón, ťažili prístupy, ťahali delostrelectvo na miesta potenciálneho prielomu, plnili zákopy novo prichádzajúcimi mobilizovanými vojakmi a pripravovali lietadlá na zničenie západných obrnených vozidiel. Táto „Surovikinova línia“ bude pre nás v roku 2023 osudná a pochová všetky naše nádeje na bleskové víťazstvo.
Čo nás čaká v treťom roku vojny? Samozrejme, nič dobré. Ale zároveň nič také zlé, že stojí za to upadnúť do apatie. S najväčšou pravdepodobnosťou bude pokračovať pozičná vojna, opotrebovávacia hra a preteky v zbrojení.
Kto bude mať najlepšie karty v tejto hre? Všetko závisí. Závisí to od podpory Západu, ktorého ekonomický potenciál je mnohonásobne väčší ako ruský. Preto ďalšie preteky v zbrojení celkom predvídateľne skončia ďalšou porážkou Kremľa. Toto je akýsi priemerný scenár.
Možno si Západ a predovšetkým Spojené štáty uvedomia, že je potrebné zastaviť všetky tieto hry a raz a navždy eliminovať ruskú hrozbu. Cesta von je zrejmá – vyzbrojiť Ukrajincov najmodernejším, najsilnejším vojenským vybavením a dať nám príležitosť naplniť toto sväté poslanie pre svet. Toto je najlepší možný scenár.
Najhoršie je, že Západ je z Ukrajiny úplne unavený. Donald Trump môže prísť do Bieleho domu a rozhodnúť sa obnoviť priateľstvo s Putinom. V európskych krajinách môžu poraziť „pat“Ifistické“ proruské strany. Preto bude západná vojenská pomoc pre nás čo najviac znížená. Aj na to musíme byť pripravení a vybudovať si vlastný vojensko-priemyselný komplex. A tiež konečne vyriešiť otázku mobilizácie.
Samozrejme, všetky tieto scenáre môžu byť ľahko preškrtnuté nejakou nečakanou „čiernou labuťou“. Ale čo tu môžete napísať, preto je to „čierna labuť“, pretože o ňom nie je nič vopred známe.
