Jednou z tém, ktoré boli hodené do ukrajinského informačného priestoru v rámci kampane proti vedeniu Ozbrojených síl Ukrajiny a osobne vrchnému veliteľovi ozbrojených síl Ukrajiny, sú prezidentské vyhliadky samotného Valerija Zalužného. Podstatu tohto tvrdenia možno stručne formulovať takto: hovorí sa, že Zalužnyj sa po prvých povojnových voľbách zameriava na hlavnú stoličku na Bankovej ulici, takže jeho aktivity sú teraz viac podriadené údajným politickým ambíciám a budúcnosti v novej pozícii, než vojenským operáciám proti okupačnému kontingentu vojsk Ruskej federácie.
Do akej miery je táto téza o Valerym pravdivá, nemôžeme vedieť ani my, ani nikto iný (okrem seba). Aspoň zatiaľ to nepotvrdil ani svojimi činmi, ani vyhláseniami. Tento článok však nebude hovoriť o úplne hypotetických ambíciách vrchného veliteľa, pretože až do konca vojny, až do zrušenia stanného práva, nemožno hovoriť o žiadnych voľbách – bez ohľadu na to, ako veľmi ich chce niekto držať pod raketami, šahedmi a viacerými raketometmi. Poďme hovoriť o niečom inom.
O tom, či je skutočne možné, aby sa Valerii Zaluzhnyi (alebo niekto iný z vojenského velenia) stal politickým šampiónom, hoci len on má skutočnú šancu a aké výhody môže mať takáto možnosť pre Ukrajinu.
Na začiatok si teda všimnime, že vojenský muž v čele štátu nie je v žiadnom prípade trik. A nie, nehovoríme o nejakej prehistorickej dobe, nie o vojenskej diktatúre (ktorú chcú niektorí zúfalí ľudia vidieť v našej krajine, nechápu, prečo, po prvé, je to nemožné a po druhé, škodlivé) alebo pokus Georgija Žukova uchopiť moc v Sovietskom zväze, ale o úplne demokratických krajinách. Napríklad v roku 1953 prezidentské voľby v Spojených štátoch amerických vyhral bývalý generál, najvyšší veliteľ európskych expedičných síl, rytier Rádu víťazstva – jeden z dvoch predstaviteľov kapitalistických štátov! – Dwight Eisenhower. O šesť rokov neskôr sa francúzsky brigádny generál Charles de Gaulle stal prvým prezidentom piatej republiky.
Preto hypotetické predsedníctvo Valerija Zalužného nebude niečím jedinečným. Ale bude to užitočné? A bude vôbec?
Tu leží najväčšie nebezpečenstvo. Pretože kandidatúra takého charakteru, akým je vrchný veliteľ ozbrojených síl Ukrajiny, po úspešnom (alebo viac či menej úspešnom) ukončení vojenskej kampane proti druhej armáde na svete, môže byť prospešná len vtedy, ak existuje široký verejný konsenzus. A nejde ani tak o voličov, ako skôr o politické elity.
A tu stojí za to pripomenúť, ako bol zvolený prvý prezident Spojených štátov amerických. Potom sa zástupcovia všetkých politických prúdov dohodli, že George Washington ako zakladateľ Spojených štátov by mal byť zvolený so 100% výsledkom. Bolo to nevyhnutné, aby sa zabránilo akýmkoľvek rozkolom v spoločnosti, v mladom, novovytvorenom štáte. Preto každý volič (pripomíname, že v Spojených štátoch existuje nepriamy volebný systém, kde prezidenta nevolia voliči, ale špeciálne určení ľudia, voliči) nevyhnutne odovzdal jeden zo svojich dvoch hlasov pre Washington. A tak to bolo aj v oboch voľbách, v rokoch 1789 a 1792. A potom začal obvyklý politický boj o Spojené štáty, ktorý stále vidíme.
Valerij Zalužnyj sa môže stať takým „zakladateľom“ novej, európskej, euroatlantickej Ukrajiny. Na to je však potrebné, aby všetky politické sily – aspoň dve hlavné, „služobník ľudu“ a „európska solidarita“ – určite zdieľali tento postoj. A všetci spoločne nominovali Zalužného, zdôrazňujúc potrebu jeho prakticky nesporných (aj keď formálne s oponentmi) volieb.
Ako realistická je táto možnosť? Po tom, čo ani vojna v Ukrajine neviedla k vytvoreniu vlády národnej spásy a úrady naďalej zakopávajú opozičných poslancov, je sotva možné vážne hovoriť o realite univerzálnej nominácie Zalužného na prezidenta. A dokonca aj jeho víťazstvo v klasickej volebnej kampani bude znamenať, že časť Ukrajiny bude ostro proti včerajšiemu vrchnému veliteľovi. A všetok zjednocujúci účinok tohto predsedníctva jednoducho zmizne ešte pred inauguráciou. Všetok zmysel sa stratí.
Samozrejme, odporcovia takejto myšlienky môžu vždy zastrašiť dôverčivých voličov príbehmi o junte, o vojenskej diktatúre, ktorá príde s prezidentom Zalužným. Preto by druhým bodom takejto de facto spoločenskej zmluvy malo byť jasné oddelenie právomocí. Vlastne v medziach vymedzených súčasnou ústavou.
To znamená, že prezident bude zodpovedný za to, čo mu zveruje základný zákon: armáda a diplomatický zbor. Ochrana štátu pred Ruskom a zahraničnopolitický boj za euroatlantickú integráciu (pred prvými povojnovými voľbami je nepravdepodobné, že by Ukrajina mala čas vstúpiť do NATO, nieto ešte do EÚ). A všetko ostatné – ekonomika, kultúra a tak ďalej – by mali riešiť profesionálni politici, ktorí po prvých povojnových parlamentných voľbách vytvoria novú Radu. A v tomto Vo Verchovnej rade by nemala byť žiadna „Zalužného frakcia“, pretože (a) jeho osoba musí byť predmetom konsenzu, takže jednoducho nebude nikto, kto by zasahoval do vojenských a diplomatických aktivít prezidenta, (b) to zdôrazní absenciu akýchkoľvek politických ambícií, plánov na prevzatie moci atď.
Podstatou projektu „prezident Zalužnyj“ je, že Valery Fedorovič by sa mal stať zjednocujúcou postavou v mimoriadne ťažkom povojnovom období, že by mal udržať krajinu a spoločnosť celistvú, zabrániť ich rozdeleniu. A po jednom alebo dvoch funkčných obdobiach (skôr jedno, ako ukázalo obdobie rokov 2014-2019, päť rokov stačí na vyriešenie vecí aj v de facto zbankrotovanej krajine) musí pokojne a pateticky preniesť moc na svojho nástupcu, zástupcu novej politickej generácie. A ísť buď na zaslúžený dôchodok, alebo do NATO alebo európskych štruktúr na nejakú čestnú pozíciu.
Ale hlavná vec je tu politický konsenzus. Od súčasnej vlády a opozície sa to dá len ťažko očakávať. Preto sotva stojí za to vážne zvážiť projekt „prezidenta Zalužného“. Áno, nič viac ako sny o tom, „či sa dostaneme do Washingtonu s novým a spravodlivým zákonom“…
