Režisér Antonio Lukić hovorí v rozhovore s Maciejom Piotrowskim o tom, že najlepšie filmy o vojne robia deti vojny, a nie jej priami účastníci, a prečo by dnes mala slúžiť ambiciózna kinematografia.
– Váš najnovší film „Luxemburg, Luxembursko“ začína scénou v roku 1998 v malom provinčnom meste Lubny, hoci film sa odohráva predovšetkým v súčasnosti. Návrat do mýtickej minulosti netrvá dlho, ale zdá sa mi, že toto je kľúčová epizóda pre pochopenie posolstva, akýsi pokus vyrovnať sa s mojimi predstavami o mojom detstve, ktoré padlo na ťažké obdobie politických transformácií. Aké bolo toto obdobie pre vás, ukrajinské 1990-te roky?
„Bolo to obdobie neistoty. Potom sme stratili veľkú príležitosť vybudovať silný, nezávislý štát. Pre mňa osobne to však boli len roky šťastného detstva, takže je pre mňa ťažké byť objektívny. Detstvo je čas, keď sa pozeráte na život bez akýchkoľvek filtrov, bez akéhokoľvek sprostredkovania. Dieťa ešte nehľadá únik z reality ako dospelí: do práce, drog alebo alkoholu. Všetko má na dosah ruky. Iba deti môžu vidieť svet taký, aký skutočne je. Preto najlepšie filmy o vojne robia deti vojny, a nie jej priami účastníci.
– Narodili ste sa v roku 1992, v prvom roku nezávislosti Ukrajiny. Vyrastali ste so svojou krajinou, vyrastali ste v Zakarpatsku. Pre ukrajinské rodiny to bolo ťažké obdobie. Čo si pamätáte z tej doby?
– Dieťa vytláča spomienky na ťažkosti každodenného života. Zabúda, čo jej chýbalo, aké boli jej nedokonalosti. Mám spomienky na bezstarostné dni, na časy, keď bol môj otec po mojom boku a ja som sa cítil bezpečne.
– Čo sa týka kultúrneho sveta, čo vám z tej doby zostalo?
– Oceňujem a pamätám si, napodiv, televízny kanál 1+1. Objavil sa v roku 1995 a potom spravidla vysielal výlučne v ukrajinčine. Urobili veľa skvelých, naozaj inteligentných vysielaní. Poznáte tento formát Kto chce byť milionárom?
– Áno, aj v Poľsku to bola senzácia. Každý sledoval milionárov.
Na televíznom kanáli 1+1 sa program volal „Kto chce byť milionárom“. V tom čase sa pred televízorom zhromaždili celé rodiny. Bolo to skvelé cvičenie mozgu, rozširovali sme si obzory, ale zažili sme aj veľa zábavy. Všetko bolo pripravené veľmi profesionálne, na vysokej úrovni. Potom, v prvom desaťročí 21. storočia, intelektuálne programovanie začalo miznúť z televízie. Každý pochopil, že nevedomý divák je ľahšie manipulovateľný. Inteligentní ľudia neboli pre nikoho užitoční: boli to oni, ktorí stáli za revolúciami, boli to oni, ktorí vyvolali povstanie. Slušná televízia bola zabitá, ale to je to, s čím si spájam roky 1990.
– Našli ste odpovede na svoje otázky v ukrajinskej kinematografii, niečo blízke vášmu srdcu a vašim zážitkom z detstva?
– V celom postsovietskom priestore v tom čase existovali pokusy pochopiť roky kolapsu ZSSR, príbehy o vytvorení novej reality a o tom, ako sa s ňou ľudia snažia vyrovnať. Ale teraz ma tieto filmy neinšpirujú. Nachádzame sa v čase, keď hlas pozdvihujú generácie ľudí narodených v roku 1990. Nikto iný nemá taký záujem vrátiť sa do tých čias. Pri nakrúcaní filmu som si dal za úlohu magicky vytvoriť svet, ktorý upadol do zabudnutia. Tu som začal premýšľať o svojej najnovšej práci.
– Kde ste hľadali inšpiráciu?
– Jedna z mojich najobľúbenejších scén z histórie kinematografie pochádza z filmu maďarského režiséra Istvána Szabóa Ja, tvoj syn. Jeho dej sa odohráva bezprostredne po druhej svetovej vojne. Do školy prichádza humanitárna pomoc. Nestačí to pre každého a musí ísť k tým, ktorí to najviac potrebujú. Vidíme triedu osemročných detí, učiteľ žiada len tie deti, ktoré stratili otca, aby sa postavili. Celá trieda sa postaví. Bohužiaľ, história sa opakuje a na modernej Ukrajine budeme mať takéto školy znova. Tento film ukazuje tragédiu situácie, v ktorej deti vyrastajú bez rodičov, bez vzorov.
– Rovnako ako hrdinovia vášho filmu: stratený vodič mikrobusu Kolya a policajt Vasya, ktorí odišli do Európy hľadať svojho nezvestného otca.
„Chýba im, pretože je to postava, ktorá prináša poriadok do reality. V „Luxemburgu, Luxembursku“ je rok 1990 obdobím, v ktorom je prítomný otec. A keď je s vami, všetko ostatné sa stáva nedôležitým. Nevenujete pozornosť inflácii, nezamestnanosti, mafiánskym zúčtovaniam. Preto svoj film rozdeľujem na dve časti: prvá je, keď je otec s rodinou, a druhá, keď je preč. A nehovoríme o špecifickej, fyzickej osobe, od ktorej zdedíte gény.
„Čo si chcel ukázať?“
„Mojím konečným cieľom bolo vyrozprávať príbeh o tom, ako hľadáme stvoriteľa v našich životoch. Často komunikujem s publikom, teraz pôjdem odpovedať na otázkyNapríklad v prípade Spojených štátov amerických, Spojených štátov amerických a Spojených štátov amerických, Snažím sa dať ľuďom niečo zo seba, zdieľať s nimi svoje myšlienky. Neustále však hľadám niekoho, kto by mi pomohol pochopiť život, aby mi povedal, ako by som sa mal správať. Hľadám postavu otca vo vzťahoch s ľuďmi.
– Darí sa vám?
„Je to ťažká úloha. Som už dospelý, mám syna a viem, že otca nemožno nahradiť.
„Veľmi na mňa zapôsobilo, že motív nájdenia môjho otca sa objavuje v ukrajinských filmoch o roku 1990. Táto téma sa objavuje napríklad vo filmoch „Pamfir“, „Kameň, papier, granát“, „otec“. Prečo si myslíte, že sa táto téma stala takou dôležitou?
„Myslím si, že ťažký vzťah s mojím otcom, jeho nedostupnosť, je spoločnou skúsenosťou generácie 1990-tych rokov. Všetci sa snažíme ukázať možnosť dialógu medzi generáciami. Snažíme sa zmieriť rodičov s deťmi, nájsť pre ne spoločnú reč. A nie je až také dôležité, kto je symbolom staršej generácie – otec, matka alebo niekto iný.
– Mimochodom, zaujímavým fenoménom je, že váš predchádzajúci film „Moje myšlienky mlčia“ bol o vzťahu medzi dospelým synom a jeho matkou, ktorá bola dokonca nadmerne prítomná v jeho živote. Chceli ste vo svojich prvých dvoch filmoch hovoriť o vzťahu medzi rodičmi?
„Môj predchádzajúci film je o viac: mám pocit, že je to príbeh o stanovení a prekročení hraníc. Chcel som porozprávať príbeh o tom, čo potrebujete cítiť a zažiť, aby ste dokončili svoju cestu. Nemôžete prerušiť väzby, ktoré vás spájajú, a presunúť sa do nezávislého dospelého života bez toho, aby ste cítili bolesť.
V širšom zmysle sa vy a vaša generácia snažíte vyrovnať s minulosťou: súkromnou aj kolektívnou. Čo podľa vás čaká Ukrajincov v konkurencii s históriou?
– Viete, nedávno som bol v Londýne. Británia má krvavú imperiálnu históriu. Stačí sa pozrieť na ich múzeá plné relikvií privezených z Egypta, Indie a Afriky. Spýtal som sa svojho kolegu, Angličana, či s tým má nejaké problémy. Odpovedal, že necíti ani hanbu, ani hrdosť na to, čo urobili jeho predkovia. Ich exportným produktom je Harry Potter a medveď Paddington. Myslím si, že je to celkom zdravý prístup, keď história nezakrýva súčasnosť.
Podľa môjho názoru by ďalšou veľkou témou ukrajinskej kinematografie mal byť pohľad do budúcnosti. Všetci to potrebujeme. Ak žijeme v minulosti, nevzíde z toho nič dobré.
– A váš ďalší film bude o budúcnosti?
„Neviem. Chcel by som natočiť dojímavý, satirický film. Po dvoch inscenáciách som si vyslúžil právo sklamať divákov. Ako hovorí Charlie Kaufman, zlyhanie je odznakom cti. Tí, ktorí neriskujú, nerobia chyby a kino je záležitosťou ľudí, ktorí radi riskujú.
– Stretli sme sa na festivale „Ukrajina!“ vo Varšave, ktorý sa koná už deviaty rok po sebe. Pamätám si ukrajinskú kinematografiu začiatku 21. storočia z mojich študentských rokov: vtedy nebolo takmer na čo pozerať. A dnes tu máme celý festival na slušnej úrovni, s perlami svetovej úrovne. Ako tieto zmeny prebiehali v ukrajinskej kinematografii?
– Mal som obrovské šťastie: v roku 2014 som absolvoval Fakultu réžie na Karpenko-Karyho univerzite v Kyjeve. Bol to okamih, keď svet venoval pozornosť Ukrajine, boli potrebné filmy, ktoré by rozprávali príbeh našej krajiny. A potom konečne bolo slušné financovanie našej kinematografie. A hoci nám nie vždy pomohli, niekedy niečo nevyšlo, ale napriek tomu sa počas tohto obdobia urobilo veľa fantastických vecí. Pokiaľ existoval rozpočet, bolo možné riskovať. Bohužiaľ, ruská invázia to ukončila. Na hodnotný film už nie sú peniaze a možno ani nikdy nebudú. Dopyt po kultúre je nízky, a to nielen v Ukrajine. Ľudia uprednostňujú krvavé príbehy, radi sa ponoria do agresie. Žijeme v ére UFC, MMA. Nie sme ďaleko od dní gladiátorských zápasov: stále sú zaujímavé. Bohužiaľ, ľudia nereagujú dobre na milostné príbehy, je oveľa jednoduchšie ich vyprovokovať nenávisťou.
– Prečo teda potrebujeme ambiciózny film v čase, ako je tento?
„Je to pokus pripomenúť nám, že stále môžu existovať nejaké hodnoty. Boh, humanizmus alebo niečo iné.
Preložené z poľštiny
Text bol publikovaný v rámci projektu spolupráce medzi nami a poľským časopisom Nowa Europa Wschodnia.
Predchádzajúce články projektu: Ukrajina – EÚ: Horúci koniec rokovaní, Ukrajina – Útek pred voľbou, Východné partnerstvo po arabských revolúciách, V skreslenom zrkadle, opovrhovaný, Lukašenko ide do vojny s Putinom, Medzi Moskvou a Kyjevom, Klobása je klobása, Môj Ľvov, Putin na galejach, Polostrov strachu, Ukrajina vynájdená na východe, Nový starý objav, A malo to byť také krásne, Novoročný darček pre Rusko, Ak by sme mali diskutovať o histórii, minská slepá ulička
Pôvodný názov článku: „Straciliśmy świetną Szansę, autor: Zbudować Silne, Niezależne Państwo“
