Napriek agresívnej útočnej vojne proti Ukrajine si Rusko udržiava značnú úroveň nálad medzi časťou obyvateľstva Západu aj globálneho Juhu. Niektorí populistickí politici neváhajú verejne vyjadriť svoj záväzok voči Kremľu a pravidelne vyslovujú proruské tézy. Je zaujímavé, že medzi sympatizantmi agresorského štátu sú často zástupcovia diametrálne odlišných politických táborov. Ako si Rusko dokázalo získať ich mysle a srdcia?
Moskva má jedinečnú schopnosť prispôsobiť sa, napodobňovať. Vyváža nielen ropu, plyn, kovy a zbrane, ale aj ideológiu. Mnohostranný obraz Ruska, ktorý sa ponúka na vnímanie sveta, je pozoruhodný. Pre niektorých je to konzervatívna krajina, strážca tradičných hodnôt. Pre iných sa zdá, že je to akási protiváha americkej nadvlády nad svetom a alternatíva k západnej civilizácii. Iní vidia Ruskú federáciu ako štát, ktorý sa skutočne stará o záujmy krajín globálneho Juhu a je ich obhajcom pred bohatým Západom. V skutočnosti Rusko nezodpovedá žiadnemu z týchto obrázkov. Všetky z nich sú mýty vytvorené pre potreby domáceho publika a pre externý vývoz. A sily, ktoré často spolupracujú s Kremľom vo vzájomne výhodnej spolupráci s Kremľom, pomáhajú šíriť tieto mýty do zahraničia.
Ruský diktátor Vladimir Putin rád apeluje na tému „jedinečnej ruskej identity a spirituality“. V jeho prejavoch a vyhláseniach možno z času na čas vysledovať myšlienku, že Ruská federácia sa zdá byť na misii chrániť „tradičné hodnoty“ pred rôznymi nepriateľmi. Putin sa často snaží vykresliť Západ ako zdroj morálneho úpadku. Treba pripustiť, že ruský diktátor šikovne apeluje na rôzne nejednoznačné procesy, ktoré sa skutočne odohrali v krajinách západnej civilizácie. Je to otázka multikulturalizmu, rodovej ideológie, cancel culture a ďalších javov, ktoré rozdeľujú spoločnosti v Amerike a Európe. Je však dosť zvláštne počuť vyhlásenia, že dnešné Rusko je globálnou baštou tradičných hodnôt. Pretože nie je to tak dávno, čo bola Moskva centrom svetového komunizmu a všetkými možnými spôsobmi pohŕdala religiozitou, tradíciami, spiritualitou a konzervatívnymi myšlienkami.
Putinove tvrdenia, že Rusko nikdy nepresadzovalo kolonialistickú politiku, znejú rovnako nepravdivo. Hovorí sa, že počas celej svojej histórie Moskva nerobila nič iné, len sa snažila podporovať iné národy a národy. A v žiadnom prípade sa neuchýlila k politike dobývania a ničenia. Človek sa čuduje, ako sa takáto „mierumilovná krajina“ mohla stať najväčšou na planéte, zatiaľ čo mnohé dobyté národy stratili svoju identitu.
Teraz Rusko aktívne využíva správy, ktoré používa ZSSR týkajúce sa globálneho Juhu. Moskva zašla tak ďaleko, že vyhlásila nezávislosť bývalých kolónií v Afrike a Ázii za svoju vlastnú historickú zásluhu. Aby Putin ešte viac apeloval na krajiny globálneho Juhu, pravidelne apeluje na skutočnosť, že hlavnou príčinou ich chudoby sú štáty „zlatej miliardy“, ktoré okrádajú nešťastníkov prostredníctvom úverového a finančného systému.
Je zaujímavé, že takzvaný záväzok ku konzervatívnym hodnotám nebráni tomu, aby milióny migrantov boli masovo vpustené do Ruskej federácie a vytvárali umelé migračné krízy pre Európu. Z nejakého dôvodu si krajná ľavica, ktorá má tiež osobitné pocity voči Moskve, nevšíma oficiálnu politiku Kremľa voči LGBT ľuďom, zanedbávanie environmentálnych otázok a skutočnosť, že ruský imperializmus sa skrýva za protiamerickou rétorikou. A krajiny globálneho Juhu ignorujú skutočnosť, že Rusko je tá istá koloniálna ríša, ktorá tvrdo potláča akékoľvek národnooslobodzovacie hnutia.
Pokiaľ ide o krajiny Ázie, Afriky a Latinskej Ameriky, zachovanie určitých pocitov voči Rusku sa tam vysvetľuje okrem iného historickým dedičstvom. Inerciálne myslenie sa ukázalo byť dosť silné medzi obyvateľmi krajín globálneho Juhu. Naraz sa ZSSR veľmi snažil vytvoriť obraz bojovníka za oslobodenie od kolonializmu a západného imperializmu vo svete. To však nikdy nezabránilo Moskve úspešne praktizovať koloniálne metódy voči dobytým a dobytým územiam a národnostiam v rozľahlosti Ázie a Európy.
A teraz Rusko otvorilo centrá pre nábor Afričanov do vojny v Ukrajine. Pre Moskvu sú obyvatelia globálneho Juhu len krmivom pre delá, ktoré možno použiť v jej útočnej vojne. Ďalší aspekt „bratskej podpory“ Ruska sa prejavuje vo využívaní prírodných zdrojov afrických krajín. Ruskí žoldnieri v Afrike alebo v iných častiach sveta tam nie sú na ušľachtilej misii. Tým, že Rusko pomáha určitým klanom v ich boji o moc, získava kontrolu nad ťažbou nerastov a prírodných zdrojov kontinentu. Od začiatku totálnej invázie na Ukrajinu zarobil Kremeľ obchodovaním s africkým zlatom viac ako 2,5 miliardy dolárov a naďalej zarába peniaze pomocou takzvanej Wagnerovej skupiny na tento účel. To znamená, že robí to, čo kedysi robili kolonizátori.
Politické elity pri moci v Číne, Iráne, Severnej Kórei a mnohých krajinách v Afrike a Ázii majú duchom blízko k ruskej forme vlády. Autoritárske režimy sú vždy oveľa ochotnejšie spolupracovať s inými autoritárskymi režimami. Politický režim v Rusku je pochopiteľný a duchom blízky Si Ťin-pchingovi, Kim Čong-unovi, iránskym ajatolláhom alebo autoritárskym skorumpovaným diktátorom v Afrike. Profitujú zo spolupráce s Moskvou. Vyhovuje im aj jednanie so štátom, ktorý je úplne ľahostajný k ľudským právam a iným abstraktným pojmom.
Putinova rozporuplná a neúprimná túžba byť obrancom tradičných hodnôt a obhajcom práv obetí západného kolonializmu je zrejmá. Sú však pochopiteľné pre tých, ktorí majú vážne analytické schopnosti a sú hlboko oboznámení so svetovou politikou. Bohužiaľ, väčšina občanov, dokonca ani vo vyspelých krajinách sveta, nepatrí do tejto kategórie. Ľudia myslia hlavne z hľadiska emócií a radšej sa neponoria do štúdia geopolitickej reality. To sa však nevzťahuje na tých populistických politikov, ktorí verejne podporujú Kremeľ a jeho naratívy.
Nemali by sme si myslieť, že Putinovi politickí sympatizanti v západných demokraciách sú takí naivní, že si neuvedomujú falošnosť kremeľskej rétoriky. Je pochybné, že Viktor Orbán alebo Sarah Wagenknechtová úprimne veria, že Rusko je baštou skutočného konzervativizmu alebo planetárnym centrom boja proti západnému kapitalizmu a americkému imperializmu. Ľavicoví alebo pravicoví populisti v Európe a Amerike chápu, že Putinova rétorika je určená pre domáce publikum a pre masy, ktoré sú ľahko manipulovateľné. Cítia „sympatie“ ku Kremľu predovšetkým prostredníctvom finančnej a inej podpory. Rusko už desaťročia investuje zdroje do politikov a politických síl na Západe. Bola to vzájomne prospešná spolupráca, produktívna sebecká symbióza. Politici dostali peniaze a príležitosť posilniť svoj politický vplyv a Moskva bola schopná vysielať svoju pozíciu a deštruktívne ovplyvňovať procesy v západných krajinách. Čiastočne to pokračuje aj dnes.
Rusko je obzvlášť zákerné a cynické impérium. Len málo štátov je schopných byť súčasne brutálnym agresorom a vyskúšať si obraz nevinnej obete, ktorá bola vyprovokovaná. Nazývať dobytie iných krajín „obnovením historickej spravodlivosti“ a „sebaobranou“ a otvorene klamať celému svetu o dôvodoch invázie na Ukrajinu. Neustále sa odvolávať na normy medzinárodného práva a pravidelne ho porušovať. Aktívne využívajte platformy svetových organizácií na šírenie lží a necítite kvôli tomu žiadne výčitky svedomia. Odsúdiť svetový kolonializmus a imperializmus, ale aktívne využívať jeho praktiky.
Akákoľvek ideologická rétorika bola pre Rusko vždy dymovou clonou, zásterkou pre jeho agresívne zámery a spôsobom, ako šíriť svoj vplyv na planétu. Moskva sa dokonale naučila, ako exportovať falošný obraz, ktorý nemá nič spoločné so skutočným Ruskom.
