Čoskoro to bude 10 rokov od posledného stretnutia ruských a ukrajinských futbalových tímov na ihrisku. Potom sa v roku 2014 od 30. januára do 5. februára hral priateľský turnaj s názvom United Super Cup 2014 v aréne HaMoshava v izraelskom meste Petah Tikva.
V čase, keď bola revolúcia dôstojnosti v Ukrajine v plnom prúde a medzi protestujúcimi sa objavili prví mŕtvi, viac ako 2,5 tisíc. km od Kyjeva, úradujúci šampióni a vicemajstri Ukrajiny (Šachtar a Metalist) a Ruska (Zenit a CSKA) súťažili o športový šampionát. Konečné víťazstvo získal Šachtar Doneck, ktorému sa podarilo poraziť svojich súperov vo všetkých troch zápasoch.
Zdá sa, že ďalšia športová súťaž skončila, tímy si zachovali svoj herný tón počas zimnej mimosezóny a môžu sa vrátiť domov, aby pokračovali v príprave na domáce majstrovstvá a európske súťaže. Všetko by bolo v poriadku, keby to nebolo pre skutočnosť, že turnaj usporiadal akýsi „organizačný výbor United Football League“, vytvorený v roku 2012, ktorý už niekoľko rokov diskutuje a pripravuje projekt na vytvorenie spoločného („zjednoteného“) šampionátu medzi špičkovými tímami Ruska a Ukrajiny.
Nie je to veľký pokus postupne „rozmazať“ oficiálne hranice medzištátnej komunikácie prekonaním medzinárodných hraníc vo futbale? Vzhľadom na to, že 15 dní po priateľskom „Superpohári“ Rusko začalo okupáciu Krymského polostrova a neskôr časti východu Ukrajiny, otázka nie je ani rétorická, ale má zrejmú odpoveď.
Začiatkom februára 2014, keď sa zdalo, že moc Strany regiónov a predsedníctva Janukovyča v Ukrajine stále vyzerá dosť neprekonateľne, sa začlenenie ukrajinskej strany prostredníctvom „mäkkej sily“, najmä prostredníctvom futbalu, tiež zdalo byť spoľahlivým prostriedkom. A samotná politika sa nielen zrodila a už mala niekoľkoročnú históriu, najmä ak bola ochutená (post)sovietskou nostalgiou.
V roku 1990, s rozpadom ZSSR, sa futbalové majstrovstvá All-Union stali minulosťou. Každý z novo nezávislých štátov začal rozvíjať svoje vlastné turnaje v oblasti „kráľa športu“. Konfrontácie, ktoré boli obzvlášť tvrdé pre sovietsku éru, napríklad medzi Dynamom Kyjev a Spartakom Moskva, sa odvtedy stali poctou len oficiálnym európskym súťažiam alebo priateľským zápasom (napríklad v Pohári Commonwealthu).
Ale vždy tieto zápasy (a nielen medzi vyššie uvedenými tímami, ale aj medzi ruskými a ukrajinskými futbalovými tímami všeobecne) neboli len a nie tak o športových emóciách alebo estetickom potešení z hry (pretože sme o tom nemuseli vždy hovoriť), ale aj o politickej zložke medzi Ruskou federáciou a Ukrajinou. Aj keď, ako sa zdalo, rozpory medzi štátmi neboli také akútne, aspoň sa o tom snažili nahlas nehovoriť.
Nie je v tejto súvislosti pozoruhodné, že napríklad zápas kvalifikačného kola na Euro 2000 medzi ruskými a ukrajinskými futbalovými mužstvami 9. októbra 1999 na štadióne Lužniki v Moskve si stále pamätajú aj ľudia ďaleko od sveta futbalu, okrem legendárneho gólu Andrija Ševčenka „spoluautora“ ruského brankára Filimonova, aj hlavného stĺpca časopisu „Sovetsky Sport“ (v roku 1999!) s titulkom (odvolanie?) „Štrajk, Khochlov, zachráňte Rusko.“ Samozrejme, potom redaktori publikácie všetko popreli. Samozrejme, apelovali, že majú na mysli futbalistu Dmytra Khochlova. Ale hra so slovami môže mať niekedy (v skutočnosti veľmi často) šovinistickú príchuť…
Napriek tomu, že sa na domácej scéne nemali čím chváliť, ruskí aj bieloruskí fanúšikovia začali vnímať úspechy toho istého Dynama Kyjev v európskych súťažiach ako úspechy „našich“. A bolo z čoho sa tešiť – kto iný z tímov pochádzajúcich zo sovietskeho šampionátu v roku 1990 sa dostal do semifinále Ligy majstrov, najmä keď prekonal Real Madrid a Bayern Mníchov, alebo strelil celkovo sedem gólov proti Barcelone (štyri z nich na Camp Nou), bez toho, aby inkasoval jeden? Zdá sa, že v takých chvíľach v Moskve zabudli na „Khokhlovs“ aj „Khokhols“…
Prišli však roky 2000. Po predchádzajúcom desaťročí priniesli Ukrajine silu a stabilizáciu a Rusko ďalej posilnil rast svetových cien plynu a ropy. Preto v záujme „odbytu“ začali veľké podniky investovať do a priori dotovaného podnikania (ale v určitých kruhoch príliš reputačného a autoritatívneho) – futbalu.
Najbohatšie tímy z oboch krajín, s ohľadom na úspech v európskych súťažiach, sa začali čoraz častejšie dopĺňať legionármi – až tak, že napríklad na majstrovstvách Ukrajiny bolo potrebné zaviesť limity na zahraničných hráčov počas zápasu na futbalovom ihrisku. NesúčetEIT, zápasy na turnajoch oboch krajín sa stali zaujímavejšími (najmä keď sa „veľmoži“ stretli navzájom).
A na medzinárodnej scéne bolo možné (aj keď často „s vŕzganím“) dosiahnuť pozoruhodné víťazstvá. V roku 2005 vyhral CSKA Moskva Pohár UEFA. V roku 2008 vyhral rovnaký turnaj Zenit Petrohrad. Futbalová sezóna 2008/2009 sa stala skutočnou extravaganciou pre ukrajinských fanúšikov: vo finále 1/8 turnaja Európskeho pohára ukrajinské kluby (Dynamo z Kyjeva a Metalist z Charkova) bojovali o vstupenku do štvrťfinále av semifinále – Dynamo so Šachtarom Doneck, ktorý neskôr vo finále porazil Werder Brémy a vyhral posledný Pohár UEFA v histórii.
Len málo významných futbalových funkcionárov sa však zaujímalo o skutočnosť, že takáto športová politika priniesla značnú nerovnováhu vo vývoji domáceho futbalu: spolu s 5-6 tímami s peniazmi (a dokonca aj s nafúknutými, často neopodstatnenými odhadmi) existovalo viac ako tucet tímov s oveľa skromnejšími rozpočtami, pre ktoré bolo dostať sa aj do vytúženej zóny európskych pohárov v rebríčku vlastne nereálnou úlohou. Nehovoriac o niektorých cenách (aj keď bronzových). A prečo bolo potrebné aktívne rozvíjať športové školy, ak bolo možné kúpiť „hotového“ zahraničného hráča? Ako sa však hovorí, toto je iný príbeh.
Medzitým, od začiatku roku 2000, ruská strana čoraz viac vyjadruje zámer prehĺbiť komplexnú spoluprácu s Ukrajinou. A keď víťazstvom Oranžovej revolúcie v Ukrajine politický projekt Ruskej federácie zapojiť ukrajinskú stranu do spoločného ekonomického priestoru skutočne zlyhal, Moskva sa rozhodla aktivovať ďalšie nástroje vplyvu na ukrajinskú spoločnosť – „mäkkú silu“. Spolu s propagáciou ruských filmov, hudby, vydávania kníh a humanitných vied vo všeobecnosti (nehovoriac o šírení príbehov „ruského sveta“ v sieti UOC-MP a kruhov v jeho blízkosti) sa Rusi rozhodli venovať pozornosť futbalu a postupne kryštalizovať myšlienku vytvorenia spoločného rusko-ukrajinského šampionátu.
Za prvý krok v tomto smere možno považovať pohár Channel One, ktorý sa začal konať vo februári 2006 v Izraeli počas zimnej mimosezóny. V tom čase sa hralo medzi CSKA Moskva a Spartak a Dynamo Kyjev a Šachtar Doneck. Sponzormi tejto zdanlivo čisto komerčnej udalosti boli federálny kanál Jedna Ruskej federácie a Nadácia Národnej futbalovej akadémie ruského oligarchu Romana Abramoviča. Je pozoruhodné, že na začiatku roku 2000 nielenže prežil Putinovu „rovnováhu“ oligarchov od ovplyvňovania ruskej štátnej politiky, ale tiež pokračoval v čele autonómneho okruhu Chukotka ako guvernér a od roku 2008 tam predsedá Dume.
Ukrajinskí reprezentanti sa zúčastnili tohto turnaja v rokoch 2007 a 2008, kým súťaž nebola zastavená kvôli globálnej hospodárskej kríze. Ruská strana však neopustila myšlienku spoločného šampionátu, najmä preto, že Ukrajina o ňu nejaký čas videla záujem (možno predovšetkým komerčnú). A hoci sa niekoľko rokov nekonali žiadne rusko-ukrajinské súťaže, obdobie rokov 2007-2012 bolo obdobím možno najintenzívnejších futbalových „výmen“ medzi Ukrajinou a Ruskou federáciou medzi futbalovými trénermi a hráčmi.
V roku 2007 sa Ukrajinec Oleg Blokhin stal hlavným trénerom FC Moskva, pod ktorého vedením sa národný tím dostal do štvrťfinále prvých (a v súčasnosti posledných) majstrovstiev sveta rok pred Ukrajincom. V rokoch 2008-2009 a 2010-2012 viedol Dynamo Kyjev ruský tréner Jurij Semin. Hráčmi ruských klubov v tomto období boli ukrajinskí futbalisti Anatolij Tymoščuk, Alexander Alijev, Andrej Gusin, Sergej Rebrov …
Nakoniec, v sezóne 2009/2010, viedol Dynamo Kyjev ako tréner dlhoročný tréner CSKA Moskva Valerij Gazzaev. Hrá snáď prvú úlohu pri presadzovaní tézy jednotného šampionátu.
Koncom roka 2012 viedol Gazzaev organizačný výbor, ktorý mal vypracovať predpisy a princípy nového turnaja a komunikovať o ňom s UEFA a FIFA. Do roku 2013 už bol pripravený projekt, ktorý zabezpečil účasť až deviatich tímov z Ruskej federácie a Ukrajiny v Premier League a 18 v prvej lige. To znamená, že to nebolo o všetkých futbalových tímoch, ktoré boli v tom čase k dispozícii v najvyšších a prvých ligách oboch krajín, ale len, samozrejme, najbohatších – medzi ukrajinskými hlavne z hlavného mesta, východu a juhu, pričom „cez palubu“ zostali stredné a západné ukrajinské tímy.
Dokonca aj financovanie už bolo dohodnuté – je pozoruhodné, že peniaze mal poskytnúť ruský štátny Gazprom – ten, ktorý v priebehu niekoľkých sezón v roku 2000 zmenil Zenit Petrohrad zo stredného roľníka ruského šampionátu na jedného z jeho lídrov a majstrov Európskeho pohára. Spoločnosť súhlasila s každoročným prideľovaním prostriedkov do súťaže miliárd eur. Do roku 2014 sa plánovalo dokončiť synchronizáciu turnaja s európskymi súťažami a usilovať sa o jeho uznanie futbalovými zväzmi.
Akousi skúškou pre nadchádzajúci šampionát mal byť „United Tournament“ (27. júna – 7. júla 2013) za účasti ukrajinských „Dynamo“ a „Šachtar“ a ruských „Spartak“ a „Zenit“, ktoré hrali zápasy na štadiónoch Donecka, Moskvy a Kyjeva (kvôli rekonštrukcii domácej arény v Petrohrade, „Zenith“ hral v ukrajinskom hlavnom meste).
Nakoniec, zatiaľ čo v Kyjeve zúrila konfrontácia medzi Berkutom a demonštrantmi (príznačne, len pred bránami domácej arény Dynama Kyjev), už spomínaný „United Super Cup“ sa konal v Izraeli. Vtedajší prezident Ukrajiny Janukovyč zablahoželal Šachtaru k víťazstvu, ale o dva týždne neskôr sa ponáhľal do Ruskej federácie.
Nasledovalo víťazstvo revolúcie dôstojnosti a jasný náčrt európskej a euroatlantickej perspektívy pre Ukrajinu. Humanitárny diskurz vnútený Ruskom sa stal irelevantným (a sily, ktoré ho podporovali v Ukrajine, buď opustili jej hranice, alebo sa ocitli mimo verejného priestoru), najmä potom, čo Kremeľ začal okupáciu Krymu a vyprovokoval takzvanú „ruskú jar“.
Je zrejmé, že v takýchto podmienkach myšlienka jednotného futbalového šampionátu tiež upadla do zabudnutia. A samotné kluby z Ruskej federácie a Ukrajiny sa už nestretli – navyše sa na pozadí vojny, dokonca aj v európskych súťažiach, začali medzi sebou chovať a po 24. februári 2022 sa ruské futbalové družstvá (ako aj celá Ruská federácia) stali vyvrheľmi civilizovaného sveta.
Ukrajinské tímy z toho stratili málo, ale práve naopak. Dnipro sa podarilo stať finalistom Európskej ligy v roku 2015. Hoci Šachtar a Zorja kvôli ruskej okupácii stratili možnosť hrať na svojich domácich štadiónoch v Donecku a Luhansku, pravidelne vyhrávali ceny v ukrajinskej lige a hrali v európskych súťažiach. A darilo sa im tam – Luhansk si získal povesť tímu so silnou vôľou (muži) a Šachtar bol po roku 2014 dvakrát semifinalistom Európskej ligy. A Dynamo Kyjev pravidelne (aj keď s rôznym úspechom) hrá v európskych súťažiach (niekedy sa im podarí dosiahnuť play-off Ligy majstrov alebo Európskej ligy).
Avšak možno najzreteľnejším verdiktom pre všetky ruské pokusy vnútiť Ukrajincom Spojené majstrovstvá (a súdiac podľa následných udalostí aj iným „združeniam“, ktoré Kremeľ plánoval pre Ukrajinu) bol slogan fanúšikov Metalistu Charkova o diktátorovi Kremľa.
Po marci 2014 sa presunula do zahraničia z prostredia ultras pochodov a tribún futbalových arén v Ukrajine. Stal sa sloganom nielen futbalového hnutia, ale aj protiruských protestov po celom svete. Ale čo je najdôležitejšie, dnes nestráca svoj význam. Naopak, vzhľadom na každodenné konanie ruských orgánov dostáva len potvrdenie.
