Ak použijete Google, aby ste sa pokúsili nájsť niečo, čo symbolizuje históriu ako vedu, ako fenomén vo všeobecnosti, výsledky budú odlišné. Najčastejšie vyhľadávač ponúkne starovekú grécku múzu Clio, ktorá je už dlho považovaná za patrónku histórie a je tradične zobrazená veľmi úctyhodným spôsobom – so zvitkom textu a múdrym pohľadom. Z pohľadu mentora, ktorý stelesňuje Cicerónovu známu zásadu o tom, že „história je učiteľom života“.
Keby bol Cicero dnes nažive, s najväčšou pravdepodobnosťou by svoje slová odvolal. Pretože všade je jasná ukážka, že história nás veľmi často učí len to, čo nás v skutočnosti nič nenaučí. Ani to tak nie je – história ponúka veľa dôležitých lekcií pre ľudí každej doby. Problém je v tom, že väčšina jej študentov je nepozorná, lenivá a sebavedomá. Výnimkou nie sú ani študenti prvej štvrtiny 21. storočia – najmä ročník 2023.
Medzi historikmi je populárny vtip, že obľúbeným poľnohospodárskym nástrojom Ukrajincov je hrable. Nie preto, že my – ako praví a priami potomkovia starovekých Trypilliánov (v skutočnosti nie) – sme po stáročia väčšinou farmári. Pretože chyba sa v našich dejinách stávala príliš často.
Naše hrable mali častejšie podobu vnútorných sporov a rozporov, vnútornej „ruiny“, ktorú s radosťou využívali nie nevyhnutne silnejší, ale organizovanejší, cieľavedomejší, integrálnejší a často cynickejší susedia. Príkladov je veľa. Aj keď zlikvidujeme starovekú Rus, ktorej medzikniežacie spory by nemali byť vnímané v moderných národných a sociálnych kategóriách, potom vidíme „zrúcaninu“ po smrti Bohdana Khmelnyckého, ktorého podstata je najlepšie vyjadrená v ľudovej múdrosti „Kde sú dvaja Ivans, tam sú traja hetmani.“
Udalosti ukrajinskej revolúcie pred niečo viac ako storočím, keď zlyhalo množstvo pokusov o oživenie ukrajinskej štátnosti, sú ešte novšie a relevantnejšie. Okrem iných dôležitých dôvodov, predovšetkým vonkajšej agresie, bol kľúčovým nedostatok vnútornej jednoty medzi ukrajinskými osobnosťami. Fráza „Ak neexistuje socialistická Ukrajina, potom nech nie je!“, často pripisovaná Volodymyrovi Vynnyčenkovi, hoci to nepovedal on, ale jeden z ďalších socialistických politikov éry Directory, zdôrazňuje kľúčový problém – prevahu vlastných záujmov nad všeobecnými, neschopnosť povzniesť sa nad úzke osobné, ideologické alebo stranícke záujmy.
Symbolické výročie bolo pomerne nedávne – 14. decembra 1918, pod tlakom roľníckeho povstania vedeného hlavne socialistickým adresárom, hetman Pavlo Skoropadsky abdikoval. Dá sa veľa argumentovať o úspechoch a neúspechoch posledného hetmana, pretože ich mal veľa. Ale v príbehu jeho zvrhnutia je kontext veľmi dôležitý. Povstanie proti Hetmanovi sa uskutočnilo v čase, keď sa zdalo, že nová agresia ruských boľševikov je záležitosťou nadchádzajúcich týždňov. Či to stálo za to v mene abstraktných sloganov o sociálnej rovnosti (alebo špecifickej túžby uchopiť moc od členov direktória a prerozdeliť pôdu od roľníkov) začať de facto občiansky konflikt tvárou v tvár nevyhnutnej invázii zvonku – usúdila história.
Dôsledky takéhoto konania proti vlastnému štátu tvárou v tvár vonkajšej hrozbe a len v dôsledku ideologických a politických rozdielov boli dobre opísané v pamätiach vtedajšieho haličského politika Longina Tsehelského: „Ukrajinský tzv. demokracia… tvrdohlavo bojoval proti hetmanovi a jeho moci, hlavne preto, že zrušil socialistické zákony Ústrednej rady… Ale tieto strany mohli robiť len negatívnu prácu… Ich revolučná demagógia mohla spôsobiť vzburu, ale nemohla nič vybudovať. Naopak, ich deštruktívna agitácia vydláždila cestu boľševikom.“
Keď Rusko v roku 2014 začalo agresiu proti Ukrajine, naša spoločnosť preukázala dostatočnú úroveň jednoty, aby bola schopná lokalizovať nepriateľské akcie v rámci časti Doneckej a Luhanskej oblasti. Jednota bola horšia medzi politikmi, najmä po skončení najaktívnejších bojov v zóne ATO v roku 2015. Ale aj oni dokázali zabudnúť (aspoň na povrchu) na svoje vlastné hádky a rozhorčenie, keď sa vo februári 2022 začala totálna invázia.
Zdalo sa, že Ukrajinci – spoločnosť aj politici – sa konečne aspoň niečo poučili z histórie a tentoraz sa vyhnú hrable občianskych konfliktov. Akonáhle však priama hrozba pre Kyjev pominula, frontová línia na jeseň 2022 sa stala viac-menej stabilnou a vojna sa stala viac pozičnou ako manévrovateľnou, tieň nášho obľúbeného poľnohospodárskeho nástroja sa vrátil a opäť sa hrozivo vznáša nad Ukrajinou.
Len za posledné týždne a mesiace zaznelo niekoľko veľmi alarmujúcich signálov naraz, predovšetkým od ukrajinských orgánov alebo tých, ktorí sú s nimi spojení. Téma konania volieb počas vojny je opakovane hádzaná do informačného priestoru z provládnych kruhov, napriek tomu, že Volodymyr Zelenskyj popiera možnosťa) V rozsahu povolenom ustanoveniami tohto dohovoru Prezident je buď neúprimný, alebo nevie, čo robí jeho vlastný úrad na čele so „sivým kardinálom“ Andrijom Jermakom. Ktorá z týchto možností je horšia – nemôžete hneď povedať.
Voľby za súčasných podmienok by boli paródiou na demokratické postupy, pretože milióny Ukrajincov v zahraničí alebo státisíce na fronte jednoducho nebudú môcť voliť. V kombinácii s nevyhnutnou cenzúrou, zneužívaním a tlakom na opozíciu sú takéto voľby len snom orgánov, pretože zaručia zachovanie súčasných pozícií. Aj keď za cenu demokracie, dôstojnosti, slobody voľby – všetkého, za čo v tejto vojne bojujeme. Nie je známe, či je prezident (alebo skôr pán Jermak?) pripravený zaplatiť túto cenu za udržanie moci a či spoločnosť bude takéto kroky tolerovať. Naozaj to nechcem kontrolovať v praxi.
Rovnako alarmujúcim signálom je rastúce nepriateľstvo kancelárie prezidenta voči vrchnému veliteľovi ozbrojených síl Ukrajiny Valerijovi Zalužnéjovi. Samotný generál nikdy nenaznačil ani minimálne politické ambície, ale zameriava sa na víťazstvo nad Ruskom. Jeho vysoká popularita politikov pri moci v spoločnosti sa však zjavne zdá byť mimoriadne ohrozujúca. Preto sa tu a tam znova a znova objavujú „falošné správy“, ktorých cieľom je zdiskreditovať Zalužného. Najnovším, najvýznamnejším a najsenilnejším príkladom je „verbálna hnačka“ ľudového zástupcu od „služobníka ľudu“ Maryany Bezuhlovej, ktorá už niekoľko týždňov v rade kritizuje Zalužného, predkladá mu rôzne smiešne požiadavky a teraz priamo vyzýva na jeho rezignáciu.
Vo všeobecnosti je s postavou Bezuhlovej všetko jasné – je najvyšší čas, aby ju vyšetrili kompetentní terapeuti a jej prítomnosť v parlamente je obrovskou škvrnou hanby pre voličov 217. volebného obvodu. Hoci minister obrany Umerov povedal, že neexistujú žiadne úmysly nahradiť Zalužného, je ťažké uveriť. Pretože ak by Bezuhlovej „myšlienky“ boli len jej vlastné a jasne by boli v rozpore s postojom strany Sluha ľudu alebo kancelárie prezidenta, už dávno by toto klaunovanie na svojej vlastnej stránke na Facebooku zastavila. A keďže cirkus pokračuje, znamená to, že ho potrebuje „top“. Je také potrebné, aby s cieľom eliminovať mimoriadne hypotetického politického konkurenta v budúcnosti boli pripravení ísť do konfliktu s armádou a do ďalšieho rozdelenia spoločnosti.
To sú len dva príklady. Alebo môžeme hovoriť o smiešnom pre dnešok, ale taký výnosný telethon so súčasným „citovaním“ opozičných médií (ktoré tiež nie sú bez hriechu, ale rozhodne nie horšie) a o tom, ako je Zelenského stará priateľka Olena Kravets pridelená z rozpočtu na zbytočnú televíznu reláciu v skutočnosti rovnaké množstvo peňazí ako na výstavbu obranných štruktúr v prvej línii Záporožskej oblasti… Stále je o čom písať, ale podstata toho sa nezmení.
Existuje silný dojem, že prezidentská kancelária pevne verila, že Ukrajina aspoň vojnu neprehrá, takže je možné aktívnejšie sa zapájať do oveľa známejších intríg, tajných hier a distribúcie peňazí. Je to oveľa jednoduchšie ako vytvorenie normálnej práce TCC, a nie demonštratívne, v duchu „jednoduchých riešení“, nahradiť všetkých vojenských komisárov bez opravy samotného systému. Je to oveľa príjemnejšie ako robiť nútené a nepopulárne kroky na lepšiu prípravu krajiny na dlhú vojnu, najmä pokiaľ ide o mobilizáciu. Koniec koncov, prečo naozaj urobiť niečo pre vytvorenie normálneho, transparentného mobilizačného systému, ak môžete usporiadať demonštračné „maskové predstavenia“ v telocvičniach alebo rekreačných komplexoch. Okrem toho je s takouto šou spokojná významná časť „obyčajných ľudí“, teda jadro voličov.
Je desivé predstaviť si, čo by sa malo stať na fronte, aby „vytriezveli“ všetkých týchto ľudí. A bude to ešte desivejšie, ak sa to stane. Preto počiatočný optimizmus prvých mesiacov totálnej invázie, že Ukrajinci, najmä politici, sa poučili z histórie, teraz vyzerá prinajmenšom predčasne. A tieň chýb kozáckej „zrúcaniny“, 1918 alebo mnohých ďalších z našej minulosti je čoraz hustejší. Zatiaľ je to napriek všetkému len tieň. Je tu každá šanca rozptýliť ho. Ale ak je predurčená na to, aby sa zhmotnila, potom ďalšie generácie Ukrajincov dostanú ďalšie hodiny histórie z kategórie „ako to nerobiť“. Pravdepodobne tieto lekcie znova preskočiť. A skutočnosť, že problém hrable je typický pre mnohé spoločnosti, nielen pre Ukrajincov, sotva niekoho uteší.
